Belo III. – panovník európskeho formátu

Publikované : 19.09.2012 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4381

Obdobie 12. storočia sa nieslo v znamení mnohých politických udalostí, ktoré mali mocenský charakter. Križiacke výpravy, spory medzi cirkevnými a svetskými hodnostármi, ale aj zakladanie nových štátnych útvarov voviedli do dejín niekoľko významných postáv. Manuel I. Komnenos, Fridrich I. Barbarossa či Roger II. boli často predmetom záujmu kronikárov, ktorí opisovali ich činy a vyzdvihovali ich na akýsi pomyselný piedestál. Aj keď medzi takýchto panovníkov môžeme zaradiť aj uhorského kráľa Bela III., nenájde sa jediné dielo, ktoré by sa venovalo iba jeho postave.

 

Paradoxne, aj najzákladnejší uhorský naračný prameň Obrázková kronika (Chronicon Pictum), z ktorého sa dozvedáme o vývoji Uhorska už v jeho počiatkoch, je na poznatky o jednom z najvýznamnejších arpádovských panovníkov skúpy. Mozaiku jeho osudu je preto treba poskladať z viacerých prameňov.

 

 

 

V moci byzantského cisára

Belo III. sa narodil pravdepodobne v roku 1148 vtedajšiemu uhorskému kráľovi Gejzovi II. a jeho manželke, kyjevsko-ruskej kňažnej Eufrozíne. O jeho detstve sa pramene príliš nezmieňujú. Na politickú scénu sa dostáva v roku 1161, keď mu jeho otec udelil chorvátsko-dalmátske vojvodstvo. O dva roky neskôr sa stal figúrkou v rukách byzantského cisára Manuela I. Komnena, ktorý po smrti Gejzu II. podporoval Štefana IV. v boji o uhorský trón proti Štefanovi III. Pôvodný uhorský kráľ Štefan III. však s podporou vojsk cisára Fridricha I. Barbarossu nakoniec v roku 1163 vojská byzantského protežanta porazil. Manuel sa ešte v tom istom roku osobne vydal do Uhorska zachraňovať situáciu, no zistil, že Štefan IV. stratil aj svojich posledných prívržencov. Majster diplomacie, byzantský panovník, dokázal aj túto nie veľmi výhodnú pozíciu využiť vo svoj prospech. Obidvaja vládcovia uzavreli v Belehrade dohodu, v ktorej sa Manuel zaviazal, že nebude naďalej podporovať Štefana IV., čím fakticky uznal Štefana III. za právoplatného uhorského panovníka. Ten na oplátku súhlasil so zasnúbením svojho brata Bela s byzantskou princeznou Máriou.

Belo ešte v tom istom roku odišiel na cisársky dvor. Keďže Manuel v tom čase nemal mužského potomka, určil Bela za svojho nástupcu a udelil mu titul „despotes“. Mladý vojvoda prijal kresťanstvo východného rítu aj meno Alexios. Belo sa s novým prostredím veľmi rýchlo zžil, osvojil si gréčtinu aj zvyklosti byzantského dvora, a zúčastňoval sa vojenských výprav. Nie nadarmo ho kronikár Šimon z Kézy vo svojom diele označuje ako „Bela Graecus“.

Zdalo by sa, že uhorský panovník a jeho brat získali belehradskou dohodou viac ako byzantský cisár. Lenže bazileus, znalec diplomacie, by len tak hocijakú zmluvu neuzatváral. Tým, že zobral pod svoje ochranné krídla Bela, dalmátsko-chorvátskeho vojvodu, mali tieto strategické územia prejsť pod jeho zvrchovanosť. Napriek tomu, že sa uhorský panovník zriekol aj Sriemu, v roku 1164 odmietol Manuelovi odovzdať Chorvátsko a Dalmáciu. Medzi obidvomi protivníkmi vzplanul spor a Štefan III. tak spoznal aj druhú, temnú stránku ich dohody. Došlo k ozbrojeným konfliktom, ktoré sa tiahli až do roku 1167, kedy boli oddiely Štefana III. pri rieke Sáve porazené byzantskou armádou posilnenou vojskami Srbov, Pečenehov, Seldžukov a Benátčanov. Súčasťou byzantskej armády v tomto spore bol aj Belo. Mierová zmluva, ktorá bola po porážke Uhrov podpísaná v Plovdive, určila Chorvátsko a Dalmáciu byzantskému panovníkovi.

