Červený barón zomrel nevyjasnenou smrťou

Publikované : 28.02.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3976

Na červeno namaľované lietadlo budilo rešpekt, ba dokonca hrôzu. Protivníci o ňom šírili mnohé mýty, a niektorí dokonca verili, že ho neriadi muž, ale žena. Nemecká Jana z Arku. Rovnako ako francúzska národná hrdinka, aj Manfred von Richthofen, preslávený Červený barón, opustil tento svet po cudzom zásahu.

 

Budúce letecké eso prišlo na svet 2. mája 1892 v Kleinburgu (dnes súčasť Vroclavu). Richthofen sa narodil do vojenskej rodiny. Jeho otec Albert slúžil v elitnej jazdeckej jednotke s posádkou vo Vroclave a dosiahol hodnosť majora. Spoločne s manželkou Kunigunde mali štyri deti, okrem Manfreda aj staršiu dcéru Elizabeth Luise Marie a synov Lothara Siegfrieda a Karla Bolka.

Príslušníci jazdeckého pluku, v ktorom slúžil Richthofen

Výchova synov bola plne podriadená vojenskému rázu rodiny. Najskôr boli vyučovaní doma a následne navštevovali základnú a kadetskú školu. Manfred na toto obdobie nespomínal práve radostne: „Nijako obzvlášť som nedychtil stať sa kadetom, ale môj otec si to prial a na môj názor sa nikto nepýtal“(Richthofen 1997). Po úspešnom ukončení štúdia odišiel do Berlína na akadémiu Gross Lichterfelde. O dva roky neskôr bol ako dôstojník čakateľ na vlastnú žiadosť pridelený k jazdeckému pluku Ulanen-Regiment Kaiser Alexander der III. von Russland.

Začiatok prvej svetovej vojny zastihol Richthofenovu jednotku na východnom fronte. Tu sa však dlho neohrial a o niekoľko dní bol celý pluk prevelený na západný front. Počiatočné dynamické boje prvej svetovej vojny sa však na jeseň 1914 skončili. Jednotka, v ktorej slúžil von Richthofen, zostala uviaznutá v okolí mesta Verdun. V spleti zákopov a ostnatého drôtu stratilo jazdectvo svoj význam a mladý vojak si podal žiadosť o prestup k letectvu, ktoré ponúkalo možnosť kariérneho postupu.

 

Z pozorovateľa pilotom

Manfred von Richthofen, známejší ako Červený barónRichthofen začínal na bojiskách východného frontu ako pozorovateľ a k pilotovaniu sa dostal až neskôr. Nechýbalo však veľa a svojho prvého letu by sa ani nebol dožil. Počas poslednej misie na východnom fronte v lete 1915 začal pri návrate na základňu vynechávať motor lietadla. Pilot musel núdzovo pristáť pri delostreleckej pozícii, ktorá ešte deň predtým patrila Rusom. Našťastie pre oboch ju nemeckí vojaci v priebehu dňa dobyli a vyhli sa tak ruskému zajatiu.

V auguste 1915 bol Richthofen prevelený na západný front, kde bolo letectvo využívané omnoho frekventovanejšie než na východe. Na prvý súboj tak nemusel mladý pilot čakať pridlho, zapojil sa doň už 1. septembra 1915. Spoločne s pilotom Georgom Zeumanom zbadali britské lietadlo na prieskume a rozhodli sa zaútočiť. Manfred vyslal na protivníka niekoľko dávok zo svojho guľometu, ktorý mal ako pozorovateľ k dispozícii na ochranu lietadla. Britský pilot bol však zručnejší, než útočníci predpokladali, a podarilo sa mu vymanévrovať nemeckú dvojicu natoľko, že sám po nich začal strieľať a uštedril im množstvo zásahov. Nakoniec ich protivník nechal tak a pokračoval vo svojej misii ďalej. „Po návrate domov sme boli obaja v zlej nálade. On mi vyčítal, že som zle strieľal, ja jemu, že mi neumožnil dobre zamieriť“ (Richthofen 1997).

Netrvalo dlho a Richthofen sa s letkou sťahoval z Ostende do oblasti Champagne. Tu mala čoskoro vypuknúť veľká bitka, ktorá si vynútila prítomnosť čo najväčšieho počtu letcov. Práve tu sa vo voľnom čase začal mladý pozorovateľ učiť lietať. Najskôr s inštruktorom na starom lietadle, ale po 25 hodinách si už trúfol na sólo let. 10. októbra 1915 vzlietol a urobil všetko, čo od neho inštruktor chcel. Potom však pri pristávaní spanikáril a havaroval. O dva týždne mal prvé skúšky. Vzlietol, spravil niekoľko otáčok a bezpečne pristál. „Potom som veľmi pyšne vystúpil, aby som k veľkému údivu zistil, že som prepadol“ (Richthofen 1997), spomína vo svojich pamätiach. Nezostávalo mu nič iné, než skúšky opakovať. Odcestoval do leteckej školy v Doberitze a na Vianoce úspešne absolvoval posledné skúšky.

