„Civilizačná misia“ Francúzov

Publikované : 04.05.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 5388

„Civilizačná misia“ – ako sa Francúzsko rozhodlo civilizovať Afriku

Koncom 19. storočia podľahli mnohí európski intelektuáli ilúzii o tom, že európska civilizácia je najvyspelejšia na svete a biela rasa nadradená nad ostatnými. Presvedčili samých seba ako aj široké masy európskeho obyvateľstva, že majú morálne právo šíriť svoju civilizáciu mimo Európy a ovládať milióny Arabov, Afričanov či Indov. „Civilizačná misia“ Francúzskej republiky v Afrike má v tomto príbehu svoje špecifické miesto.

 

Francúzske kolónieMyšlienka, že európska civilizácia je vyvrcholením vývoja ľudských dejín bola v európskej spoločnosti koncom 19. a začiatkom 20. storočia veľmi populárna. Presvedčenie, že niektoré kultúry sú vyspelejšie ako iné a že ľudské dejiny majú progresívny charakter, čiže smerujú od primitívneho k pokroku, bolo silne prítomné aj u väčšiny politických elít v najsilnejších európskych demokraciách tej doby – vo Francúzsku a vo Veľkej Británii. Skutočnosť, že európske štáty ovládli od 15. do 20. storočia väčšinu našej planéty, výrazne prispievala k eurocentrickému vnímaniu sveta, a ešte na začiatku 20. storočia len málokto v Európe pochyboval o tom, že biela rasa je nadradená nad ostatnými. Predstava šírenia univerzálnej ľudskej civilizácie, čiže tej európskej, ponúkla morálne zdôvodnenie vlády Európanov nad „zaostalými a primitívnymi národmi Afriky“.

„Civilizačná misia“ Francúzskej republiky v Afrike má v tomto príbehu svoje špecifické miesto. Ovládnutie Afriky sa nikde nezdôvodňovalo šírením civilizácie v takej miere ako vo Francúzsku. Na rozdiel od iných koloniálnych veľmocí v Afrike, ako Veľkej Británie, Belgicka alebo Nemecka, bolo totiž Francúzsko demokratickou republikou. A táto tzv. tretia republika (1870 – 1940) sa oficiálne hlásila k hodnotám francúzskej revolúcie z roku 1789. Vo francúzskej verejnosti aj na politickej scéne sa preto živo diskutovalo o tom, či je koloniálna expanzia pre krajinu s takou demokratickou tradíciou ako Francúzsko morálne prijateľná. Predstava „šírenia civilizácie“ nakoniec doslova zviedla masy Francúzov k podpore koloniálnej expanzie svojej vlády v Afrike ako dobrej a správnej veci.

 

Afrika ako temný kontinent?

Dnešná tvár afrického kontinentu je do veľkej miery výsledkom rôznych snáh priniesť sem európsku civilizáciu, prosperitu a obchod. To, čo je „civilizácia“ a čo znamená byť „civilizovaný“, určili Európania a presadzovali to vojenskou silou. Afričania však už pred príchodom Európanov žili v organizovaných štátnych útvaroch, boli zapojení do svetového obchodu, a o tom, čo je civilizácia, mali svoje vlastné predstavy.

Francúzske kolónie a sféry vplyvu v dejináchAfrickí, ale aj prominentní západní historici, ako napríklad Frederic Cooper, ukázali, že stredoveké ríše v západnej Afrike, ako Ghana alebo Mali, používali rovnaké princípy riadenia štátu a obyvateľstva ako napríklad Rím alebo Čína. Od 9. storočia prenikal zo severoafrického pobrežia do subsaharskej Afriky islam, ktorý so sebou priniesol islamskú vzdelanosť a arabské písmo, ktorým sa začali zapisovať miestne jazyky. V západnej Afrike postupne vzniklo viacero kultúrnych centier, pričom najznámejšie z nich bolo legendárne mesto Timbuktu pri rieke Niger. Zlato zo západnej Afriky sa stáročia vyvážalo cez Saharu do stredomorských prístavov, kde sa vymieňalo napríklad za drahé látky z Blízkeho východu a z Európy. V rámci celého kontinentu sa obchodovalo s otrokmi, so soľou, s kovmi či s obilninami. Už obchodom s otrokmi cez Atlantický oceán v 16. až 19. storočí sa Afričania zapojili do svetového obchodu.

Postupný zákaz obchodu s otrokmi cez Atlantický oceán na začiatku 19. storočia a nástup tzv. legitímneho obchodu s trhovými plodinami, ako guma či palmový olej, potrebných pre rozvoj industrializácie Európy a Severnej Ameriky, viedol k čoraz väčšej angažovanosti európskych štátov smerom do vnútrozemia.