V  tomto období došlo aj k nedobrovoľnej zmene Belovho smerovania v rámci cisárskej politiky. Druhá manželka Manuela Komnena Mária z Antiochie mu totiž v roku 1169 porodila syna Alexia, ktorý sa stal novým dedičom byzantského trónu. Belo sa napriek pôvodnej dohode musel zmieriť s degradáciou svojho postavenia. Bol mu pridelený titul „kaisar“ a takisto sa zrušilo aj jeho zasnúbenie s Máriou. Manuel preto zariadil, aby sa Belo oženil s jeho švagrinou Annou Chatillonskou. Sklamaný situáciou sa Belo čoraz viac začal pozerať smerom do Uhorska, kde mohol kalkulovať s malou skupinou svojich prívržencov.

 

 

Uhorský kráľ

Dva roky nato, ako byzantský cisár určil svojho jediného syna Alexia nástupcom, prišla do Byzancie správa o smrti uhorského kráľa Štefana III. S touto zvesťou prišla aj delegácia, ktorá žiadala Manuela, aby na uhorský trón uvoľnil Bela. Bazileovi to v tomto prípade prišlo vhod, pretože sa zbavil odstaveného kandidáta. Zároveň mu nástup Bela na uhorský trón mohol zaručiť mier s Uhorskom. Preto súhlasil s požiadavkou legácie a  Bela s manželkou prepustil. Na oplátku mu nový budúci uhorský kráľ sľúbil, že bude vždy hájiť záujmy byzantského cisárskeho dvora.

Belov návrat do Uhorska a jeho korunovácia však vôbec neboli idylické. Vo svojej rodnej krajine mal viacerých odporcov. Na jednej strane stál ostrihomský arcibiskup Lukáš, ktorý mal budúceho následníka uhorského trónu korunovať a na tej druhej bol jeho brat Gejza spolu s ich matkou Eufrozínou. Arcibiskupovi sa nepozdávala náklonnosť Bela ku Konštantínopolu, obával sa rozšírenia vplyvu východného rítu a navyše obvinil Bela zo simonie. Na uhorskom tróne by bol najradšej videl Gejzu, ktorého v jeho nároku podporoval. Na stranu Belovho brata sa okrem ich matky pridalo aj niekoľko veľmožov. Do sporu o korunováciu sa zamiešal i jeden z vtedajších pápežov Alexander III. Belo mu totiž vyslovil absolútnu podporu v boji proti jeho opozícii, ktorú tvoril cisár Fridrich I. Barbarossa a ním dosadený protipápež Kalixt III. Pápež Alexander III. preto ustanovil kaločského arcibiskupa, aby vykonal korunovačný akt. 13. januára 1173  bol Belo III. v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského kráľa.

V začiatkoch svojej vlády sa Belo musel vyrovnať najmä so situáciou vnútri krajiny a v podstate tomu podrobil aj spôsob vládnutia. Najprv sa porátal s ostrihomským arcibiskupom Lukášom, ktorý postupne stratil politický vplyv. Problematickejší bol postup proti ambicióznemu bratovi Gejzovi, ktorého dal Belo III. uväzniť, no tomu sa spolu s niekoľkými prívržencami podarilo utiecť do Rakúska. V roku 1176 plienil Belo spolu s českými spojencami rakúske územia. Paradoxne, Gejza v tom čase utiekol do Čiech dúfajúc, že české knieža mu pomôže osloviť rímsko-nemeckého cisára Fridricha Barbarossu s prosbou o pomoc. Ašpirant na uhorský trón však nepochodil. Soběslav II. ho vydal do rúk Bela III. Gejza bol opäť uväznený, tentoraz spolu so svojou matkou a Gejzovmu prívržencovi Vatovi nechal uhorský panovník vyklať oči.

