Biely orol proti červenej hviezde

Publikované : 04.05.2016 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 20752

Vojna medzi boľševickým Ruskom a Poľskom je jednou z najprehliadanejších, no pritom najmonumentálnejších krátkych vojen 20. storočia. Do celej epizódy sa na oboch stranách zapojili jedny z najzaujímavejších osobností storočia, ktoré pri snahe dosiahnuť svoje nereálne ciele použili divoké útoky zastaranej kavalérie i najmodernejšiu vojenskú taktiku pripomínajúcu Blitzkrieg.

 

Józef PiłsudskiPočiatky vojny siahajú hlboko do dejín. Tri delenia Poľska (1772, 1793 a 1795) ani tvrdá germanizácia a rusifikácia v snahe zlikvidovať poľský jazyk a kultúru nezlomili poľských vlastencov. Využili prvú príležitosť a keď 11. novembra 1918 utíchli boje prvej svetovej vojny, ponáhľali sa s vyhlásením nezávislého Poľska. Rýchle ustanovili parlamentnú demokraciu a za hlavu štátu (naczelnik państwa) si zvolili 51-ročného charizmatického a rusofóbneho vojnového hrdinu Józefa Piłsudského. Piłsudski však vládol železnou rukou. Novovzniknutú poľskú armádu považoval za svoju oblasť záujmu a sám seba za garanciu poľskej nezávislosti. Pod jeho vedením mali byť neskúsené a zle vyzbrojené poľské jednotky veľmi skoro podrobené zásadnej skúške.

Medzičasom sa územie bývalého cárskeho Ruska nachádzalo v chaose. Po októbrovej revolúcii roku 1917 sa k moci postupne dostali boľševici pod vedením Vladimíra Iľjiča Lenina a v januári 1918 bola vyhlásená Ruská sovietska federatívna socialistická republika (RSFSR). Po podpísaní mieru v Brest-Litovsku (3. marca 1918) však prepukla zničujúca občianska vojna. Proti boľševikom sa postavilo mnoho odporcov, všeobecne často nazývaných „bielogvardejci“ alebo jednoducho „bieli“. Opozícia však bola nejednotná a novoustanovená Červená armáda dokázala napriek niekoľkým intervenciám štátov Dohody odpor potlačiť a ustanoviť sovietsku moc na celom území. Nasledovať mala expanzia.

 

Mocenské vákuum na východe

Ober OstOber Ost (Oberbefehlshaber der gesamten Deutschen Streitkräfte im Osten), teda vrchný veliteľ všetkých nemeckých síl na východe bol termín, ktorý sa nepoužíval len pre veliteľa samotného, ale pre označenie území, ktoré na východe ovládali ozbrojené sily Nemeckého cisárstva. Išlo o územie o veľkosti takmer 110-tisíc km2 na území dnešnej Litvy, Lotyšska, Estónska, Bieloruska, časti Poľska a Kurónska. Po ústupe nemeckého pozemného vojska pod velením Maxa Hoffmana v roku 1918 sa na tomto území vytvorilo mocenské vákuum.

Boľševici sa preto poponáhľali a už 16. novembra 1918 zriadili Západnú armádu, ktorej úlohou bolo postupovať do oblastí opustených nemeckou mocou a zabrať čo možno najviac územia. Táto armáda obsadila Minsk a Vilnius skôr, než učinila poľská (ešte vlastne neexistujúca) armáda akýkoľvek pohyb. V tom čase dochádzalo najmä k zrážkam so skupinami poľských dobrovoľníkov. V januári 1919 sa Západná armáda presunula do Vilniusu (dnes Litva) a Minska (dnes Bielorusko) a vyhlásila Litovsko-Bieloruskú socialistickú republiku (Lit-Bel).

Lenin sa ale neplánoval zastaviť. Predpokladal celosvetovú komunistickú revolúciu a diktatúru proletariátu. V západnej Európe bolo k revolúcii podľa jeho kalkulácii najbližšie Nemecko a práve Poľsko bolo mostom, cez ktorý mala prejsť Červená armáda, aby tejto revolúcii pomohla.