Romantizujúce zobrazenie Richthofena v jeho červenom stroji

V letke Oswalda Boelcka

Čerstvý pilot bol prevelený na západný front, kde sa mal zdokonaliť vo vedení vzdušných súbojov. Aj napriek tomu, že vo vzduchu dochádzalo sporadicky k leteckým súbojom, stíhacie lietadlá, tak ako ich poznáme z neskorších období prvej svetovej vojny, boli ešte v plienkach. Niet preto divu, že sa piloti uchyľovali k rôznym vlastným modifikáciám, aby získali výhodu nad svojim protivníkom. Richthofen si napríklad namontoval na horné krídlo svojho lietadla guľomet. Pri jednom z letov sa mu s takto upraveným lietadlom podarilo zostreliť protivníka. Tento zostrel sa mu však do celkového skóre nezapočítal. Zostrely totiž podliehali zložitému systému hodnotenia. Zasiahnuté stroje museli dopadnúť na nemeckom okupovanom území, prípadne museli pád lietadla potvrdiť aj ďalší piloti. Ak bol pilot sám, mal zväčša smolu.

Oswald Boelcke, nemecké stíhacie eso a Richthofenov veľký vzorV júni sa Richhofenova letka opäť presunula na východný front. Tentokrát bolo ich úlohou bombardovať dôležité železničné uzly s vojenskými vlakmi. Prešli dva mesiace a na letisku v Koveli nastal rozruch. Prišiel tam Oswald Boelcke, jeden z najlepších nemeckých pilotov, slávne stíhacie eso. Jeho metodická príručka Dicta Boelcke sa stala bibliou stíhacieho letectva.

Boelcke prišiel na východný front navštíviť svojho brata a zároveň si vybrať pilotov do svojej novovznikajúcej letky. Richthofen si nedovolil ani dúfať, že by si ho vybral. A predsa ho krátko pred odletom oslovil. Pre vyvolených pilotov sa začal tvrdý výcvik. Nacvičovali streľbu z guľometu a lety v zovretých formáciách. Prvá bojová akcia na nich čakala 17. septembra 1916, keď päťčlenná letka Boelckeho stíhačov narazila na sedemčlennú skupinu Britov. Richthofen si za svojho súpera vybral jedno z lietadiel. Ako sa ukázalo, šlo o vyrovnaného protivníka. Nakoniec sa mu podarilo dostať sa lietadlu na chvost a dávkou z guľometu mu zasiahnuť motor. Jeho korisť núdzovo pristála.

 

Zrod Červeného baróna

Neprešli ani štyri mesiace a 4. januára 1917 mal už Richthofen na konte šestnásť zostrelov. Napriek tomuto úctyhodnému číslu však dosiaľ márne čakal na najvyššie štátne vyznamenanie, slávne Pour le Mérite, založené pruským kráľom Fridrichom II. Veľkým ešte roku 1740. Mimochodom, neformálne sa od roku 1916 zvyklo označovať aj ako Modrý Max na počesť iného nemeckého stíhača Maxa Immelmanna. Práve Immelmann bol spoločne s Boelckem prvým pilotom, ktorý dostal toto vyznamenanie. Stalo sa tak v januári 1916 a Boelcke mal v tom čase na konte osem zostrelov. Ambiciózny Richthofen tak prirodzene očakával túto poctu už omnoho skôr, dočkal sa jej však napokon až 16. januára 1917. 

Najvyššie nemecké štátne vyznamenania, Pour le Mérite, založené pruským kráľom Fridrichom II. Veľkým ešte v roku 1740Ešte pred vyznamenaním prišlo 14. januára aj k povýšeniu. Richthofen bol menovaný veliteľom Jagdstaffel 11. Napriek veliteľskej hodnosti sa mu neodchádzalo ľahko. S pilotmi mal srdečné vzťahy a navyše sa jeho nová letka netešila dobrej povesti. Existovala tak dlho, ako Jagdstaffel Boelcke, no doposiaľ nezaznamenala žiadny úspech vo vzduchu! To sa však malo čoskoro zmeniť.

Počet zostrelených lietadiel Jagdstaffel 11 začal po Richthofenovom príchode narastať. Tento pozitívny vývoj nebol len výsledkom jeho zostrelov, ale predovšetkým prístupom k ostatným pilotom. Bol totiž výborným učiteľom. Veľa mladých pilotov bolo posielaných do jeho letky, aby získali tak potrebné skúsenosti. Richthofen brával nováčikov so sebou na misie, ale počas prvých troch letov im zakazoval zúčastniť sa boja. Veľakrát sa totiž stalo, že nováčikovia padli už počas prvého ostrého stretu, pretože im chýbala ostražitosť.