 

Konečne vládca

Po potlačení domácej opozície sa Belo III. mohol začať aktívnejšie venovať svojej vláde. Udalosti, najmä v zahraničí, hrali v jeho prospech. Na západe uzavrel s Fridrichom Barbarossom dohodu, v ktorej bolo dohovorené zasnúbenie Belovho syna Imricha s cisárovou dcérou. Uhorský kráľ navyše dúfal, že z tejto dohody bude môcť neskôr ťažiť pri získavaní stratených uhorských území na Jadrane. K takémuto rozhodnutiu dala podnet aj smrť byzantského cisára Manuela Komnena. Belo III. v tomto momente už nepociťoval nutnosť dodržiavať prísahu, ktorú zložil do cisárových rúk pred nástupom na trón.

Belo III. sústredil svoju pozornosť najmä na pobrežné oblasti Dalmácie a podrobil si mestá Split, Zadar a Trogir. Využil aj nestabilnú politickú situáciu v Byzancii, ktorá nastala po smrti Manuela, dobyl Braničevo a pokúšal sa aj o Niš. V roku 1185 bol byzantský tyran Andronikos, ktorý nechal zavraždiť nástupcu Manuela Komnena, Alexia, zosadený z byzantského trónu Izákom II. Angelom. Belo III. s ním v Konštantínopole uzavrel mier a dobré vzťahy medzi obidvomi krajinami mala potvrdiť aj svadba dcéry uhorského panovníka Margity s cisárom.

Aj Belo III. sa v tomto období pokúšal vyriešiť svoju manželskú situáciu. Zomrela mu prvá manželka Anna Chatillonská a za ďalšiu sa mu ponúkalo hneď niekoľko kandidátok. Ako prvá prichádzala do úvahy Theodora, staršia sestra zosnulého cisára Manuela. Avšak Theodora vstúpila už prv do kláštora a ani Izák II. jej nedovolil porušiť sľuby, ktoré dala. Belo III. preto pokúšal svoje šťastie na západe, konkrétne na anglickom dvore, kde žiadal o ruku vnučku Henricha II. a dcéru Henricha Leva Matildu. Jeho požiadavke ani tu nevyhoveli, až napokon dostal súhlas z francúzskeho dvora. Jeho druhou manželkou sa tak stala dcéra Ľudovíta VII. a sestra Filipa II. Margita Kapetová. Svadba sa konala v roku 1186 a Belo III. ňou získal vzácneho spojenca.

V nasledujúcom období sa uhorský panovník zameral na Halič, z ktorej prišla správa so žiadosťou o pomoc haličského kniežaťa Vladimíra. Ten bol vyhnaný potom, ako ho aristokracia zosadila z trónu a povolala naň iné knieža Romana. Belo III. vtiahol do Haliče, z ktorého Roman ihneď ušiel. Na tamojší trón však nedosadil Vladimíra, ale svojho syna Ondreja. Vladimíra namiesto toho zajal a uväznil v Uhorsku. Lenže uhorská nadvláda v tejto oblasti nemala dlhé trvanie. Haličskí veľmoži boli popudení cudzincovou prítomnosťou na tróne a ani uhorskí vojaci sa nesprávali príliš priateľsky. Vladimírovi sa podarilo dostať zo zajatia a vďaka pomoci poľského kniežaťa Kazimíra zakrátko Ondreja z Haliče vyhnal.

