Čo má spoločné Herkules a Gilgameš?

Publikované : 29.08.2014 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4436

Oblasť starovekého Medziriečia zanechala výrazný myšlienkový vplyv nielen na samotnom území Blízkeho východu, ale prenikla aj za hranice, do antického Stredomoria, ktoré sa tradične považuje za pilier európskej civilizácie a západného sveta vôbec. Grécke duchovné dedičstvo, do ktorého mytológia nepochybne patrí, poznamenal nemalý vplyv Orientu. V mojom článku priblížim aspoň niekoľko inšpiratívnych príkladov, ako starý Orient ovplyvnil mytologické predstavy grécko-latinského sveta.

 

Pre bežného Európana je svet starogréckej mytológie oveľa bližší a pochopiteľnejší než rôzne orientálne kulty a ťažko vysloviteľné mená sumerských, asýrskych či babylonských kráľov a ich bohov. A pritom božské činy nesmrteľnej olympskej rodiny, podobne ako hľadanie nesmrteľnosti uruckého kráľa Gilgameša, sa vďaka literárnej tradícii dochovali do dnešných čias a stali sa trvalou súčasťou našej duchovnej kultúry. V mezopotámskych mýtoch a v antických literárnych spisoch Homéra, Hesioda či Vergília sa i dnes stretávame s pozoruhodnými „životnými“ osudmi týchto bohov, nesmrteľných vládcov života a smrti.

Práve mytológia Sumerov, Akkadčanov a Babylončanov sa v určitých prípadoch stala archetypom, akýmsi predobrazom pre vznik nám dobre známich grécko-rímskych mytologických predstáv. Môžeme namietať, že za stvorením, resp. literárnym stvárnením gréckych bohov stál výhradne slepý básnik Homér a ich genealógom bol o niečo mladší Hesiodos. Predsa sa však pokúsim poukázať na niekoľko zaujímavých paralel medzi blízkovýchodnou a antickou mytológiou.

 

Gilgameš ako archetyp raného gréckeho héroa

Zatiaľ čo so svetom gréckej a rímskej mytológie sa verejnosť oboznamovala takpovediac kontinuálne, najmä od čias humanizmu a renesancie, ktorá holdovala antickým dejinám, s históriou  a kultúrou Blízkeho východu sa bežný človek stretával výhradne skrze Bibliu a sem-tam sa objavili správy o záhadnom svete starého Orientu v niektorých cestopisných dielach. Až v 19. storočí, keď si najmä európski diplomati na Blízkom východe krátili čas amatérskymi archeologickými vykopávkami, sa vtedajšia verejnosť prvýkrát mohla stretnúť s literárnym dedičstvom ukrytým na hlinených tabuľkách.

Anglický právnik sir Austen Henry Layard (1817 – 1894) odhalil objavom slávnej Aššurbanipalovej knižnice v starovekom meste Ninive poklad staroorientálnej literatúry – Epos o Gilgamešovi, čím sprostredkoval bádateľom (najmä Georgovi Smithovi z Britského múzea) jeden z najdôležitejších prameňov. O obľube tohto eposu o priateľstve a márnom hľadaní večného života svedčia početné verzie, ktoré nájdeme nielen v oblasti medzi riekami Eufrat a Tigris, ale v upravených verziách i v neďalekom Elame, Ugarite či v krajine Chatti.

Gilgameš patrí medzi najznámejších panovníkov Uruku, ba možno celého Medziriečia, ale jeho putovanie do veľkej miery pripomína hrdinské činy a skúšky mladších gréckych héroov.

Podobne ako v prípade najväčších gréckych hrdinov antických bájí, aj v Gilgamešových žilách kolovala božská krv (po matke Ninsun bol z dvoch tretín bohom), ktorá ho predurčovala k veľkolepým činom. Silou sa rovnal Heraklovi (lat. Herculovi), pýchou a túžbou po sláve Achillovi a dobrodružným cestovaním plným nástrah a prekážok ithackému kráľovi Odyseovi či trójskemu hrdinovi Aeneovi. S antickými spismi spája pôvodne sumerský mýtus hlavne ústredný motív, a to ľudský faktor.