 

Międzymorze

Na poľskej strane existovalo niekoľko koncepcií východnej politiky. Národní demokrati chceli obnoviť historické poľské hranice, pričom Ukrajincov a Bielorusov nepovažovali za národy. Sociálna ľudová ľavica tiež plánovala obnoviť historické hranice Poľska, no uznávali etnické zmeny, ktoré chceli riešiť formou federácie. Komunisti zas, pochopiteľne, presadzovali celoeurópsku federáciu sovietskych republík.

Podľa Piłsudského existovali vďaka revolúcii v Rusku na východe pre Poľsko neobmedzené možnostiPiłsudski však politikom veľa priestoru na manévrovanie nezvykol dávať. Zo všetkých koncepcií sa presadila tá jeho: podľa nej existovali na východe pre Poľsko v podstate neobmedzené možnosti. Piłsudski chcel čo možno najviac oslabiť Rusko (bojoval aj proti „bielym“, aj proti „červeným“) a vytvoriť „Międzymorze“ – štát „medzi morami“, Baltským a Čiernym. Malo ísť o čosi ako federáciu Litvy, Ukrajiny a ďalších krajín strednej a východnej Európy pod vedením Poľska. Sám povedal: „Všetko, čo môžeme získať od západu, závisí na spojencoch a na tom, ako veľmi sa rozhodnú zatlačiť Nemecko.“ Na východe bola ale situácia iná. „Tu sú dvere, ktoré sa otvárajú a zatvárajú, a bude záležať na tom, kto ich silou otvorí a ako veľmi“ (Macmillanová 2004, s. 218). Piłsudského kritici často hovoria o tejto vojne ako o jeho súkromnom dobrodružstve.

Bij Bolszewika - poľský propagandistický plagátPoľský „naczelnik państwa“ chcel využiť problémy boľševikov s opozíciou doma a chaos, ktorý v Rusku spôsobila revolúcia, a zatlačiť východné hranice Poľska čo najviac na východ. Predpokladal, že ak bude toto územie efektívne ovládať, západné veľmoci pristúpia na fait accompli a bez problémov uznajú poľské východné hranice. 9. februára sa preto poľská armáda pohla na východ v dvoch skupinách. Severná postupovala k Baranavičy a južná na Pinsk. K prvej reálnej zrážke vojny došlo 14. februára 1919 o siedmej ráno. V mestečku Bereza Kartuska sa stretla poľská jednotka kapitána Mienického o sile 62 vojakov s menšou prieskumnou jednotkou boľševikov. Poliaci začali strieľať, načo sa približne 80 boľševických vojakov bez výstrelu vzdalo. Práve tento dátum uvádzajú niektorí historici ako začiatok vojny (napríklad Norman Davies). 16. februára sa obe poľské skupiny, severná aj južná, stretli pri mestách Grodno a Kobryn. Nasledujúce dva mesiace sa nedialo nič podstatné. Viesť vojnu v tejto oblasti bola veľmi špecifická záležitosť pre obe strany. Ide  totiž o veľmi rozsiahle priestory, kde vlastne neexistujú žiadne prírodné prekážky vhodné na obranu. Velenia oboch armád preto obracali pozornosť najmä k riekam, železniciam a menším mestám. Poliaci sa chystali na novú ofenzívu.