Šírenie francúzskej civilizácie. Plagát z roku 1931 Európski panovníci však až do konca 19. storočia prejavovali o ovládnutie Afriky iba malý záujem a ešte v roku 1880 bola väčšina afrického kontinentu stále v rukách afrických vládcov. No v roku 1914 bola už celá Afrika – okrem Libérie a Etiópie – rozdelená na koloniálne územia západoeurópskych veľmocí.

Tento fenomén, ktorý rozhodujúcou mierou zmenil politický, ekonomický a kultúrny vývoj afrického kontinentu, ale aj Európy samotnej, sa v histórii tradične označuje ako tzv. zápas o Afriku. Jeho dôležitou súčasťou bola práve idea „civilizačnej misie“. Šírenie civilizácie totiž oficiálne legalizovalo základné motívy európskych štátov v Afrike: získať zdroje ekonomického bohatstva a medzinárodnú prestíž.

 

Francúzska civilizačná misia – od myšlienky k ospravedlneniu násilia

Slovo civilizácia „vynašli“ v polovici 18. storočia francúzski filozofi, ktorí hľadali výraz na výstižné pomenovanie tzv. le Triomphe de la Raison, teda víťazstva Rozumu. Až do konca 18. storočia francúzski osvietenci odmietali používať slovo civilizácia v množnom čísle, trvali na jeho písaní s veľkým „C“ a pod pojmom „Civilizácia“ videli práve tú francúzsku. Jej úspechy sa vyzdvihovali nielen v oblasti politickej, ale aj v rovine morálnej, náboženskej a intelektuálnej. Slovo civilizácia sa tak zrodilo v kontexte porovnávania francúzskych úspechov a vyspelosti so svetom „divochov, otrokov a barbarov“.

Časopis Les Missions CatholiquesV 19. storočí sa v Európe začala nová éra misijnej činnosti, ktorá sa sústredila na nekresťanské a „zaostalé“ mimoeurópske národy. V rokoch 1814 – 1870 vzniklo vo Francúzsku až 22 nových misijných kongregácií. Od roku 1868 vychádzal v Paríži denník Missions catholiques, v ktorom misionári sústavne vyzývali verejnosť, vedcov a politikov, aby zvýšili svoj záujem o Afriku a priložili tak ruku k „dielu civilizácie“. Najznámejšou francúzskou misijnou spoločnosťou v Afrike sa stal Rád bielych otcov, ktorý založil alžírsky arcibiskup Charles Lavigerie v roku 1868. Jedným z ústredných hesiel tohto rádu bolo: „La conquête des âmes africaines,“ teda dobýjanie afrických duší, a jeho zástupcovia silno lobovali u francúzskej vlády, aby podporovala ich aktivity.

Výsledky európskych misionárov v Afrike však okolo roku 1870 vôbec nezodpovedali romantickým predstavám zo začiatku 19. storočia. Ukázalo sa, že Afričania neprijímajú kresťanstvo a s ním spojenú „civilizáciu“ s takým nadšením, ako sa predpokladalo. Misionárska činnosť sa silno spájala aj s bojom proti otroctvu, ktoré bolo stále silne zakotvené v africkej spoločnosti a vládnuce elity sa ho odmietali vzdať. V západnej Afrike sa navyše veľkou konkurenciou ukázal byť islam, ktorý bol vo viacerých ohľadoch, ako napríklad uznávaním polygamie, kompatibilnejší s africkými predstavami o spoločnosti. Od svojich vlád v Európe preto misionári žiadali dôraznejšiu politickú podporu aj vojenskú ochranu.

Briti šíria civilizáciuPoslanie civilizovať Afriku sa tiež objavovalo v zemepisných časopisoch, ktoré sa po roku 1870 vydávali aj vo frankofónnej časti Švajčiarska. Populárny mesačník, vydávaný v Ženeve, Afrique explorée et civilisée v úvode svojho prvého vydania z roku 1879 zdôvodňuje vznik ďalšieho časopisu o Afrike, kde sa uvádza: „Naše želania budú naplnené, ak sa nám podarí rozvinúť v mnohých srdciach pocit zodpovednosti, ktorý spadá na bielu rasu, a to: umožniť africkým rasám podieľať sa na výdobytkoch civilizácie.“

V druhej polovici 19. storočia sa vo Francúzsku zvýšila popularita novinárov, ktorí sa prostredníctvom tlače snažili nakloniť verejnú mienku v prospech koloniálnych výbojov. Ich hlavnou rétorikou a presvedčovacím prostriedkom bola opäť „civilizačná misia“. Uznávaný politický novinár Gabriel Charmes napísal v rokoch 1877 – 1882 do Revue des Deux Mondes viacero článkov o civilizačnej misii a obhajoval jej šírenie v Afrike aj za použitia vojenskej sily: „Ak Francúzsko získa Západný Sudán, ... tak to bude preto, aby sem prinieslo aj za cenu preliatej krvi mier, obchod a toleranciu ... Kto môže potom hovoriť o neoprávnenom použití sily?“