V Homérovi, Vergíliovi i Gilgamešovi je stredobodom pozornosti človek, božské bytosti predstavujú kulisu a ich nadprirodzené zásahy dotvárajú dojem dramatičnosti. Popredný americký sumerológ Samuel Noah Kramer veľmi výstižne zhrnul pôsobivosť Eposu o Gilgamešovi na dávne epické písomníctvo, keď sa zamýšľa nad tým, „čo dáva týmto epizódam trvalý význam a všeobecnú platnosť. Je to práve ich ľudská stránka. Eposy sa zaoberajú silami a problémami spoločnými pre ľudí všetkých krajín a všetkých dôb – potrebou priateľstva, zmyslom pre česť, túžbou po sláve, záľubou v dobrodružstve a veľkých činoch, vše zožierajúcim strachom pred smrťou a vše poháňajúcou túžbou po nesmrteľnosti (Kramer 1961, 176). Menované atribúty sú trvalou súčasťou starovekých eposov. Nerozlučné priateľstvo končiace smrťou, ako to vidíme na páre Gilgameša a Enkidua, pripomína nehynúce priateľstvo Achilla a Patrokla a hon za slávou a nesmrteľnosťou je základnou súčasťou väčšiny raných gréckych héroov, ktorých najstarším praobrazom boli veľké činy uruckého vladára. Musím však podotknúť, že nielen jeho, ale i jeho predchodcov Enmerkara a Lugalbanda, na ktorých sa často zabúda.

 

Božstvá Sumeru v antickej tradícii?

Spomínaný sumerský epos so svojím výsostne ľudským faktorom však z hľadiska neskoršieho mezopotámskeho písomníctva patrí oproti gréckym a rímskym eposom k ojedinelým, pretože v akkadsko-babylonských mýtoch zohrávali dôležitejšiu úlohu božstvá než ľudia, ktorí vznikli preto, aby im slúžili. Na prvý pohľad sa môže zdať, že sumerský, babylonský a asýrsky panteón je v porovnaní s mytologickou predstavou starých Egypťanov, Grékov či Rimanov pre väčšinu nezrozumiteľný a neznámy, avšak pri bližšom nazretí vzhliadneme až nápadité paralely medzi starovekou orientálnou a mediteránnou mytológiou.

Spomedzi všetkých bohov predstavuje najznámejšiu súrodeneckú a manželskú dvojicu božský pár mrakovládneho Dia a velebnej argejskej Héry, ktorí vďačia za svoje výsadné postavenie práve Homérovi.

Spojenie dvoch protikladných elementov neba a zeme sakrálnym putom manželstva do kráľovského božského páru je dobre známy i v sumerskej mytológii, kde úlohu nebeského otca zohrával An a zemskú bohyňu plodnosti a vegetácie predstavovala sumerská bohyňa Ki/Uraš, babylonská Antuma. Ani posledne menovaná bohyňa nebola Anovou poslednou manželkou, pretože podľa mýtu Povýšenie Inanny sa jeho poslednou manželkou stala najznámejšia z mezopotámskych bohýň, sumerská Inanna, akkadská Ištar, ktorá sa takto dostala na úroveň astrálneho božstva, stotožneného s planétou Venušou.

Podobné polygamné vzťahy najvyššieho vládcu sú do značnej miery podobné milostným úletom Kronovho syna Dia. Podľa Hesiodovej Theogonie nebola Héra Diovou prvou manželkou. „Zeus, boh kráľ, mal najskôr za ženu Métis, za druhú manželku si vybral belostnú Themis, ktorá zrodila Hóry, potom vošiel do lôžka i k Démétre, ktorá mu počala Persefonu, po Mnémosyne zatúžil po Létó, matke dvojičiek Apolóna a Artemidy a naposledy si kvetnúcu nevestu našiel v Héré, z ktorej sa zrodila Hébé a Eileithyia a Arés, keď sa s vladárom bohov i ľudí spojila v láske” (Hesiodos 1976, 74 – 75). Za povšimnutie určite stoja i dve posledne menované bohyne. Hébé (latinská Iuventas) plnila v gréckej mytológii úlohu čašníčky olympských bohov, ktorá im nalievala nektár a hostila ich ambróziou. S obdobnou funkciou krčmárky sa stretávame aj v X. tabuľke babylonskej verzie Eposu o Gilgamešovi v podobe Siduri, ktorá uruckému vladárovi prezradila zmysel ľudského života. S menej známou gréckou bohyňou pôrodu Eileithyiou sa stretávame i v sumerskej mytológii, kde úlohu bohyne matky – rodičky plnili viaceré bohyne (napr. Ninchursanga, Ninmach a i.). Z tohto hľadiska vlastne zastávala i Homérova bohyňa bielučkých lakťov Héra úlohu materskej bohyne, podobne ako spomínaná Anova družka Uraš/Ki.

Zeus a Héra však na rozdiel od ich sumerského ekvivalentu predstavujú veľmi aktívnych, činorodých bohov, kdežto An patril, podobne ako v Egypte Ra alebo v Kennane El, medzi nečinných bohov (tzv. deus otiosus), ktorí prenechávajú skutočnú moc mladšiemu aktívnemu bohovi. V tomto konkrétnom prípade prešli Anove právomoci na sumerského Enlila, ktorý vládol Čiernohlavcom (rozumej Sumerom) spoločne s manželkou Ninlil. Podobne ako Diova zlatotrónna manželka, bola aj Ninlil Enlilovou kráľovnou a radkyňou a sedela vedľa neho na vlastnom tróne. Vzťah vášnivého Enlila a krásnej Ninlil v mnohom pripomína počiatočný vzťah kráľovského božského páru sídliaceho na Olympe, pretože tak ako Zeus nástojčivo túžil po Hére, až sa jej nakoniec podľa mýtov zmocnil, rovnako učinil aj sumerský „pán vetra“ Enlil voči mladučkej Ninlil.

