Augustu 1968 predchádzala dezinformačná kampaň

Publikované : 27.07.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 8213

V auguste 1968 sa na územie Československa vyrútili vojská piatich armád štátov Varšavskej zmluvy, aby poskytli československému ľudu „bratskú pomoc“ a zastavili kontrarevolúciu riadenú CIA. Tak znela sovietska verzia. V snahe nájsť akékoľvek dôkazy o činnosti zahraničných vojsk na území krajiny sa použili i filmové atrapy z natáčania filmu Most pri Remagene. Všetko to bola lož.

 

titulka Operace Dunaj21. augusta 1968, 1:37 stredoeurópskeho času. Na plne osvetlenú pristávaciu plochu ruzyňského letiska v Prahe zosadli dve lietadlá s veliteľom 7. gardovej výsadkovej divízie generálom Gorelovom a veliteľom 7. vojenskej transportnej leteckej divízie generálom Gladilinom. Sprievod im robili operačné skupiny a prepadová jednotka, ktorá v priebehu 15 minút obsadila hlavné budovy letiska. Operačné skupiny začali na letisko okamžite navádzať ďalšie transportné lietadlá, zatiaľ krúžiace vo vzduchu. Tie onedlho začali na letisku pristávať v 30-sekundových intervaloch. Ešte v pohybe z nich za 2 až 3 minúty vyskakovali výsadkári a vykladala sa rôzna vojenská technika a lietadlá takmer okamžite odlietali späť na svoje základne do Bieloruska, odkiaľ mali neskôr priviezť ďalšie posily. V tom čase už vojská Varšavskej zmluvy prenikali cez hranice na územie Československa zo všetkých strán.

O 4.15 stredoeurópskeho času sa na Ruzyni sústredilo celé veliteľstvo 7. gardovej výsadkovej divízie a 108. gardového výsadkového pluku, a tiež samostatná prieskumná rota, oddiel samohybných diel, ženijný prápor, protilietadlový oddiel, samostatný spojovací prápor a tylo 7. gardovej výsadkovej divízie. Hneď po sformovaní skupín a spresnení inštrukcií od generála Gorelova sa výsadkári vybrali do centra ešte hlboko spiacej Prahy. Do štyroch hodín obsadili budovy Ústredného výboru KSČ, Ministerstva národnej obrany, Generálneho štábu Československej ľudovej armády, Ministerstvo vnútra, „štáb kontrarevolučnej organizácie“ K-231, štyri mosty cez Vltavu, hlavnú poštu, televíziu, vydavateľstvo Rudého práva, štátnu banku a niekoľko ďalších významných objektov vrátane sovietskeho veľvyslanectva. Invázia a následná okupácia Československa sa začali.

 

Precízna príprava?

Sovietskym jednotkám pomáhali pri navigácii príslušníci KGB dislokovaní v Prahe, ale tiež pracovníci sovietskeho veľvyslanectva, ktorí jazdili v autách na čele vojenských kolón a ukazovali smer (s. 258 – 259). Všetko by to nasvedčovalo tomu, že na akciu boli dokonale pripravení a bola výborne vykonaná. Skutočne, po vojenskej stránke je invázia armád Varšavskej zmluvy dodnes hodnotená ako veľmi podarená operácia, a to ako v ruskej historiografii, tak v západných historiografiách, a de facto vlastne i u nás. Danielovi Povolnému, autorovi knihy Operace Dunaj, sa podarilo mnoho zo zaužívaných mýtov a legiend vo svojej práci vyvrátiť. Málokto si napríklad uvedomuje, že samotný plán invázie počítal len s malými ohniskami odporu a najmä s tým, že Československá ľudová armáda (ČSLA) je v takom morálnom rozklade, že nebude schopná klásť odpor. Skutočnosť však bola úplne iná a ČSLA bola v pomerne dobre pripravená na obranu (i keď – najmä na útok zo Západu). K žiadnemu ozbrojenému odporu nedošlo z politického rozhodnutia.

August 1968 v uliciach československých miestOperácia Dunaj možno bola skvele naplánovaná, no určite nie skvele uskutočnená. Počas invázie dochádzalo k neuveriteľným absurditám, z ktorých mnohé Povolný vo svojej práci zmieňuje a analyzuje. Od nedostatočnej a problematickej komunikácie medzi jednotlivými armádami cez nejednotu v používaní času (moskovský vs. stredoeurópsky – niektoré armády sa pohli skôr než iné), jazykovú bariéru, nedostatočné zásoby paliva až po neschopnosť šoférov používať československé cesty a dopravné značenie a podobne. Invázne vojská a ich prieskumníci napríklad do poslednej chvíle nevedeli, že letisko Kbely sa opravuje a nie je schopné prijímať lietadlá – mal tam pritom pristáť 97. gardový výsadkový pluk. Napriek tomu na letisku niekoľko sovietskych lietadiel pristálo a zas odletelo. Potom zamestnanci letiska a prítomný personál rozmiestnili na pristávaciu plochu rôznu stavebnú a ďalšiu techniku, ktorú mali k dispozícii, a tým definitívne zabránili ďalším pristátiam.

