Biela ruža: Z Hitlerjugend do odboja proti nacizmu

Publikované : 13.03.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 26776

Príbeh Bielej ruže je výnimočným príbehom dnes už legendárnych mladých ľudí, ktorí začali ako oddaní členovia Hitlerjugend, aby čoskoro pochopili, čo za hnutie nacizmus je, a začali jedno z najznámejších hnutí odporu.

 

V mrazivom počasí 18. februára 1943 vyšli Hans a jeho sestra Sophie Schollovci na tretie poschodie hlavnej budovy Mníchovskej univerzity a z okien začali vyhadzovať letáky.  Okrem iného v nich stálo: „Náš ľud je pripravený vzbúriť sa proti nacionálno-socialistickému zotročeniu Európy a vierolomnému ničeniu slobody a cti!“ Súrodenci pravdepodobne vedeli, že ich gestapo sleduje. Rozhodli sa preto pre posledné dramatické gesto odporu. Zatkli ich takmer okamžite. O štyri dni, 22. februára 1943, čiže pred 74 rokmi, ich po krátkom vykonštruovanom procese popravili. Ďalší členovia hnutia Biela ruža (Weisse Rose) nasledovali.

 

Nadšení členovia Hitlerjugend

Hans i Sophie spočiatku podľahli propagande HitlerjugendHans Scholl sa narodil 22. septembra 1918 v dedinke Ingersheim ako druhé dieťa Roberta a Magdalény Schollovcov. Jeho sestra Sophie sa narodila ako štvrté dieťa v rodine 9. mája 1921 v meste Forchtenberg, kde sa ich otec medzičasom stal starostom (1920 – 1930). Ich rodičia boli vzdelaní a rozhľadení ľudia a aktívni protestanti. Svoje deti vždy vychovávali v duchu kresťanskej morálky a slušnosti, snažili sa im dať čo najlepšie vzdelanie. Robert Scholl ako celoživotne presvedčený kresťansko-liberálno-demokratický politik bol zároveň od počiatku odporcom Hitlera a nástojčivo pred ním varoval. Keď sa jeho deti s nadšením pridali k mládežníckým organizáciám nacistov (Sophie vstúpila v roku 1932 do Bund Deutscher Mädel, teda Zväzu nemeckých dievčať, čo bola dievčenská časť Hitlerjugend, a Hans zas vstúpil v roku 1933 do Hitlerjugend), bol zhrozený. Snažil sa svojim deťom vysvetliť, o aké hnutie ide, presvedčiť ich však nedokázal. Sophie sa páčil rebelanstký „image“ nacistov ako antisystémového vlasteneckého hnutia, ktoré chce zmeniť Nemecko k lepšiemu. Hansovi imponovala príslušnosť ku komunite mladých ľudí, pocit, že niekam patrí, že je súčasťou čohosi väčšieho, že nie je sám.

Obidve deti boli bystré a nadané, v Hitlerjugend sa ľahko presadili. Hans sa rýchlo dopracoval na vlajkonosiča na jednom z nacistických zjazdov v Norimbergu. Bola to veľká pocta. Postupne však začali byť s členstvom nespokojní. Boli inteligentní, vzdelaní, a hlavne kreatívni. To neboli v Hitlerjugend práve žiadané vlastnosti. Ideálom bol lojálny a predovšetkým poslušný člen. Keď Hans navrhol novú vlajku svojej regionálnej organizácie s mystickou šelmou v logu, a s kamarátmi ju ušili, miestny vodca mu ju zabavil a nakričal naňho, že všetky jednotky Hitlerjugend musia používať predpísané vlajky. Predpísané bolo všetko. Uniformy, spôsob chôdze, čo sa môže a nemôže robiť, s kým sa stretávať, akú literatúru čítať...