 

Križiaci v Uhorsku

Belo III. stál pred ďalšou neľahkou úlohou, keď sa Fridrich I. Barbarossa vydal na križiacku výpravu do Svätej zeme. Križiaci totiž putovali cez Uhorsko a odtiaľ do Byzancie. Belo povolil ich prechod cez krajinu, ale len za určitých podmienok. Neželal si, aby uhorské obyvateľstvo trpelo, a tak určil škálu poplatkov, ktoré mali križiaci domácim vyplácať nielen za jedlo, ale aj za krmivo pre kone. Po prechode malo vojsko uviesť cesty a mosty do užívateľného stavu. Staré mosty mali opraviť a v niektorých prípadoch mali vybudovať aj nové. 24. mája sa tak vojsko križiakov na čele s Fridrichom Barbarossom objavilo na pravom brehu Dunaja pri Bratislave. Odtiaľ smerovali do Ostrihomu, kde ich privítal uhorský panovník, ktorý ich potom niekoľko dní hostil. Cisár dostal od kráľovnej aj osobný dar –  stan  vnútri vystlaný purpurovou vlnou. Rozdelený bol na štyri časti. V jednej časti bol trón vyrezaný zo sloních klov. V ďalšej bola posteľ s ručne vyšívanými prikrývkami. Celý stan sa prepravoval na troch vozoch. Belo III. pri tejto príležitosti zasnúbil svoju dcéru s cisárovým synom Fridrichom a na požiadanie prepustil z väzenia svojho brata Gejzu, ktorý neskôr na tejto križiackej výprave viedol jeden oddiel vojska. Aj keď sa samotný uhorský panovník výpravy nezúčastnil, posilnil jej oddiely o niekoľko tisíc mužov a zohral dôležitú úlohu v urovnávaní konfliktov, ktoré vyvstali medzi križiakmi a Byzantíncami.

 

Posledné roky vlády a záslužné činy

V roku 1190 vypršala mierová zmluva medzi Uhorskom a Benátkami a mesto na lagúne si opäť začalo nárokovať Zadar a oblasti v Dalmácii. Ani tentoraz nebolo úspešné a Belo III. si tu naďalej udržal svoju pozíciu. Jeho zať Izák II.  ho ešte požiadal o pomoc v boji proti Kumánom a Pečenehom na dolnom Dunaji, no skôr ako ho kráľ stihol podporiť, bol byzantský cisár zosadený svojim bratom Alexiom.

V posledných rokoch vlády sa Belo III. pohrával aj s myšlienkou na vlastnú križiacku výpravu. Začal zhromažďovať materiálne prostriedky, no tento zámer sa mu už nepodarilo uskutočniť. Úmysel neskôr naplnil jeho syn Ondrej II. Belo III. zomrel 23. apríla 1196 a bol pochovaný vedľa svojej manželky Anny. V roku 1848 sa pri vykopávkach našli jeho telesné pozostatky (pri ich výskume sa napríklad zistilo, že Belo bol nadpriemerne vysoký), ktoré boli prenesené do Matejovho kostola na Budínskom hrade.

Napriek tomu, že Belo výrazne zasahoval do cirkevných záležitostí, vykonal pre uhorskú cirkev aj niekoľko záslužných činov. Na území Uhorska založil niekoľko najmä cisterciánskych kláštorov. Prichádzali do nich najmä mnísi z Francúzska, ktorí sa zaslúžili predovšetkým o zúrodňovanie pôdy, pestovali nové druhy rastlín a plodín, ale snažili sa aj o kultúrny rozvoj a prepisovali knihy.

Keď Belo III. v roku 1172 nastupoval na uhorský trón, krajina bola chudobná. Aby Uhorsko mohlo začať prosperovať, musel Belo čím skôr vyriešiť vnútornú rozdrobenosť krajiny. Založil uhorskú kráľovskú kanceláriu, ktorá písomne dokumentovala všetky právne akty s kráľovou účasťou. Na čele úradu stál kancelár, ktorému bol podriadený notár a skriptori. Rozmach krajiny sa odzrkadlil aj v kultúrnej oblasti. V tomto období vzniklo najdiskutabilnejšie dielo včasných uhorských dejín Gesta Hungarorum (Skutky Uhrov), známejšie ako Anonymova kronika, ktorú napísal práve neznámy notár Bela III. Z tohto obdobia pochádza aj bohoslužobná kniha Prayov kódex, ktorý obsahuje jediný zachovaný odpis Bratislavských análov.