„Civilizačná misia“ sa stala veľmi populárnou témou aj medzi francúzskymi intelektuálmi v parížskych kaviarňach a salónoch, kde sa o nej viedli živé diskusie. Victor HugoMnohí z nich sa angažovali v politike a vo svojich prejavoch vyzývali francúzsku verejnosť aj politikov na ovládnutie Afriky. Ako príklad možno spomenúť slávneho spisovateľa, politika a ochrancu chudobných Victora Huga. 18. mája 1879 predniesol na bankete, ktorý sa konal pri príležitosti 30. výročia zrušenia otroctva vo francúzskych kolóniách, svoj slávny prejav Discours sur l´Afrique, kde okrem iného vyhlásil že, „Ázia má svoju históriu, Amerika má svoju históriu, dokonca aj Austrália má svoju históriu. Afrika históriu nemá! ... Vidieť Afriku znamená byť slepý ... Rím sa jej dotkol, ale opustil ju ... čoho sa však Rimania báli, to Francúzov priťahuje ... v 19. storočí urobí biely muž z čierneho muža človeka ... v 20. storočí urobí Európa z Afriky svet...“.

O päť rokov neskôr už vo francúzskom parlamente existovala síce malá, ale veľmi vplyvná skupina poslancov presadzujúca „civilizačnú misiu“ ako hlavnú ideológiu aktívnej koloniálnej expanzie v subsaharskej Afrike. Patril medzi nich aj jeden z najväčších francúzskych politikov 19. storočia Julles Ferry. V jeho prejave vo francúzskom parlamente z 28. júla 1885, v ktorom obhajoval koloniálnu expanziu, sa už naplno odrážajú myšlienky dobového rasizmu a „civilizačnú misiu“ posúva do roviny morálnej povinnosti Francúzska: „Treba otvorene povedať, že nadradené rasy majú voči podriadeným rasám určité práva ... Opakujem, že nadradené rasy majú právo, pretože majú svoju povinnosť ... Povinnosť civilizovať nižšie rasy.“

 

Francúzska Afrika

Zobrazenie príchodu francúzskej civilizácie do Maroka vo francúzskej tlači z 19. novembra 1911V roku 1895 už bola „civilizačná misia“ oficiálnou doktrínou francúzskeho republikánskeho imperializmu. Vďaka tejto doktríne mohla tzv. tretia republika (1870 – 1940) napriek svojim oficiálnym demokratickým a republikánskym princípom vybudovať najväčšiu koloniálnu ríšu vo francúzskych dejinách, ktorá bola hneď po Britskej ríši druhou najväčšou na svete. Na africkom kontinente tvorili francúzske impérium kolónie (Francúzska západná Afrika, Francúzska rovníková Afrika, Madagaskar, Alžírsko), protektoráty (Tunisko, Maroko, Fr. Somálsko) a mandáty (Kamerun, Togo). Prostredníctvom koloniálnej správy sa v týchto územiach, ktoré boli etnicky aj nábožensky veľmi rôznorodé, presadzovali francúzske normy civilizácie, kultúry a riadenia spoločnosti.

Toto impérium však bolo možné vytvoriť a spravovať len za pomoci použitia vojenskej sily, keďže africké obyvateľstvo kládlo prenikaniu Francúzov takmer všade silný odpor. Aj tu predstavoval veľký problém islam, ktorý sa najmä v Alžírsku a v západnej Afrike stal ideologickou základňou boja Afričanov proti kolonializmu.

Bremeno bieleho muža, ako bolo zobrazené v americkom satirickom magazíne Judge 1. apríla 1899Jedným zo symbolov násilia v priebehu francúzskeho dobýjania Afriky sa stala misia Voulet-Chanoine. V roku 1898 bola vyslaná zo Senegalu dobyť muslimské štáty medzi riekou Niger a Čadským jazerom. Všade sa stretla so silným odporom obyvateľstva a svojím postupom si získala názov „pekelná kolóna“. Správy o brutálnom správaní kapitánov misie, francúzskych dôstojníkov Vouleta a Chanoinea, o ich krutom zaobchádzaní s podmaneným obyvateľstvom či o predávaní stoviek ľudí do otroctva vyvolali škandál až v samotnom Paríži. Násilná koloniálna vojna doviedla nakoniec kapitána misie Paula Vouleta do úplného šialenstva, keď francúzskym úradom poslal vyhlásenie: „Neľutujem nič z toho, čo som urobil. Zriekam sa svojej rodiny, zriekam sa svojej vlasti, už nie som viac Francúz ... som čierny náčelník a zakladám si v Sudáne vlastnú ríšu.“ Vojaci misie sa nakoniec vzbúrili a svojich dôstojníkov zastrelili.