Hans SchollFašizmus je totalitné hnutie a snaží sa ovládnuť človeka úplne, všetky aspekty jeho fungovania, jeho život ako celok, nadiktovať mu, čo má robiť. To nebolo to, čo Hansa a Sophie učil ich otec. Ten im vždy zdôrazňoval dve základné hodnoty: čestnosť a slobodu ducha. Hans vtedy pochopil, čo sa mu snažil otec vysvetliť už dávno. Nacizmus nebola tá správna cesta. Spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi kamarátmi z Hitlerjugend odišli a stretávali sa sami. Kritizovali režim, písali si denníky a tvorili protinacistické piesne, ktoré si potom spievali. V roku 1937 ich zatklo gestapo. Hansovo presvedčenie a odpor voči nacizmu sa tým definitívne utvrdili.

Sophie zažívala v Zväze nemeckých dievčat podobné pocity ako jej brat. Mala ohromný talent na kreslenie a obdivovala moderné umenie, s niekoľkými autormi sa údajne aj poznala. Problém bol, že toto umenie bolo nacistami označené za „degenerované“ alebo „zvrhlé“ umenie (entartete Kunst). Bolo v podstate zakázané, autori boli označení za „židoboľševikov“ alebo „protinemeckých“ a mali zakázané tvoriť. Niekoľkí skončili i vo väzeniach či v koncentračných táboroch, časť emigrovala. Sophie to vnímala veľmi citlivo. Nechápala, prečo mal byť tento druh umenia protinemecký. Keď nacisti zatkli  jej brata a poslali ho na čas do väzenia, jej obdiv k nacizmu definitívne skončil. Následné hrôzy a zverstvá Krištáľovej noci v roku 1938 v nej vyvolali voči režimu nenávisť.

 

Zrod Bielej ruže

Vďaka starému známemu sa Hans dostal z väzenia pomerne rýchlo. Nastúpil do armády a ako vojenský lekár (študoval medicínu) sa zúčastnil nemeckého ťaženia do Francúzska. Sophie medzitým ukončila strednú školu, stále viac sa však zaujímala o filozofiu a teológiu, a preto nastúpila do Ríšskej pracovnej služby (Reichsarbeitsdienst), polovojenskej pracovnej organizácie pre mládež, ktorú museli mladí Nemci absolvovať, ak chceli študovať na univerzite. Službu nenávidela, no dokončila ju. V máji 1942 sa konečne dostala na Mníchovskú univerzitu a začala štúdium biológie a filozofie. V čase, keď nastúpila, bol späť na univerzite i Hans, ktorého armáda prepustila, aby mohol dokončiť štúdium medicíny.

Hnutiu dali súrodenci názov Biela ružaHans sa na univerzite zoznámil s Christophom Probstom, Alexandrom (Alexom) Schmorellom a Willi Grafom. Čítali knihy, spievali piesne, rozprávali sa o budúcnosti Nemecka. Všetci boli voči nacizmu extrémne kritickí. Zrodilo sa hnutie Biela ruža (Weisse Rose). Postupne sa rozrástlo o ďalších členov. Všetci boli mladí, vzdelaní a motivovaní predovšetkým morálkou a etikou. Pomerne významnú úlohu v ich činoch zohrávalo aj náboženstvo. Medzi členmi boli katolíci, protestanti, pravoslávny kresťan, jeden z členov sa dokonca vyhlasoval za budhistu.

Za svoj vzor považovali predovšetkým biskupa Clemensa Augusta Garf von Galena, ktorý tvrdo kritizoval nacistov predovšetkým za ich program vyvražďovania postihnutých ľudí známy ako Aktion T4. 3. augusta 1941 pri veľkej omši vo svojej katedrále preplnenej ľuďmi odhalil všetky detaily o programe, označil toto zabíjanie za priečiace sa Božím zákonom a svoje kázanie ukončil silnou sugestívnou otázkou, či budú nacisti zabíjať ako nepotrebných aj ranených vojakov, prichádzajúcich z frontu. Keďže v podstate každá rodina mala na fronte nejakého svojho člena, efekt jeho kázne bol ohromujúci. Jeho kázanie začali sami ľudia prepisovať a ďalej šíriť. Nacistov reakcia verejnosti vydesila viac než čokoľvek iné, a vystrašený Hitler už 18. augusta osobne verejne ukončil celý program (samozrejme, pokračoval tajne ďalej, ale v oveľa menšom rozsahu).

