Byzantský don Juan krvavo získal cisársky trón

Publikované : 23.03.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1232

Byzantský cisár Manuel mal síce svojho bratranca Andronika rád, ale napriek tomu medzi nimi panovali nezhody. Navyše jeho bratranec „úspešne pracoval“ na svojej povesti dona Juana.

 

V predchádzajúcom článku sme sa dozvedeli, ako sa bratranci – byzantský cisár Manuel a jeho bratranec Andronikos Komnénos – uzmierili... Pokoj ich zbraní však netrval dlho. Manuela totiž v tomto období veľmi zamestnával problém následníctva (nemal ešte syna), a tak sa zaoberal plánom učiniť svojím následníkom uhorského princa a neskoršieho uhorského kráľa Bela III. (1173 – 1196), ktorého zasnúbil s dcérou Máriou. Andronikos však v roku 1165 odmietol zložiť uhorskému kráľovičovi a designovanému Manuelovmu nástupcovi prísahu vernosti. Aby Manuel predišiel eskalácii nového sporu s tvrdohlavým bratrancom, vymenoval Andronika roku 1166 znovu správcom Kilíkie. Samotnému Andronikovi bolo okamžite jasné, že upadol do nemilosti, a tak pri prvej príležitosti utiekol do Antiochie na dvor kniežaťa Bohemunda III. (1163 – 1201).

 

Prelietavý Andronikos

Andronikos však na antiochijský kniežací dvor neprišiel sám a neprišiel ani ako chudák. Z Kilíkie totiž vzal so sebou celú pokladnicu a výnosy z daní, ktoré si ponechal namiesto toho, aby ich poslal do Konštantínopola. Za tieto značné finančné prostriedky si najal družinu ozbrojených žoldnierov. V podstate si vytvoril vlastný miniatúrny cisársky dvor zodpovedajúci jeho vysokému spoločenskému postaveniu. K úteku do Antiochie ho vraj primäla i správa o nevýslovnej kráse tamojšej 20-ročnej princeznej Filippy, nevlastnej sestry druhej Manuelovej manželky Márie z Antiochie (ktorú si Manuel vzal za ženu roku 1161 po smrti svojej prvej ženy Berty v roku 1160) a spomínaného antiochijského vojvodu Bohemunda III. Andronika nadchli zmienky o jej kráse a vo veku 48 rokov napokon aj vďaka starostlivo upravenému a majestátnemu vzhľadu, ako aj adekvátne skvostnému osobnému sprievodu Filippu zviedol. Samozrejme, že bol z toho opäť škandál nielen v Antiochii, ale aj v Konštantínopole, pretože sa priamo týkal novej cisárovnej po Manuelovom boku.

Prelietavý Andronikos sa však vo vzťahu s Filippou čoskoro cítil unavený, a tak radšej v roku 1167 Antiochiu opustil a uchýlil sa ďalej na juh do Jeruzalemského kráľovstva na dvor kráľa Amauryho I. (1163 – 1174). Jeruzalemský kráľ mu v súlade s jeho postavením daroval na čas jeho prítomnosti v kráľovstve do držby mesto Bejrút ako léno. Ani tu sa však impulzívny Andronikos nedokázal usadiť a spôsobil ďalší medzinárodný škandál. V Jeruzalemskom kráľovstve sa totiž nachádzala ďalšia komnénovská neter, 22-ročná Theodora (dcéra staršieho brata Manuela Komnéna Izáka), ktorá tam žila na svojom léne v Akkre ako vdova po predošlom jeruzalemskom kráľovi Balduinovi III. (1143 – 1163). Andronikovi sa túto príbuznú podarilo veľmi skoro zviesť a navzájom sa potom v Akkre a v Bejrúte navštevovali. Keď sa Manuel dopočul o ďalšom neslýchanom čine svojho notoricky nepolepšiteľného bratranca, poslal do Jeruzalema naliehavé listy so žiadosťou o Andronikovo uväznenie a oslepenie a následné vydanie do Konštantínopola.