 

Poľská ofenzíva a Denikin

Anton DenikinNa jar 1919 sa začali zvyšovať počty vojsk na oboch stranách. Piłsudski prišiel na front 15. apríla a osobne prevzal velenie poľských armád. V priebehu apríla sa museli boľševici stiahnuť, aby mohli ich vojská zasiahnuť do bojov proti „bielym“ vojskám. To chcel Piłsudski využiť, vraziť klin medzi boľševické armády a obsadiť Vilnius. Poliaci podnikli krycie operácie na odlákanie pozornosti v oblasti mesta Lida a 16. apríla udreli priamo na dnešné hlavné mesto Litvy. Piłsudski a jeho velitelia umne využili výhody, ktoré im poskytovala pechota i jazda, a tiež nepripravenosť boľševikov. Po dvoch dňoch bojov boli boľševici vytlačení z mesta a 21. apríla slávnostne vstúpil do Vilniusu Piłsudski. O deň nato vydal prehlásenie k obyvateľom Litvy, v ktorom ich ubezpečil, že Poľsko nebude zasahovať do ich vnútorných záležitostí a pripomenul historické zväzky medzi oboma národmi v Poľsko-litovských úniách (medzi rokmi 1385 a 1795).

Poliaci sa však nezastavili. Povzbudení úspechmi sa rozhodli zasadiť boľševickej západnej armáde smrteľnú ranu ešte pred začiatkom zimy. Namierili si to na bieloruský Minsk, kde sa presťahovala vláda Lit-Belu. Poliaci prisunuli nové posily, predovšetkým „Poznanskú armádu“. Veliteľ severnej skupiny generál Stanisław Szeptycki tak disponoval 14 000 mužmi, z ktorých približne 2000 bolo jazdcov, a 40 delami. Ofenzíva sa začala začiatkom augusta a samotný Minsk bol bleskurýchle obsadený už 8. augusta. Ofenzíva pokračovala a 28. augusta 1919 použili Poliaci prvýkrát na tomto území dokonca aj tanky. Po dosiahnutí riek Dvina a Berezina sa Piłsudski rozhodol vydať rozkaz o zastavení útoku. Poliaci držali všetky dôležité železničné uzly a navyše prichádzala zima. Nastal čas vyjednávať.

Lev Davidovič Trockij na poľskompropagandistickom plagáteBoľševici boli v tom čase zaneprázdnení bojom s Denikinom, jedným z bielych generálov, ktorý postupoval smerom na Moskvu. Piłsudski považoval za svojich nepriateľov aj boľševikov, aj Denikina. Predpokladal však, že pre Poľsko bude lepšie, ak budú jeho susedom boľševici, ktorí mali konflikty so západnou Európou, než bielogvardejci hlásajúci jednotné a nedeliteľné Rusko. Vedel, že ak by vyhrali bielogvardejci, musel by sa uspokojiť s hranicou posunutou výrazne viac na západ, než si prial. Napriek nátlaku Francúzska a Británie preto Denikina v jeho ofenzíve nepodporil.

Poliaci sa na prelome rokov stretli so zástupcami boľševikov i Denikina. Nedohodli sa však na ničom. Menšie poľské ofenzívy potom pokračovali i v zime (napríklad operácia Zima – spoločný útok Poliakov a Lotyšov na lotyšský Daugavpils v januári 1920), k zásadným zmenám však nedošlo.

 

Operácia Kyjev

Začiatok roka 1920 priniesol na východe významné zmeny. Boľševici sa postupne začali vymaňovať z bojov na niekoľkých frontoch. Ešte v decembri 1919 dobyli Kyjev a Denikin bol donútený ustupovať na Krym. Boľševici tiež ukončili boje s Estóncami (mierová zmluva z Tartu), v Irkutsku bol zas popravený admirál Kolčak, ďalší z bielych generálov a významná opozícia. Boľševické vojská sa začali sústreďovať na západ. Ani Poliaci ale nezaháľali. Dostali výdatnú finančnú pomoc od niektorých západných spojencov (Francúzsko, USA) a našli si aj ďalšieho – Symona Petljuru.