Alexander Schmorell a Hans Scholl ako príslušníci WehrmachtuĎalším, koho obdivovali, bol Carl Muth, spisovateľ a publicista, ktorý bol zhrozený osudom Židov a upozornil naň i súrodencov Schollovcov. Najviac ale asi Bielu ružu ovplyvnil profesor Mníchovskej univerzity Kurt Hubert. Hubert prednášal na univerzite filozofiu a vo svojich prednáškach tvrdo kritizoval nacistický režim – robil to však nenápadne, pomocou klasickej filozofie. Hovoril napríklad o Leibnizovi, Schillerovi, Goethem, Aristotelovi, či dokonca citoval z Biblie. Chytrejší študenti však veľmi dobre chápali metafory a inotaje, ktoré do svojich prednášok vkladal. Naopak, nacistom nič nedošlo.

 

Spolužiačky! Spolužiaci!

Hans chcel robiť viac, než len rozprávať a kritizovať režim. Spolu s Alexom Schmorellom sa preto rozhodli spísať a začať distribuovať prvý pamflet Bielej ruže. Medzi 27. júnom a 12. júlom 1942 potom nasledovali ďalšie, dohromady spísali štyri texty. Nazvali ich „Letáky  Bielej ruže“. Boli určené predovšetkým nemeckej inteligencii. Hans bol totiž presvedčený, že to bola práve ona, kto zlyhal, kto v Nemecku od roku 1918 nezabránil nárastu radikalizmu a hnutí, akým bolo NSDAP. Štvrtý leták sa končil vyhlásením „Nebudeme ticho. Budeme vaše zlé svedomie. Biela ruža vás nenechá na pokoji.“

Nebola to masívna akcia. Letáky boli určené predovšetkým inteligencii a ľuďom, ktorí mali v miestnej komunite vplyv a rešpekt: spisovatelia, lekári, vyučujúci na univerzite, majitelia obchodov a reštaurácií. Letáky posielali poštou, nechávali v telefónnych búdkach, či v knižniciach. Celkom rozdali letáky približne stovke ľudí. 35 z nich to nahlásilo gestapu. Scholl a Schmorell o tom vedeli, no z ich premýšľania nad tým, či v riskantnej distribúcii pokračovať, ich vytrhli povolávacie rozkazy. Členovia Weisse Rose v Mníchove v roku 1942Mali odísť na východný front. Tam Hans na vlastné oči videl, akým spôsobom nemeckí vojaci zaobchádzali so zajatcami i Židmi na okupovaných územiach. Alexander Schmorell rozumel rusky, rozprával sa s miestnymi a všetko, čo mu opísali, potom rozprával i svojim kamarátom z Bielej ruže. V Rusku strávili tri mesiace (medzi 23. júlom a 30. októbrom 1942), frontová skúsenosť ich utvrdila v odhodlaní bojovať proti nacizmu. Niekedy na jeseň sa o bratových aktivitách dozvedela i Sophie. K hnutiu sa okamžite pridala.

V januári 1943 vznikol piaty leták. Z neho sa im už vďaka ručnej kopírke podarilo vytvoriť okolo šesť- až deväťtisíc kópií. Skupina už nevystupovala ako „Biela ruža“, ale ako „Nemecké hnutie odporu“. Okrem iného v texte vyjadrovali presvedčenie, že Hitler vojnu nemôže vyhrať, a vyzývali čitateľov, aby hnutie odporu podporili. „Sloboda slova, sloboda náboženského vyznania a ochrana jednotlivca pred svojvoľným konaním diktátorského štátu“ – to mali byť základy, na ktorých mala byť vybudovaná nová Európa. Medzi 27. a 29. januárom 1943 sa členovia rozpŕchli po rôznych nemeckých mestách a z nich letáky rozposielali ďalej. Objavili sa v Kolíne nad Rýnom, Saarbrückene, Viedni, Stuttgarte, Freiburgu, Chemnitzi, Hamburgu, Innsbrucku i v Berlíne.