Aby sa vyhol týmto tvrdým protiopatreniam zo strany rozzúreného Manuela, Andronikos spolu s Theodorou najprv v roku 1168 spoločne ušli k sultánovi do Damasku Nur ad-Dínovi (1144 – 1174) a neskôr až do Bagdadu a na rôzne iné miesta na Blízkom východe. Roku 1170 sa im narodil syn Alexios. Keďže na žiadnom z týchto miest nedokázal Andronikos získať hmatateľnú podporu proti svojmu cisárskemu bratrancovi, Andronikos a Theodora spolu odišli na dvor gruzínskeho kráľa Georgia III. (1156 – 1184), kde Andronikos ako komnénovský princ dostal statky v oblasti Kacheti. Roku 1171 sa im narodila dcéra Irena. Ako gruzínsky magnát sa Andronikos v radoch gruzínskeho vojska zúčastnil viacerých vojenských výprav smerom na Kaukaz a ku Kaspickému moru (1173 – 1174).

Nakoniec sa však túžil vrátiť do blízkosti byzantských území v Malej Ázii, a tak sa aj s Theodorou, s ktorou už mal niekoľko detí, usadil ako hosť u danišmendovského emíra mesta Koloneie (dnes Şebinkarahisar v Turecku) Mehmeda ibn Saltuqa. Tam vo svojom opevnenom sídle žil ako skutočný lúpežný rytier, pretože pravidelne napádal byzantské územia a odvliekal ľudí do otroctva. Byzantský miestodržiteľ Trapezuntu (dnešný Trabzon v Turecku) Nikeforos Palaiologos sa márne pokúšal nepolapiteľného Andronika zajať – tomu sa totiž vždy podarilo utiecť. Napokon sa Palaiologos uchýlil ku ľsti, pričom využil Andronikovu neprítomnosť doma (nechal ho odísť na jeden z lúpežných nájazdov), a namiesto neho zajal Theodoru a jeho deti, ktoré odvliekol na byzantské územie. Týmto spôsobom bol v septembri 1180 Andronikos donútený vrátiť sa do Konštantínopola a konečne sa Manuelovi po všetkých svojich eskapádach bezpodmienečne podriadiť. Je to neuveriteľné, ale Manuel svojmu bratrancovi aj tento raz odpustil. Nenechal ho však pri sebe v Konštantínopole a radšej Andronika poslal do Oinaia v Paflagónii, kde mal zotrvať vo vyhnanstve až do konca svojho života.

 

Spor dvoch Márií

Do Andronikovho života však zasiahla ďalšia nečakaná udalosť. Dňa 24. septembra 1180 totiž Manuel Komnénos zomrel a zanechal po sebe vtedy iba 11-ročného následníka trónu, mladého Alexia II. Komnéna. Nedospelý Alexios II. bol korunovaný cisárom ešte za Manuelovho života, a Manuel navyše pred svojou smrťou ustanovil akýsi druh regentskej rady, ktorá mala vládnuť v mene jeho syna, kým nedosiahne plnoletosť (čiže 15 rokov). Členmi regentskej rady boli rôzni blízki príbuzní, predovšetkým jeden z Manuelových synovcov, ktorý sa takisto volal Alexios Komnénos, ďalej patriarcha Theodosios Boradeiotés, ako aj samotná Mária z Antiochie, ktorá sa ale musela stať mníškou, aby sa nemohla znovu vydať.

Veľmi skoro po Manuelovej smrti však nastali komplikácie. Cisárovná-vdova Mária z Antiochie bola ešte stále relatívne mladá a pekná žena, a veľmi rýchlo sa zblížila so spomínaným Manuelovým synovcom Alexiom. Ten sa tak vzápätí stal faktickým vládcom Byzancie namiesto neplnoletého Alexia II. Vzniknutú situáciu veľmi ťažko niesla Manuelova najstaršia dcéra kaisarissa Mária, ktorá sa vďaka tomu stala prirodzeným ohniskom nespokojnosti všetkých tých, čo sa nechceli zmieriť s existujúcim politickým usporiadaním.