Silný kontrast medzi ideou francúzskej civilizácie a tým, akým spôsobom sa nastoľovala v Afrike, rozhodujúcou mierou poznačil vzájomné vzťahy medzi koloniálnou vládou a africkým obyvateľstvom. V roku 1910 si Louis Sonolet, vysoko postavený koloniálny úradník vo Francúzskej západnej Afrike, počas inšpekčnej cesty po kolónii Senegal a Guinea poznačil do svojho denníka zaujímavý postreh: „Afričania nás (Francúzov) vo všeobecnosti nemajú radi. Boja sa nás, boja sa našich zbraní a nedôverujú nám. Musíme si dať viac záležať na tom, aby sme im vysvetlili, že sme ich zabíjali a vypaľovali ich dediny preto, aby sme ich naučili lepšie žiť a privideli ich k civilizácii.“

 

Mgr. Silvester TrnovecMgr. Silvester Trnovec je doktorandom na Historickom ústave a na Ústave orientalistiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Zaoberá sa rasizmom a otázkami kultúrnej asimilácie vo Francúzskej západnej Afrike, dejinami západnej Afriky v 19. a 20. storočí a súčasným dianím vo frankofónnych krajinách afrického kontinentu. Zaujíma sa tiež o teórieimperializmu a jeho dôsledky na vývoj Európy. Absolvoval viacero archívnych výskumov vo Francúzsku, Veľkej Británii a v Senegalských národných archívoch v Dakare.

 

 

Použitá literatúra a pramene.

Afrique expolrée et civilisée. Journal mensuel 1/1, 1879.

Conklin, A.: A mission to Civilize. The republican idea of empire in France and West Africa. Stanford 1997.

Cooper, F.: Africa in the world. Capitalism, Empire, Nation-State. Harvard 2014.

Discours sur l´Afrique. In: Œuvres complètes de Victor Hugo, Actes et paroles IV. 1876-1885. Paris 1926, 123 – 129.

Ferro, M. (ed.): Le livre noir du colonialisme. XVIe - XXIe siècle : de l’extermination à la repentance. Paris 2003.

Girardet, R.: L´idée coloniale en France 1871-1962. Paris 1972.

Grandmaison, O.: La République impériale. Politique et racisme d´Etat. Paris 2009.

Manceron, G.: La Marianne et les colonies. Paris 2005.

Reid, J. R.: Dějiny moderní Afriky. Od roku 1800 po současnost. Praha 2011.

Sonolet, L.: Afrique occidentale française. Paris 1912.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

 

Tento článok bol vypracovaný v rámci projektu APVV-15-0030.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Aféra pána Dreyfusa

Aféra pána Dreyfusa

Málokedy sa v dejinách štátu udeje aféra, ktorá sa nedotkne len jednotlivcov, ale zatrasie celou spoločnosťou, a rozdelí ju na dva skoro na smrť znepriatelené tábory. celý článok

Napoleonových päť novoročných predsavzatí

Napoleonových päť novoročných predsavzatí

Narodiť sa na Korzike v 18. storočí bolo ako vstúpiť do rozprávkového sveta čarov a kúziel. Ľudové povery a obyčaje, miestni šarlatáni a čarodejnice, vždy prítomná ťažoba bájneho osudu, to všetko hralo v živote Korzičanov dôležitú úlohu. Dôležitejšiu než kdekoľvek inde na európskom kontinente. celý článok

Genocída v Rwande očami amerického novinára

Genocída v Rwande očami amerického novinára

Philip Gourevitch podnikol niekoľko ciest do Rwandy, stretol sa s tými, ktorí vyhladzovanie riadili, i s tými, ktorí toto šialenstvo prežili. Svoje poznatky zachytil v šokujúcej publikácii, ktorej slovenský preklad prinieslo na knižný trh vydavateľstvo Premedia. celý článok

Ako sa z cirkvi zrodila revolúcia

Ako sa z cirkvi zrodila revolúcia

Pred Veľkou francúzskou revolúciou požívala katolícka cirkev vo Francúzsku výsadné postavenie. Jej vplyv zasahoval do každej sféry všedného života a zvlášť dedinskí farári sa tešili mimoriadnej úcte. celý článok

Operácia Rubikon – Napoleon III. cisárom

Operácia Rubikon – Napoleon III. cisárom

„Domnievam sa, že sa čas od času objavujú muži, ktorí sú – ako by som to povedal – zoslaní Prozreteľnosťou a do ich rúk je vložený osud národa. Verím, že ja som jeden z nich.“ Ľudovít Bonaparte celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.