Sophie Schollová v roku 1942Po porážke Nemecka pri Stalingrade povstali proti nacizmu rôzne menšie hnutia po celej Európe. 13. januára 1943, potom ako miestny nacistický funkcionár v Mníchove vyhlásil, že študenti boli zbabelci, čo sa vyhýbali vojenskej službe, a mal niekoľko obscénnych poznámok k dievčatám, sa strhli študentské nepokoje. To motivovalo Bielu ružu k napísaniu šiesteho letáka. Text napísal profesor Huber a venoval ho študentom. Začal dnes už legendárnym zvolaním: „Spolužiačky! Spolužiaci!“ (Kommilitoninnen! Kommilitonen!), a vyzýval na otvorenú vzburu proti strane: „...deň zúčtovania s jedným z najopovrhnutiahodnejších tyranov nášho ľudu prišiel ... mŕtvi od Stalingradu nás k tomu slávnostne vyzývajú.“ 3., 8. a 15. februára 1943 Alexander Schmorell, Hans Scholl a Willi Graf postupne popísali steny univerzitných budov nápismi ako „Preč s Hitlerom“ alebo „Sloboda!“.

 

Nech žije sloboda!

18. februára 1943 sa súrodenci Schollovci vybrali s veľkým kufrom plným letákov smerom k hlavnej budove univerzity. Niekoľko desiatok ich rozhádzali po chodbách, aby ich našli študenti, ktorí vyjdú von z prednáškových sál. Ostatné letáky vyhádzali z okien univerzity. Pri tom ich zbadal školník a nahlásil ich gestapu. Zatkli ich v podstate okamžite. Hans mal ale pri sebe ručne napísaný text siedmeho letáka, ktorého autorom bol Christoph Probst. Pokúsil sa ho roztrhať a prehltnúť, nestihol ho však zničiť celý a na základe porovnania písma zatkli i Probsta. Hlavný vyšetrovateľ si najprv myslel, že Sophie je nevinná, no po Hansovom plnom priznaní povedala gestapu, že sa priznáva i ona a že nikto iný im nepomáhal.

Roland Freisler odsúdil súrodencov Schollových na smrťDôvody, prečo sa Hans a Sophie rozhodli takto riskovať, nie sú známe. Pôvodné vyšetrovanie gestapa z leta 1942 neviedlo k ničomu. Začiatkom roka 1943 však bola situácia iná. Hans Hirzel, jeden z členov Bielej ruže, sa dvom svojim kamarátom zmienil, že hnutie chystá ďalšie letáky. Tí dvaja však boli v Hitlerjugend a všetko nahlásili. Hirzela gestapo zatklo 17. februára. Počas vypočúvania sa ho pýtali i na Sophie Schollovú, bolo mu teda jasné, že o súrodencoch vedia. Vypočúvateľom nič neprezradil a Schollovcov chcel okamžite varovať. Jeho správa sa k nim však nedostala včas.

Niektorí historici tvrdia, že ich akcia 18. februára bola hrdinským činom a sebaobetovaním. Podľa všetkého sa v noci zo 17. na 18. februára Sophie prisnil sen, že ich zatkne gestapo,  preto sa rozhodla presvedčiť brata na posledný heroický čin. Dokumenty z vyšetrovania gestapa sa nezachovali, máme k dispozícii len malú časť. Niektoré indície však nasvedčujú, že im bolo gestapo na stope po ich živelnej a neorganizovanej kampani z prvej polovice februára, keď popísali steny univerzitných budov. Hans a Sophie o tom možno vedeli. Rozhodli sa preto urobiť posledné dramatické gesto a nechať sa zatknúť tak, aby o tom všetci vedeli.

Hans i Sophie Schollovci, a tiež Christoph Probst boli obvinení a v rýchlom vykonštruovanom procese 22. februára i odsúdení na smrť. Sťali im hlavy gilotínou. I samotných vyšetrovateľov a sudcu prekvapili svojou húževnatosťou a tvrdohlavosťou. Nikoho nezradili a celý čas tvrdili, že si za svojím stoja a že vojna je prehraná. Posledné slová Hansa Scholla pred smrťou boli: „Nech žije sloboda!“ (Es lebe die Freiheit!). Nacistické stranícke noviny Völkischer Beobachter uviedli 23. februára krátku správu o tom, že boli popravení „zdegenerovaní gauneri“.