Najprv sa kaisarissa 13. februára 1181 pokúsila uskutočniť atentát na Alexia. Následne Alexios a Mária z Antiochie dali pozatýkať stúpencov kaisarissy Márie, ktorí ho mali uskutočniť. Tá okamžite vyhľadala azyl v chráme Hagia Sofia, kde ju vrúcne prijal patriarcha, ktorý zase nevedel Márii z Antiochie odpustiť, že mu od počiatku svojho regentstva nevenovala náležitú úctu a vo vládnych záležitostiach ho prehliadala. Do Hagie Sofie za nimi prišli jej prívrženci, ktorí so sebou vzali aj zbrane, takže sa okolie tohto chrámu zmenilo v podstate na akýsi vojenský tábor. Kaisarissu podporovali aj obyvatelia hlavného mesta. Mária z Antiochie na tento tábor zaútočila za pomoci verných vojenských oddielov, ktoré mala k dispozícii, ale úplne neuspela. Roztržka sa skončila v máji 1181 – keď patriarcha dohodol uzmierenie, kaisarissa mohla slobodne odísť, ale jej ostatní prívrženci sa dostali do väzenia.

 

Z vyhnanca cisárom

V tomto momente sa do udalostí v hlavnom meste zaplietol Andronikos Komnénos. Jeho synovia Manuel a Ján totiž patrili medzi prívržencov kaisarissy a tak sa s ostatnými dostali do väzenia. Ich nemenovaná sestra a Andronikova dcéra tajne ušla z Konštantínopola za otcom do Paflagónie. Následne ho prosila, aby s ňou šiel do hlavného mesta, tvrdiac, že ho ľud privíta ako osloboditeľa proti tyranskému režimu cisárovnej Márie a Alexia Komnéna. Andronikos sa nechal pomerne ľahko presvedčiť a spolu so svojím sprievodom Paflagónčanov prišiel v máji 1182 do Konštantínopola. Cestou sa stretol len s veľmi malým odporom. Jediná kritická chvíľa nastala, keď zastal na brehoch Bosporu a nemohol ho prekonať, lebo more strážili byzantské lode verné cisárovnej. Veliteľ loďstva megas doux Andronikos Kontostephanos však prešiel k Andronikovi, takže ten mal cestu k moci otvorenú. Po príchode do Konštantínopola sa stal regentom mladého Alexia II. namiesto Alexia Komnéna a cisárovnej Márie, ktorých nechal uvrhnúť do väzenia.

Andronikos sa nakoniec ukázal ako oveľa tvrdší poručník než Alexios. Na jeho rozkaz hneď po prevrate Alexiovi vypichli oči. Kaisarissu Máriu zase Andronikos nechal otráviť. Pomstychtivý Andronikos sa tak po Manuelovej smrti naplno zapojil do boja o moc, v rámci ktorého postupne v ošiali osobnej vendety likvidoval všetkých svojich blízkych príbuzných. Nasledujúcim krokom bolo odstránenie matky mladého cisára Márie z Antiochie. Andronikos nechal sudcami vyniesť rozsudok o jej vlastizrade, a dokonca donútil Alexia II. aby vlastnými rukami podpísal rozsudok smrti svojej matky. Potom sa nechal v septembri 1183 korunovať za spolucisára, čím sa spečatil aj osud mladého Alexia II., ktorého vzápätí nechal uškrtiť. Andronikovi Komnénovi sa tak naplnil jeho najväčší sen z mladosti, pretože sa konečne vo všetkom vyrovnal svojmu bratrancovi Manuelovi, a vo svojich 63 rokoch sa stal byzantským cisárom.