Pohľad na jeho učebné praktiky opisuje aj Anthony Fokker, významný letecký konštruktér, ktorý ho osobne poznal. „Okamžite po bitke Richthofen zhromaždil svojich dôstojníkov na poradu a rozobral s nimi taktiku. Príležitostne pokarhal pilotov za prehnanú agresivitu alebo prílišnú ochotu ustúpiť pred koncom boja. Nebol ani tak milovaný, ako obdivovaný a rešpekt k nemu bol bezmedzný“ (Fokker 1994),

V tomto období už lietal na stroji namaľovanom na červeno. Pôvod tohto sfarbenia neskôr objasnil jeho brat. Pôvodne Richthofena hnevalo, že veľa protivníkov od neho uteká, len čo ho vo vzduchu zbadajú. Richthofen so svojou letkou Jagdstaffel 11Pokúšal sa preto experimentovať s farbou lietadla. Snažil sa nájsť farbu, s ktorou by sa stal neviditeľný. Bez úspechu. Zvolil preto druhý extrém. Tentokrát chcel byť vďaka červenej farbe viditeľný najmä pre svojich spolubojovníkov. Charakteristiku jeho pilotných schopností zas podáva Fokker, ktorý o ňom povedal, že ovládal lietadlo iba silou svojej vôle a trvalo mu dlho, než sa stal výborným letcom a pilotom. Richthofen lietal mozgom. Analyzoval každý problém leteckého boja a znížil tak šance nepriateľa na minimum.

 

Nevyjasnená smrť

Pilotné majstrovstvo však nestačilo nato, aby sa nestal obeťou druhých pilotov či technických porúch. Jeden zo zostrelov prišiel v marci 1917. Vtedy sa mu podarilo bez väčších ťažkostí pristáť. Oveľa vážnejšia situácia nastala o štyri mesiace neskôr 6. júla 1917. Letka narazila na britskú hliadku a Richthofen sa chystal na ďalší zostrel. Posadil sa za chvost jedného z lietadiel a nechal sa ostreľovať zadným strelcom. Na vzdialenosť 300 metrov ho nemal šancu trafiť. Vtom však dostal ranu do hlavy. Telo mu ochrnulo a na niekoľko minút oslepol. Nakoniec sa mu s vrátil cit do rúk a videl ako cez čierne okuliare. S kusiskom šťastia sa mu podarilo pristáť. Rana na hlave mala asi 10 centimetrov, ale projektil neprerazil lebku. Už 25. júla opustil brány poľného lazaretu. V nasledujúcom období sa však necítil vo svojej koži.  Trápilo ho hučanie v hlave a po každom boji mu bolo tak zle, že nechcel nikoho vidieť ani počuť.

Replika lietadla Červného baróna

K svojej labutej piesni vzlietol Manfred von Richthofen 21. apríla 1918. Dvanásť nemeckých lietadiel sa dostalo do súboja s Angličanmi a Austrálčanmi. Jednému z mladých pilotov sa počas letu zasekli guľomety, preto sa snažil odpútať od vzdušného súboja. Jeho ústup z bojiska si všimol Richthofen a zavesil sa za neho. Túto situáciu však postrehol aj ďalší pilot. Kapitán Arthur Roy Brown zostúpil z ľavej strany šikmo dolu k dvojici lietadiel a na nemecký stroj vypálil dlhú dávku z guľometu. Richthofenovo lietadlo začalo strácať výšku a asi deväťdesiat sekúnd po Brownovom zásahu sa lietadlo zrútilo na zem.

Telo Červeného baróna bolo podrobené pitve hneď dvakrát. Kým výsledky prvej nahrávali Brownovej verzii zostrelu, druhá priznávala zásluhy pechote, ktorá podporovala RAF a v inkriminovanom momente ostreľovala Richthofenov stroj. Neskôr sa objavili ďalšie teórie, ktoré pripisovali zostrel protilietadlovému delostrelectvu či samotnému Richthofenovi, jeho zlému zdravotnému stavu a s ním súvisiacimi problémami.

Nech už bola príčina jeho tragického konca akákoľvek, nič to nemení na fakte, že sa stal s osemdesiatimi potvrdenými zostrelmi najúspešnejším stíhacím pilotom Veľkej vojny. A vďaka svojmu na červeno namaľovanému lietadlu aj najslávnejším.

 

Mgr. Vladimír Koppan

 

Mgr. Vladimír Koppan je interným doktorandom na Katedre histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obe svetové vojny.

 

 

 

Literatúra:

Clark, A.: Aces High. London 1999.

Ditrych, B.: Proti Rudému baronovi. Praha 2011.

Fokker, A.: Létajíci Holanďan. Plzeň 1994.

Richthofen, M.: Rudý letec. Ostrava 1997.

Udet, E.: Smrt léta rychleji aneb můj život letce. Ústí nad Labem 2013.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Futbalové ihriská vymenili za bojiská

Futbalové ihriská vymenili za bojiská

Vybojoval pre Manchester United prvý ligový titul aj prvé víťazstvo v pohári FA Cup. Strelil vôbec prvý gól na legendárnom štadióne Old Trafford. A predsa nemá ani vlastný hrob. Ako je to možné v Anglicku, ktoré si potrpí na svojich futbalových hrdinov? celý článok

Bojoval Andrej Hlinka za samostatné Slovensko?

Bojoval Andrej Hlinka za samostatné Slovensko?

Po krátkej eufórii zo vzniku Československa, keď sa Slováci stali prvýkrát štátotvorným národom, zavládlo u viacerých sklamanie z vývoja. Jedným z hlavných nespokojencov bol líder Slovenskej ľudovej strany Andrej Hlinka. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.