 

Sprisahanie riadené zo zahraničia

Bratislava v auguste 1968Celkovo je kniha rozdelená do 10 kapitol, úvodu a dôkladného rozboru existujúcej literatúry. Prvá kapitola sa venuje schôdzke v Drážďanoch (23. marca 1968), ale celé dianie zasadzuje do kontextu udalostí – a to ako domáceho, tak zahraničnopolitického – a (nevyhnutne) pri vysvetľovaní presahuje i do predošlého obdobia. Samozrejme, o „predohre“ k augustovej invázii existuje enormné množstvo literatúry, a tak netreba očakávať žiadne nové prevratné informácie. Povolnému sa však podarilo celý vývoj dobre, jasne a stručne zhrnúť. Trochu chýba vysvetlenie tzv. Šejnovej aféry, ktorú autor len zmieni a vôbec nevysvetlí, o čo šlo. V ďalších kapitolách sa potom postupne venuje trom pokusom o vstup (prvý už v máji 1968), prípravám intervencie a nakoniec podrobne a precízne aj samotnej operácii Dunaj.

Povolný sa vo svojej knihe venuje i „domácim pomocníkom“, ktorí pomáhali ZSSR s prípravou invázie a dodávali rôzne informácie. Je to problematika, ktorej sa podľa Povolného v doterajšej historiografii venovalo len veľmi málo (s. 201). S tým sa nedá celkom súhlasiť, minimálne Pavel Žáček vo svojej knihe Odvrácená tvář pražského jara (2010), ktorú uvádza autor i v použitej literatúre, o takýchto pomocníkoch rozsiahlo píše. Existujú však i ďalšie práce. V úvodných fázach (od jari 1968) zrejme nebola pomoc týchto ľudí nijako dôležitá, s nárastom pravdepodobnosti vstupu vojsk do Československa však rástla. Povolný zmieňuje napríklad Vasiľa Biľaka a jeho aktivity. Už 25. mája sa totiž stretol – akoby náhodou – v Užhorode s ukrajinským radikálnym kritikom pražskej jari P. J. Šelestom, ktorého potom podľa všetkého ešte niekoľkokrát kontaktoval a informoval o vývoji v ČSSR. Podobných prípadov však v knihe nájdeme viac.

Pravda z 28. augusta 1968

Na s. 214 zmieňuje i tri kontroverzné plány na operácie DUNAJ, DUNAJ – KANÁL a DUNAJ – KANÁL – GLÓBUS, pričom operácia Dunaj mala zahŕňať len Československo, operácia Dunaj – kanál sa týkala konfliktu obmedzeného na Európu (postup štátov Varšavskej zmluvy až ku kanálu La Manche) a tretí globálneho celosvetového konfliktu. Je škoda, že sa Povolnému nepodarilo viac objasniť možnú existenciu týchto plánov. Tri obálky s plánmi spomínajú i rôzni seriózni historici, o ich obsahu však existujú len dohady. A tie následne nahrávajú všemožným konšpiračným a dezinformačným webom, ktoré následne o obsahu obálok šíria rôzne „zaručené“ informácie. Bolo by dobré raz a navždy túto „záhadu troch obálok“ rozlúsknuť. Je však otázne, či sa to historikom vôbec niekedy podarí, obzvlášť vzhľadom na nedostupnosť ruských archívov. Môžeme však celkom bezpečne tvrdiť, že i v prípade, že takéto plány existovali (plány existovali takmer na všetky predstaviteľné varianty), so žiadnym postupom vojsk inam než do Československa sovietske vedenie nerátalo. Jednak na to neexistoval žiaden dôvod a jednak na to nebolo mobilizovaných dostatok vojenských síl.

 

 

Špióni, atentáty, dezinformácie – sovietske metódy

Zaujímavou a čitateľsky veľmi vďačnou je kratučká piata kapitola (15 strán) „Pražské jaro v hledáčku východních zpravodajských služeb“. Čitateľ sa v nej dozvie mnoho o rôznych – i doteraz takmer neznámych – udalostiach zo špionážneho prostredia. Medzi ne patrili napríklad nastrčené sklady zbraní alebo údajný plán na vraždy manželiek československých občanov pochádzajúcich zo Sovietskeho zväzu. Všetko to malo dokazovať kontrarevolučnosť situácie v Československu. Jurij Vladimirovič Andropov, v tom čase šéf KGB (v rokoch 1982 – 1984 potom generálny tajomník ÚV KSSZ), neváhal na podporu teórie o imperialistickom sprisahaní dezinformovať nielen radových sovietskych občanov, ale i členov politbyra (politické byro, najvyšší orgán Komunistickej strany ZSSR). Zámerne nechával zničiť všetky hlásenia, ktoré nasvedčovali, že ani vláda USA, ani CIA, a ani nikto zo Západu nemá so situáciou v Československu nič spoločné a, naopak, predkladal len dokumenty – často sfalšované, zle interpretované alebo vyfabrikované – ktoré svedčili o opaku.