Samotná láska, erotika a plodnosť zohrávala dôležitú úlohu v kultovom živote prevažne roľníckeho obyvateľstva. Tieto božstvá preto prirodzene patrili medzi obľúbené a hojne uctievané. Symbolom zvodnosti, šarmu a erotickej hravosti bola najkrásnejšia spomedzi olympských bohýň, z peny zrodená Afrodita, s ktorou sa spája odveký príbeh tragickej lásky známy i po celom území Blízkeho východu. Antický mýtus o Afrodite a Adonisovi sa inšpiroval sumerským mýtom o láske Inanny a Tammuza (v babylonskej verzii Ištar a Dumuzi).

Hlavným motívom oboch básnických cyklov je spaľujúca láska bohyne ku krásnemu mladíkovi, ktorý sa nepriazňou osudu dostane do podsvetia a na úpenlivé prosby trúchliacej bohyne sa vždy na pol roka vráti jej milovaný z podsvetnej ríše ako boh vegetácie čo súvisí so striedaním obdobia vegetačného pokoja a aktivizáciou plodivej sily prírody. Tento príbeh bol natoľko silný, že sa z južnej Mezopotámie rozšíril po celej oblasti Blízkeho východu, napr. sa s ním stretávame u Kybélinho milenca, sýrskeho Attida. Ani rímskej mytológii neušiel tento populárny námet, keď ho do básnickej formy pretavil Ovídius. Vo svojich Metamorfózach i takýmto poetickým spôsobom zachytil neobyčajnú lásku, ktorá prekonala i hranice podsvetnej ríše.Očarí Venušu mladíkov pôvab a prestane zrazu všímať si kytérske brehy, Pafos, zovretý morom, rybnatý Knídos i Amatús bohatý kovmi, ba zriedka vídať ju na nebi: Adonis vábi ju väčšmi než nebo. Lipne len na ňom ... “ (Ovidius 1979, 204).

Pochmúrna ríša Háda, latinského Pluta, nebola natoľko vzdialená od predstavy nehostinného prostredia podsvetnej ríše u najstarších civilizácií starovekého Medziriečia. I vďaka populárnej sérii filmov o Herkulovi v podaní Kevina Sorba, konkrétne v 4. sérii s názvom Herkules v podsvetí (1994), si azda každý čitateľ vybaví pochmúrny svet mŕtvych s  prievozníkom Cháronom, ktorému vládne Diov brat Hádes s manželkou Persefonou, ktorú podľa Ovídia uniesol z povrchu zemského Pluto.

Tieto podsvetné scenérie známe z grécko-rímskej mytológie do veľkej miery korešpondujú s babylonskými mýtmi. Tak ako Hádes získal vládu nad ríšou temnoty, teda žrebovaním, v ktorom Diovi pripadla vláda nad nebesami a Poseidonovi vláda nad morom, rovnako sa chopila svojej funkcie i babylonská kráľovná podsvetia Ereškigal, ako to vyznieva zo sumerskej básne Gilgameš, Enkidu a podsvetie: „...keď si An odniesol nebesia k sebe, keď Enlil odniesol k sebe zem a venom dostala podsvetie Ereškigal ...” Spočiatku vládli Ereškigal, ako aj Hádes podsvetnej ríši sami a sami určovali osudy zomrelých ľudí, no dlhé chvíle samoty ich podnietili hľadať si svoju božskú polovičku, ktorá by spočinula vedľa ich boku na kráľovskom tróne. Obaja vládcovia si vybrali svoju lásku, s ktorou by spoločne vládli nad svetom tieňov, no ich nastávajúci partneri – Nergal a Persefona – sa spočiatku len neradi zhostili tejto neradostnej úlohy.

Ani postava Chárona, gréckeho prievozníka cez rieku Styx, nie je sumerskej mytológii cudzia. Pravdepodobne ide o autochtónnu postavu sumerských mýtov, s ktorou sa stretávame pri Gilgamešovom putovaní do podsvetia, kam ho vezme prievozník Uršanabi, archetyp gréckeho Chárona. V sumerskej predstave o prekonaní vôd smrti však chýba motív darovania mince, čo je neodmysliteľným aspektom starých gréckych mýtov, ale aj pohrebných rituálov, počas ktorých prikladali mŕtvemu na viečka mince pre prievozníka, aby zabezpečil prechod na druhú stranu.