Boľševický propagandistický plagát - boľševici oslobodzujú poľský ľud od pánovPetljura bol ukrajinský nacionalistický vodca, ktorý reprezentoval vládu Ukrajinskej ľudovej republiky (bol prezident), v tom čase de facto zničenej boľševikmi. Petljura aj so zvyškami svojich jednotiek našiel v Poľsku azyl a 21. apríla 1920 podpísal s Piłsudským dohodu o spojenectve. Za územné ústupky v západnej Ukrajine, ktorej veľká časť mala pripadnúť Poľsku, dostal prísľub nezávislej Ukrajiny a pomoci pri znovuustanovení svojej vlády v Kyjeve. Dátum tohto spojenectva, teda 21.apríl 1920, považujú mnohí historici (predovšetkým sovietski a dnes ruskí historici, ale i E. H. Carr či A. Taylor) za dátum začiatku vojny.

24. apríla 1920 sa začala hlavná poľská ofenzíva pod názvom „operácia Kyjev“. V podstate bez väčších problémov porážali Poliaci spolu s Petljurovou 15 000-vou armádou ustupujúce jednotky boľševikov. Tí mali viacero problémov, oslabila ich najmä vzbura dvoch haličských brigád, z ktorej sa jedna kompletne pridala na stranu Poliakov. Ochromená Červená armáda prakticky nekládla odpor a Poliaci 7. mája obsadili Kyjev. Piłsudski vydal vyhlásenie, podľa ktorého mali poľské vojská zostať na Ukrajine len tak dlho, kým nepreberie kontrolu legálna ukrajinská vláda. Touto vládou mal byť práve Petljura. Ten ale nemal na Ukrajine takmer žiadnu podporu. Bol neprijateľný pre Nestora Machna a jeho anarchistov na strednej Ukrajine, bol neprijateľný pre generála bielogvardejcov Wranglera na Kryme, rovnako ako bol neprijateľný pre boľševikov sídliacich po páde Kyjeva v Charkove.

Poľský postup - jún 1920I keď bol postup poľskej armády na Ukrajine rýchly a spoľahlivý, jeden zásadný problém Piłsudski mal. Nepodarilo sa mu totiž boľševikom definitívne zlomiť väz. Vždy dokázali včas stiahnuť a uchovať si jadro svojej armády neporušené a s minimálnymi stratami. Práve neschopnosť zasadiť Červenej armáde smrteľný úder sa neskôr ukázala ako rozhodujúca. Pre boľševikov, ktorí definitívne porazili Denikina, sa stal začiatkom roka 1920 najdôležitejším frontom práve západný a začali v Bielorusku formovať armádu o sile až 700 000 vojakov.

 

Boľševická protiofenzíva

24. mája 1920 poľské jednotky prvýkrát narazili na elitnú armádu boľševikov, na slávnu 1. jazdeckú armádu (Konarmija) pod vedením Semiona Buďonného. Začala sa boľševická protiofenzíva. Konarmija spôsobovala Poliakom obrovské straty a práve ona ako prvá prelomila 5. júna poľský front. Už 13. júna museli Poliaci opustiť Kyjev a nasledovala séria víťazstiev boľševickej armády. Tuchačevskij, veliteľ Červenej armády, začal 4. júla ďalšiu mohutnú ofenzívu. O tri dni, 7. júla, už poľské jednotky ustupovali zo všetkých pozícií a 14. júla obsadili boľševici Vilnius. V Haliči zas postupovali jednotky generála Buďonného, obsadili Brodno a dostali sa k Ľvovu. Červená armáda postupovala rýchlosťou približne 30 km denne.

Slávna boľševická KonarmijaNa júl bola naplánovaná nová ofenzíva s cieľom dobyť Varšavu a zničiť poľskú armádu. Červená armáda sa nezastaviteľne valila na územie samotného Poľska. 19. júla zaútočili boľševici na Grodno, kam Poliaci sťahovali svoje zálohy (a tým oslabili iné časti frontu). Mesto boľševici obkľúčili a 22. júla sa musela posádka asi 5000 poľských vojakov vzdať. Koncom júla obsadila Červená armáda celé Bielorusko, 1. augusta potom padla pevnosť Brest-Litovsk (na ňu sa Poliaci spoliehali, no padla po prvom útoku). O deň nato, 2. augusta 1920, prekročila Červená armáda rieku Narvu a ocitla sa menej než 100 km od Varšavy.