Bratislava, námestie SNP 21. augusta 1968Situácia nabrala až absurdné rozmery. Zaujímavo popísal situáciu vo svojich spomienkach Ivan Ivanovič Lezžov, ktorý vtedy slúžil ako sovietsky rozviedčik vo Frankfurte nad Mohanom a ktorého úlohou bolo mapovať pohyb amerických a západonemeckých vojenských jednotiek po krajine. Podľa neho práve v roku 1968 výrazne vzrástol počet telegramov, ktoré žiadali preverenie situácie. Predovšetkým od druhej polovice júla ho bombardovali požiadavkami na overenie presunu amerických a nemeckých jednotiek pri hraniciach. Keď však vracal hlásenia, v ktorých musel konštatovať, že k žiadnej zvýšenej aktivite nedochádza, prišli na neho sťažnosti a rozkaz preveriť situáciu znova. Keď sa znova vrátil bez výsledku, situácia sa opakovala – dokonca dostal informáciu, že v ním kontrolovanej oblasti sa nachádzajú minimálne dva prápory amerických vojakov. On však na vlastné oči videl, že tam nič a nikto nie je. Napriek jeho naliehavým žiadostiam o dôveru v jeho výsledky KGB jeho správy odmietla ako zlé.

5. augusta potom došlo k takmer nepredstaviteľnej situácii. V okolí československých hraníc totiž spozorovali zakryté nákladné autá s označením US Army, ako prevážajú rôznu vojenskú techniku – a to rovno do Československa! Keď sa Lezžov pýtal dôstojníka československej pohraničnej stráže, prečo ich púšťa a nekontroluje, odpovedal mu, že taký dostal rozkaz. Lezžov viac nepotreboval. Hlásenie o presune americkej vojenskej techniky nekontrolovane na územie Československa bolo na svete. Film Most pri Remagene sa natáčal aj v ČeskoslovenskuA ono skutočne išlo o americkú vojenskú techniku. Problém bol v tom, že to boli tanky z druhej svetovej vojny a rôzne atrapy a ďalšia z vojenského hľadiska nepoužiteľná technika, ktorá sa používala pri natáčaní filmu Most pri Remagene. Pre potreby natáčania upravil filmový štáb most cez Vltavu pri Davli neďaleko Prahy. Pôvodný Ludendorffov oceľový most cez Rýn bol totiž zničený 17. marca 1945 (paradoxne, nepodarilo sa to ustupujúcim Nemcom, spadol pod náporom ťažkej obrnenej techniky, ktorá po ňom prechádzala) a ten český sa naň náramne podobal. To však už nikoho nezaujímalo – aktivity CIA v Československu a chystaný kontrarevolučný prevrat sa potvrdili.

Pomocou dezinformácií a propagandy sa snažila Sovietska armáda vysvetľovať i svoje katastrofálne zlyhania a nekompetentnosť. Napríklad jeden z tankov T-55 tankovej kolóny schádzajúci dolu kopcom pri obciach Ploučnice a Horní Police nabral príliš veľkú rýchlosť a v obci tak mal problém zahnúť na most. Keď sa naň konečne dostal, zablokoval sa mu pravý pás, následne prudko zmenil smer, prerazil kamenné zábradlie a zrútil sa dole. Výsledkom boli traja mŕtvi sovietski vojaci. Sovietske vedenie však prišlo s vysvetlením – na moste mal stáť kontrarevolucionár, ktorému sa veliteľ tanku snažil vyhnúť, aby nedošlo k civilným obetiam – pretože Sovietska armáda si vážila životy občanov bratských krajín. Jediný svedok celej situácie, ktorý poprel, že by sa na moste o 4. ráno (!) ktokoľvek nachádzal, bol umlčaný. Podobné scenáre – predovšetkým s deťmi, ktoré vojakom do cesty nastrčili kontrarevolucionári, sa opakovali pri viacerých príležitostiach.