 

Krvavý epilóg

Podobný krvavý nástup k moci má mnoho precedensov v byzantských dejinách. Čo však možno šokovalo vtedajších Byzantíncov, bola skutočnosť, že Andronikos postihoval predovšetkým vlastných príbuzných. V skutočnosti bola širšia komnénovská rodina natoľko rozsiahla a početná, že Andronikos svojou brutalitou de facto posilňoval nároky svojej bočnej vetvy Komnénovcov (t. j. svojich synov Manuela a Jána) na úkor hlavnej rodovej línie, predstavovanej mladým cisárom Alexiom II. Zároveň favorizoval množstvo svojich obľúbencov, o ktorých opieral svoju moc, čo je opäť úplne v súlade s byzantskou tradíciou. Andronikovými veľkými prívržencami boli napríklad veľký heteriarcha Konštantín Tripsychos a hlavne logothetes tou dromou Štefan Hagiochristoforites.

Najvyššie vojenské posty získali ďalší Andronikovi príbuzní, ako aj príbuzní jeho vernej a dlhoročnej milenky Theodory Komnény (a tiež Gruzínci, ktorí do jeho služieb vstúpili počas jeho pobytu v Gruzínsku), a zvyšok štátneho aparátu proste prevzal od svojich predchodcov. Ibaže po úspešnom prevrate sa situácia neupokojila, pretože Andronikova „revolúcia“ začala postupne požierať svoje deti. Andronikos totiž nechal popraviť aj niekoľkých zo svojich stúpencov, iných začal prenasledovať, a zaviedol aj koncept tzv. kolektívnej zodpovednosti, podľa ktorého boli všetci členovia rodiny zodpovední za „zločin“ ktoréhokoľvek vlastného člena. Ulice Konštantínopola sa tak v rokoch 1184 – 1185 stali predobrazom a vzorom Sovietskeho zväzu v 30-tych rokoch minulého storočia, kde si žiaden sovietsky občan nemohol byť istý životom, a kde ľudia mizli zo dňa na deň priamo zo svojich domovov.

Andronikos Komnénos sa tak v týchto mesiacoch zmenil a namiesto dona Juana sa z neho stal pochmúrny predobraz cára Ivana IV. Hrozného alebo Josifa Vissarionoviča Stalina. Stratil schopnosť rozlišovať realitu, stal sa dokonale paranoidný a svojich domnelých aj skutočných nepriateľov začal vidieť úplne všade. Aby unikol čoraz väčšej neistote a psychickej nestabilite, začal sa Andronikos nadmerne opíjať a zabávať sa s hetérami, ktoré si nechával dovážať do palácov v blízkosti Konštantínopola.

Nositeľom kolektívneho odporu všetkých vrstiev obyvateľstva v Konštantínopole proti Andronikovej stupňujúcej sa hrôzovláde sa napokon stal mladý Izák Angelos, potomok jednej z najmladších bočných vetiev Komnénovcov (po praslici bol prapravnukom cisára Alexia I. Komnéna). Aby predišiel komplikáciám, Andronikos sa rozhodol, že tohto mladého muža treba čo najskôr odstrániť, a tak za ním poslal Štefana Hagiochristoforita s dvoma vojakmi. Izák však hlavného Andronikovho pomocníka (Hagiochristoforites zastával v Byzancii podobné postavenie ako neskôr za Stalinovej vlády v ZSSR Lavrentij Pavlovič Berija) v sebaobrane zabil. V šoku zo svojho činu a s vidinou hroziaceho prísneho potrestania potom vysadol na prvého koňa, na ktorého narazil, a ešte stále so zakrvaveným mečom cválal po mestských uliciach a nahlas volal, že zabil nenávideného hlavného ministra Andronika Komnéna. Potom vyhľadal azyl v Hagii Sofii. Tam ho chtiac-nechtiac museli nasledovať všetci ostatní príbuzní, lebo najprísnejší trest by vzhľadom na princíp kolektívnej viny postihol aj ich. Na námestí pred Hagiou Sofiou sa čoskoro zhŕkli davy mestského obyvateľstva, aby sa dozvedeli, čo sa vlastne stalo. Na základe správy o Hagiochristoforitovej smrti a o Izákovom hrdinskom čine všetci prítomní spontánne vyhlásili vystrašeného Izáka Angela za cisára.