Pamätník Bielej ruže v Mníchove zobrazujúci letákyVyšetrovanie gestapa i súdy pokračovali. Na smrť odsúdili profesora Kurta Hubera a Alexandra Schmorella (popravení 13. júla 1943) i Williho Grafa. Grafa vyšetrovali najdlhšie a najbrutálnejšie. Nikoho však nevyzradil a minimálne jeden z členov hnutia, Willi Bollinger, mu vďačí za svoj život. Popravili ho 12. októbra 1943. Jedenásť ďalších členov skončilo vo väzení. Šiesty leták sa inej odbojovej skupine, Kreisauskému krúžku (Kreisauer Kreis), podarilo prepašovať do Británie. Spojenecké bombardéry ho potom zhadzovali po celom Nemecku pod názvom „Manifest mníchovských študentov“. V Nemecku sú dnes členovia Weisse Rose považovaní za národných hrdinov. V roku 2003 nemecká verejnoprávna televízia ZDF uskutočnila anketu Naši najlepší (Unsere Besten). Sophie a Hans Schollovci sa umiestnili na štvrtom mieste, pred osobnosťami ako Bach, Goethe, Bismarck či Einstein.

 

 

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.Mgr. Jakub Drábik, Ph.D., vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na ÚSD FF UK v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a dejinami normalizácie. V Spojenom kráľovstve absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, v akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Momentálne pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Je autorom monografie Mýtus o znovuzrození : Britská unie fašistů a její propaganda. Pre viac podrobností pozri jeho profil na academia.edu.

 

 

Primárne pramene:

Letáky Bielej ruže (Die Flugblätter der Weißen Rose), Bundeszentrale für politische Bildung. Dostupné na internete: http://www.bpb.de/geschichte/nationalsozialismus/weisse-rose/61008/die-flugblaetter-im-wortlaut.

 

 

Použitá literatúra:

Atwood, K.: Women Heroes of World War II. Chicago 2011.

Hanser, R.: A Noble Treason: The Revolt of the Munich Students Against Hitler. New York 1979.

Henderson, S.: The White Rose and the Definition of ‘Resistance’. History Review 53, 2005, 42 – 46.

Housden, M.: Resistance and Conformity in the Third Reich. London 1997. 

Sönke Z.: Mit Flugblättern gegen Hitler. Der Widerstandskreis um Hans Scholl und Alexander Schmorell. Köln 2008.

 

Internetové zdroje:

a) https://whiterosehistory.com/

b) http://www.weisse-rose-stiftung.de/

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Psia známka zacelila rany po 63 rokoch

Psia známka zacelila rany po 63 rokoch

William Bernice Clark patril medzi tých Američanov, ktorých životná púť sa 6. júna 1944 skončila na pobreží Normandie. Jeho rodina nemala šancu sa s ním naposledy rozlúčiť. Až 63 rokov po jeho smrti sa im niečo po Clarkovi vrátilo. celý článok

V Hlinkovej mládeži zneužívali mladých chlapcov

V Hlinkovej mládeži zneužívali mladých chlapcov

Slovenský štát si zakladal na „tradičných“ kresťanských hodnotách. Maloletí chlapci organizovaní v Hlinkovej mládeži sa však stali predmetom sexuálneho zneužívania zo strany jej veliteľov. Dobové súdne spory hovoria o sexuálnych násilnostiach na maloletých zverencoch celkom jasne. celý článok

Evakuácia z Dunkerque zachránila Spojencom vojnu

Evakuácia z Dunkerque zachránila Spojencom vojnu

Pláže boli posiate mŕtvymi mužmi a koňmi tak, že nebolo možné po nich nestúpať. Neustále nálety nemeckej Luftwaffe urobili z každej sekundy života vojakov zúfalý boj o prežitie. Evakuácia Spojencov z Dunkerqueu bola kľúčovým momentom druhej svetovej vojny. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.