 

Krvavá odpoveď Varšavskej zmluvy na pražskú jar

Operácia Dunaj sa prezentovala ako preventívna odpoveď na chystanú inváziu Západu a armád NATO, pričom bolo viac než zrejmé, že k ničomu takému nedochádzalo – práve naopak. Zároveň mala v Československu prebiehať kontrarevolúcia a vzbura národa riadená agentmi západných spravodajských služieb. Do toho zapadalo aj odhaľovanie skladov zbraní a streliva, ktoré sa dialo v priebehu invázie. Vojakom Varšavskej zmluvy sa pritom nezdalo vôbec divné, že miesta, kde ich nachádzajú, a spôsob, ako ich nachádzali, nedávali zmysel. Alebo obsadzovali sklady zbraní Ľudových milícií, ktoré boli zapečatené. Dodnes mnohí sovietski pamätníci tvrdia, že keď sa do ružova vyspatí Česi a Slováci ráno dostavili ku skladom so zbraňami, aby teda tú vzburu a kontrarevolúciu mohli uskutočniť, už tie sklady strážili – a preto k žiadnej vzbure nedošlo.

August 1968Povolného kniha predstavuje ucelený a hutný pohľad na augustovú inváziu a následnú okupáciu ČSSR (do konca roka 1968) vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy. Prináša množstvo nových poznatkov, nepublikovaných dokumentov, spomienok a neznámych faktov. Do najmenších podrobností sleduje plánovanie, prípravy i samotný priebeh operácie Dunaj. Súčasťou knihy je bohatá a zaujímavá obrazová príloha (množstvo fotiek je farebných), zoznam skratiek, zoznamy padlých a zranených, mapy, menný register i zoznam literatúry. Všetko, čo by ste od podobnej publikácie očakávali.

Vzhľadom na odbornú fundovanosť autora je minimálne zvláštne, že sa na niektorých miestach pri uvádzaní zdroja odvoláva na internetové stránky, ako wikipedia.org, axishistory.com, peoples.ru a podobne – čo sú zdroje zo svojej podstaty výsostne pochybné. V odbornej monografii to nemá čo robiť. V knihe sa nachádza i pomerne málo poznámok pod čiarou a odkazov na zdroje. Pre bežného čitateľa, pre ktorého môžu pôsobiť rušivo, je to fajn. Na druhej strane sa tak však v knihe objavujú dlhé pasáže bez udania zdrojov informácie, pričom niektoré si to priam žiadajú. V tomto zmysle bude pre záujemcov lepšie referovať k dvom starším prácam autora, z ktorých recenzovaná kniha čiastočne vychádzala a ktoré sú dokonca prístupné i online: Vojenské řešení pražského jara I : Invaze armád Varšavské smlouvy (2008) a Vojenské řešení pražského jara II : Československá lidová armáda v srpnu 1968 (2010).

Napriek zmieneným nedostatkom ide o dobrú knihu, nabitú množstvom informácií a detailov, ktorá poteší predovšetkým nadšencov v oblasti vojenských dejín (už menej všeobecné publikum). I keď je napísaná pomerne komplikovaným jazykom, s množstvom vojenskej terminológie a krkolomných mien rôznych veliteľov – zvlášť v pasážach popisujúcich presuny jednotlivých jednotiek či pri výzbroji a výstroji – kniha sa číta pomerne dobre, je zaujímavá a najmä veľmi poučná. Miestami je to dokonca strhujúce čítanie.

 

Jakub Drábik

 titulka Operace Dunaj

Daniel Povolný: Operace Dunaj. Krvavá odpověď Varšavské smlouvy na pražské jaro 1968. Praha : Academia, 2018. 455 strán, paperback. ISBN 978-80-200-2836-5.

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Aký bol Alexander Dubček?

Aký bol Alexander Dubček?

Alexander Dubček. Meno už asi navždy symbolizujúce udalosti roka 1968 a personifikujúce pojem socializmus s ľudskou tvárou. Jeden z najznámejších Slovákov vo svete, ktorý sa už za svojho života stal legendou a táto legenda ho sprevádza a pravdepodobne i bude sprevádzať aj v ďalších desaťročiach po j celý článok

Čo čítať o dejinách Československa 1918 – 1938?

Čo čítať o dejinách Československa 1918 – 1938?

Československo by tento rok oslávilo 100 rokov svojej existencie. HistoryWeb.sk sa preto opýtal piatich popredných českých a slovenských odborníkov na to, aké knihy by našim čitateľom odporučili k dejinám 1. ČSR, 1918 – 1938. Pozrite si ich výber. celý článok

Kam doplávali starovekí moreplavci?

Kam doplávali starovekí moreplavci?

Túžba objavovať a poznávať ďaleké miesta sprevádzala ľudstvo od nepamäti. Muži a ženy sa často vrhali na dobrodružné a nebezpečné výpravy do ďalekých a neznámych krajín. celý článok

Francúzska revolúcia zrodila občana

Francúzska revolúcia zrodila občana

Práca s dobovými prameňmi je v prvom rade doménou historika. Existuje však množstvo historických dokumentov, ktoré môžu byť obsahom i formou zaujímavým čítaním aj pre širokú verejnosť. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.