Andronikos, ktorý sa práve v tú noc nachádzal v jednom zo svojich palácov mimo mestských hradieb po jednej zo svojich nočných pitiek a zábav, sa o týchto kľúčových udalostiach dozvedel až nasledujúceho rána. Vrátil sa síce urýchlene do paláca, ale stratil cenné hodiny, a situácia sa mu už vymkla z rúk. Pokúšal sa preto zachrániť podobne ako v roku 1169 útekom do Haliče, ale mestský dav sa ho zmocnil a zlynčoval ho. Takto neslávne skončil posledný a najkontroverznejší cisár z dynastie Komnénovcov na byzantskom tróne.

 

Mgr. Marek Meško, M.A. PhD., vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ako aj odbor byzantských dejín na Aristotelovej univerzite v Solúne. Doktorát získal v odbore byzantológia. Pôsobil na Vojenskom historickom ústave v Bratislave, získal postdoktorandské štipendium na Princetonskej univerzite v USA. V súčasnosti sa venuje výuke a historickému bádaniu na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa sústreďuje na obdobie vlády cisára Alexia I. Komnéna (1081 – 1118) a na analýzu obranných bojov tohto cisára, ktoré viedol na Balkáne v prvom desaťročí po svojom nástupe na trón proti rôznym protivníkom (Normanom, Pečenehom a Kumánom). Ďalšou oblasťou jeho záujmu sú dejiny rôznych vojenských konfliktov na súši aj na mori a dejiny vojenstva všeobecne.

 

Použitá literatúra

Choniates, N.: Die Krone der Komnenen. Übersetzt, eingeleitet und erklärt von Franz Grabler. Graz – Wien – Köln 1958.

Choniates, N.: Die Kreuzfahrer erobern Konstantinopel. Übersetzt, eingeleitet und erklärt von Franz Grabler. Graz – Wien – Köln 1958.

Βαρζός, Κ.: Γενεαλογία των Κομνηνών. Βυζαντινά κείμενα και μελέται 20b. Τόμος Β΄. Thessaloniki 1984.

Chalandon, F.: Jean II Comnène, 1118-1143, et Manuel I Comnène, 1143-1180. Paris 1912.

Cheynet, J.-C.: Pouvoirs et contestations à Byzance (963 – 1210). Paris 1996.

Magdalino, P.: The Empire of Manuel I Komnenos 1143-1180. Cambridge 1993.

 

Obrazová príloha: Muhammadhaykall, William Tyre, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Sídlili na Hradisku Neštich aj Avari?

Sídlili na Hradisku Neštich aj Avari?

Opevnená poloha nad mestom Svätý Jur predstavuje jedno z najzaujímavejších horských archeologických nálezísk na našom území, s rozlohou okolo 8,5 ha. Od roku 2006 na ňom realizuje vedecký výskum Július Vavák z Malokarpatského múzea v Pezinku. celý článok

Valkýry boli démonmi smrti a kňažkami boha vojny

Valkýry boli démonmi smrti a kňažkami boha vojny

Populárny obraz krásnych a nebojácnych žien slúžiacich najvyššiemu bohu vikinského panteónu, ktoré zbierali duše mužov padlých v boji, dráždil fantáziu už básnikom komponujúcich oslavné piesne pre škandinávsku nobilitu. celý článok

Andronikos si získal povesť byzantského dona Juana

Andronikos si získal povesť byzantského dona Juana

Dejiny Byzantskej ríše sú okrem misijného diela sv. Cyrila a Metoda v našich končinách takmer neznáme. Je to škoda, pretože ponúkajú veľké množstvo zaujímavých a pestrých príbehov, originálnych osobností, a tiež neočakávaných prvenstiev. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.