Poliaci sa topili v problémoch. Nepomohla im ani krátka poľsko-litovská vojna (august 1920-október 1920). Rovnako tak francúzska 400-členná misia vojenských expertov, ktorí mali poľskej armáde pomôcť najmä po taktickej stránke (členom bol aj Charles de Gaulle, dostal tu najvyššie poľské vojenské vyznamenanie – Virtuti Militari), so sebou priniesla skôr chaos.

Protiofenzíva boľševikov - august 1920Pre toho, kto sledoval v prvých augustových týždňoch len mapu a nepoznal situáciu zblízka, muselo byť viac než jasné, že porážka Poľska je istá. Skôr sa hovorilo o osude Nemecka. Červená armáda bola takmer na jeho hraniciach, obkľúčila v podstate celé východné Prusko a blížila sa aj k slobodnému mestu Gdansk. Situácia však v skutočnosti nebola zďaleka tak jasná. Červená armáda bola vysilená, každá z jej jednotlivých armád stratila 25 – 40 % stavov a jej zásobovacie línie sa predĺžili natoľko, že to nutne spôsobovalo logistické problémy. Navyše sa začali objavovať nezhody v najvyššom velení. Na druhej strane počet dobrovoľníkov na poľskej strane narástol na 150 000 a celkový počet vojakov sa zvýšil na takmer 740 000. Sprísnila sa disciplína a nastali aj zmeny na veliteľských postoch.

 

Zázrak na Visle

Poľská obrana na Miłosne12. augusta 1920 stáli boľševici 45 km od Varšavy. Na druhý deň, 13. augusta, to už bolo len 19 km. Ich útok na mesto sa však skončil absolútnym debaklom. Poľská armáda zaskočila boľševikov rozsiahlym protiútokom a pripravila im zničujúcu porážku. V roku 2004 sa v poľských archívoch objavili dokumenty, podľa ktorých bolo rozhodujúce, že sa Poliakom podarilo zničiť rádiové spojenie Červenej armády. To spôsobilo v jej radoch chaos a neschopnosť jej veliteľov včas reagovať a zasiahnuť. Významný podiel na poľskom úspechu mala však z vojenského hľadiska takmer geniálna taktika, ktorú pripravil Piłsudski a jeho štáb (dlho existoval mýtus, že to bola francúzska vojenská misia, kto pripravil plány, v skutočnosti však môžu za úspech ďakovať Poliaci hlavne sami sebe).

Poľské víťazstvo pred Varšavou čoskoro dostalo názov „Zázrak na Visle“. Po tomto víťazstve sa vývoj vojny obrátil znovu v prospech Poľska a tentoraz  to bolo naopak –  poľské armády postupovali rýchlosťou 30 km denne smerom na východ. Jednou z posledných bitiek poľsko-boľševickej vojny bola bitka  pri Komarowe 31. augusta 1920. Bola to posledná veľká (možno i najväčšia) bitka jazdeckých armád v histórii vojenstva. Ďalšou veľkou bitkou bola bitka na Nemene od 15. septembra do 25. septembra 1920. Boľševici v nej stratili vyše 50 000 mužov a 160 diel. Piłsudského jednotky obsadili 26. septembra Grodno. Tuchačevského ubité, demoralizované a unavené jednotky „utekali“ späť do Minska. Poľský propagandistický plagát vyzývajúci na obranu

Už počas bitky na Nemene požiadali boľševici o mierové rokovania. Poliaci, tlačení spojencami a Spoločnosťou národov, na ne pristúpili (kontrolovali väčšinu sporných území). Po niekoľkých týždňoch došlo k dohode a 18. októbra bola zastavená paľba. Nasledovali dlhé rokovania, mier bol nakoniec podpísaný až 18. marca 1921 (Rižský mier).