Malá ukážka podobností medzi rôznymi kultúrnymi okruhmi, v našom prípade blízkovýchodného a stredomorského, demonštruje fakt, že niektoré mytologické námety sa stali pre staroveké národy univerzálne a ich jednotlivé aspekty sa upravovali a obmieňali podľa konkrétnych potrieb. Z chronologického hľadiska však prvenstvo patrí Sumerom, ktorých mytologické predstavy zdedili Akkadčania, Babylončania a Asýrčania. Prostredníctvom nich sa spomínané námety dostali i do širších oblastí Malej Ázie a Levanty. Tak sa nechal napríklad inšpirovať i strojca gréckej genealógie bohov, Hesiodos, motívom o incestných vzťahoch, v ktorých jedna generácia bohov likviduje druhú, aby bola sama nahradená mladšou, s čím sa stretávame i u Filóna z Byblu, v mýte o Charabovi či v churritsko-chetitskej mytológii.

Napokon ani Daidalos so synom Ikarom neboli prvými starovekými „Wrightovcami“, pretože podľa akkadskej epickej skladby známej ako Mýtus o Etanovi uskutočnil prvý let na orlích perutiach sumerský panovník Etana. Na rozdiel od Ikara však dopadol štastne, a to aj napriek tomu, že Etana štyrikrát spadol z orla pri lete k nebesiam, k sídlu bohyne Ištar, kde sa mala nachádzať rastlina zrodenia.

 

Mgr. Tomáš Adamčík absolvoval históriu na Fakulte humanitných vied (dnes Filozofická fakulta) Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde pokračuje v doktorandskom štúdiu v odbore slovenské dejiny. Šéfredaktor študentského historického časopisu Acheron (Acta Historica Et Orientalia Neosoliensia). Zaoberá sa dejinami a kultúrou Blízkeho východu a osobou Bedřicha Hrozného, najmä jeho archeologickou expedíciou v Malej Ázii.

 

Pramene

Epos o Gilgamešovi. Preložil L. Matouš. Praha 1997.

Epos o Gilgamešovi. Preložili J. Prosecký, B. Hruška, M. Rychtařík. Praha 2003.

Hesiodos: Železný věk. Praha 1976.

Homéros: Ílias. Bratislava 1986.

Hruška, Blahoslav et al.: Mýty staré Mezopotámie : Sumerská, akkadká a chetitská literatura na klinopisných tabulkách. Praha 1977.

Ovidius, N. P.: Metamorfózy. Preložil Ignác Šafár. Bratislava 1979.

 

Použitá literatúra

Eliade, M.: Dejiny náboženských ideí I : Od doby kamennej po eleusínske mystériá. Bratislava 1995.

Heller, J.: Starověká náboženství. Náboženské systémy starého Egypta, Mezopotámie a Kenaanu. Praha 1988.

Kramer, S. N.: Historie začína v Sumeru. Praha 1961.

Kramer, S. N. (ed.): Mytologie starověku. Praha 1977.

Prosecký, J. et al.: Encyklopedie mytologie starověkého Předního východu. Praha 2003.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Homér vs. Xena – prečo Američania prznia mýty?

Homér vs. Xena – prečo Američania prznia mýty?

A je to tu zas! V kinách sa premieta nový blockbuster na motívy gréckej mytológie. Z kina vychádzajú fanúšikovia mýtov vyzbrojení blednúcimi poznatkami z knihy Eduarda Petišku a frflú, že takto to predsa nebolo! Prečo tí Američania prznia antické mýty? Prečo to konečne nenatočia tak, ako to má byť? celý článok

Počiatky kresťanstva a bohovia Ríma

Počiatky kresťanstva a bohovia Ríma

Rímske náboženstvo stvoril ľud upriamený hlavne na konkrétny, každodenný život, možno aj preto si vytvoril pestrý zástup bohov. Každý z bohov mal presne vymedzenú oblasť svojho vplyvu. celý článok

Predajná láska v starom Grécku

Predajná láska v starom Grécku

Prostitúcia sprevádza ľudstvo od nepamäti. Nie nadarmo sa hovorí, že je to najstaršie remeslo. Skúmaniu sexuality a s tým spojenej prostitúcie v dejinách sa začali učenci výraznejšie venovať až v 19. storočí. celý článok

Minojské božstvá- symboly a nástroje moci palácov?

Minojské božstvá- symboly a nástroje moci palácov?

Náboženské predstavy starovekých kultúr o vzniku a fungovaní sveta, o božských bytostiach, ktoré ho ovládajú, či o posmrtnom živote nás odjakživa fascinujú svojou tajomnosťou, fantastickosťou a zároveň mocou, ktorou výrazne ovplyvňovali život ľudí danej doby. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.