O ekonomickej situácii Uhorska za vlády Bela III.  nás informuje register či súpis majetkov a príjmov kráľa. Tento súpis sa zachoval len ako odpis v jednom z kódexov z 15. až 16. storočia a je opradený rúškom tajomstva. Historici totiž špekulujú o tom, pri akej príležitosti vznikol. Núkajú sa dve možnosti. Buď to bolo v roku 1185, keď ovdovený Belo žiadal o ruku Margitu Kapetovú, a aby dokázal francúzskemu panovníkovi, že mu nešlo len o jej veno, dal vyhotoviť tento súpis. Alebo sa tak stalo okolo roku 1195 v súvislosti s plánovaným manželstvom jeho syna Imricha s dcérou aragónskeho kráľa Konštanciou. Čo dalo podnet na vznik súpisu zatiaľ nevieme, ale dôležité je, čo tento dokument ukazuje. Vyplýva z neho, že Belo III. bol nielen skúsený diplomat, ale vyrovnal sa európskym panovníkom aj po finančnej stránke.

 

Mgr. Eva Šefcová pôsobí ako doktorandka na katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave. Venuje sa stredovekej kronikárskej spisbe so zameraním na kroniku Jána z Udine a neskorostredoveku uhorskú kronikársku spisbu. Prednáša dejiny Apeninského polostrova v stredoveku.

 

 

Použitá literatúra

Barta, G./Barta, J.: Royal finance in medieval Hungary: the revenues of king Béla III. In: Ormrod, W. M. et al. (ed.): Crises revolutions and self-sustained growth. Stanford 1999, 22 − 38.

Kosztolnyik, Z. J.: From Koloman the learned to Béla III. (1095 – 1096). New York 1987.

Makk, F.: Ungarische Außenpolitik (896 – 1196). Herne 1999.

Makk, F.: The Árpáds and the Comneni. Political relations between Hungary and Byzantium in the 12th century. Budapest 1989.

Segeš, V. et al.: Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava 2003.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Zachránila Európu smrť veľkého chána? (1. časť)

Zachránila Európu smrť veľkého chána? (1. časť)

Varovné správy o Mongoloch prichádzali už skôr, ale to, čo sa udialo v rokoch 1236 až 1243 bolo pre Európu šokujúce. Nielen rozsahom krutosti a ničenia, ale hlavne veľkosťou a dynamikou vojenských operácií, zaručujúcich im temer neporaziteľnosť. celý článok

Zomrel kráľ, nech žije kráľ!

Zomrel kráľ, nech žije kráľ!

Kým mohli v Uhorskom kráľovstve po smrti posledného panovníka z rodu Arpádovcov Ondreja III. v roku 1301 volať na slávu nového kráľa, muselo prejsť strastiplné obdobie politickej nestability. celý článok

Panovník na prelome epoch

Panovník na prelome epoch

Uhorský kráľ Belo IV. je najčastejšie spájaný s vpádom Mongolov, nesprávne označovaných za Tatárov Aj keď táto udalosť zásadne ovplyvnila charakter a priebeh jeho vlády, jeho panovanie môžeme spojiť aj s mnohými ďalšími procesmi v Uhorsku. celý článok

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Vládu uhorského kráľa Ondreja II. hodnotia historici všeobecne kriticky. Pre zlú hospodársku politiku, rozpredávanie kráľovských majetkov a slabú autoritu u šľachty sa považuje za jedného z najmenej schopných arpádovských panovníkov na uhorskom tróne. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.