I keď sa o tejto vojne vraví a vie pomerne málo, ide o jeden z najvýznamnejších európskych konfliktov 20. storočia – a to ideologicky (zastavila víťazné ťaženie komunizmu do Európy), vojensky (Piłsudského protiútok pri Varšave bol z taktického hľadiska majstrovským dielom) i politicky (prakticky vytvorila povojnové hranice vo východnej Európe). Kto vojnu začal a kto ju vyhral je však nejasné. O víťazstve sa všeobecne hovorí ťažko – nikto nedosiahol svoj cieľ. Čo sa začatia vojny týka, poľská historiografia vo väčšine dodnes hovorí o „boľševickom vpáde“, sovietska zas vo veľkom písala o „poľskej agresii“.

 

 

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.Mgr. Jakub Drábik, PhD., vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a dejinami Veľkej Británie v 20. storočí. V Spojenom kráľovstve absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, v akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Je autorom monografie Mýtus o znovuzrození : Britská unie fašistů a její propaganda. Pre viac podrobností pozri jeho profil na academia.edu.

 

Použitá literatúra:

Carr, E. H.: The bolshevik revolution I. (1917–1923). London 1951.

Czubiński, A.: Rusko-polská válka v letech 1918–1921 : První sovětský útok na Evropu. Brno 1996.

Davies, N.: Bílý orel, rudá hvězda. Brno 2006.

Macmillanová, M.: Mírotvorci. Praha 2004.

Tarczyński, M.: Bitwa Warszawska 1920. Warszawa 1996.

Wyszczelski, L.: Wojna polsko-rosyjska 1919–1920. Warszawa 2010.

Wyszczelski, L.: Wojna o Kresy Wschodnie 1918–1921. Warszawa 2011.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Mala to byť bitka, akých vojaci Veľkej vojny zažili desiatky. Delostrelecká príprava, rázny útok a víťazstvo alebo porážka. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa stret pri Villers-Bretonneux bude vymykať zo zaužívaných skúseností. celý článok

Námorné bitky, ktoré zmenili 20. storočie

Námorné bitky, ktoré zmenili 20. storočie

Dvadsiate storočie prinieslo ľudstvu najväčší pokrok v dejinách, ale, žiaľ, aj tie najväčšie hrôzy. Jeho prvú polovicu poznačila dvojica úzko prepojených globálnych vojenských konfliktov a takmer celú druhú vyplnil tretí – studený. celý článok

Vzdali sa východoslovenské divízie bez boja?

Vzdali sa východoslovenské divízie bez boja?

Kľúčovým momentom pre osud Slovenského národného povstania bola strata Východoslovenskej armády, v ktorej boli sústredené tie najlepšie jednotky. Dlhé desaťročia sa to v učebniciach i v populárno-náučnej literatúre opisovalo tak, že sa nechali bez odporu odzbrojiť a internovať nemeckými okupačnými v celý článok

Na trest smrti ho odsúdili fašisti aj komunisti

Na trest smrti ho odsúdili fašisti aj komunisti

Po februári 1948 si komunistická strana úplne prisvojila Slovenské národné povstanie. Viacerých ideologicky nevhodných povstaleckých bojovníkov po vykonštruovaných obvineniach dokonca fyzicky zlikvidovali, alebo na dlhé roky uvrhli do žalára. V tom lepšom prípade ich čakalo iba úplné zabudnutie. celý článok

Petro Šelest vinil z invázie Brežneva

Petro Šelest vinil z invázie Brežneva

Spomienky a denníkové záznamy jedného z členov najvyššieho sovietskeho vedenia a prvého tajomníka ÚV Komunistickej strany Ukrajiny Petra Šelesta ponúkajú zaujímavý, hoci subjektívny a osobnými animozitami výrazne ovplyvnený pohľad do zákulisia kremeľskej „kuchyne“. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.