Attila – Bič Boží

Publikované : 16.06.2013 | Komentárov: 2 | Zobrazení: 7764

O Attilovi počul asi každý. Jeho meno dodnes vyvoláva iracionálny strach. Je stelesnením zla, ničivej sily, synonymum krutého bojovníka, drsného barbara a lúpežníka. Iní si ho predstavujú iba ako bezohľadného vodcu divokého kočovného kmeňa z ďalekej Ázie, ktorý vpadol do Európy, rozvrátil starý poriadok, dal do pohybu veľké masy obyvateľstva a prispel k rozpadu Rímskej ríše. Jeho skutočný význam je však práve preto v úzadí. Zjednotil mnohé barbarské kmene a držal ich v poslušnosti spôsobom ako nikto pred ním a ani nikto po ňom. Jeho moc a autorita bola taká veľká, že ohrozoval Rímsku ríšu, i keď nebolo v jeho silách, aby ju naozaj zničil (Bystrický 2008, 7).

 

Po príchode do Európy v druhej polovici 4. storočia si Huni postupne podmaňovali teritóriá iných polokočovných kmeňov, ktoré im museli odvádzať potraviny a zúčastňovať sa ich výprav. Najvýznamnejší kráľ Hunov – Attila – sa vykorisťovaním a sobášnou politikou snažil pripútať k sebe najvplyvnejších germánskych veľmožov a zaistiť si ich vernosť. Úspech takejto expanzie mu vydržal až do bitky na Katalaunských poliach, ktorá sa odohrala v roku 451 po Kr. Práve tu Huni utrpeli aj keď nie zdrvujúcu, ale určite taktickú porážku. Attila sa rozhodol ustúpiť a s vojskom sa vrátil domov.

Vedený hnevom a túžbou po pomste sa nasledujúci rok vypravil do severnej Itálie. No aj táto akcia sa skončila neúspechom.

 

Nečakaná smrť

V roku 453 po Kr. Attila nečakane zomrel. Smrť ho zastihla v svadobnú noc, ktorú trávil s poslednou zo svojich početných manželiek – Burgundkou Ildico (Hildigo). V Edde a v Piesni o Nibelungoch je táto udalosť vykreslená romanticky a Ildico v nich vystupuje ako vrahyňa svojho manžela. V skutočných historických prameňoch hunský kráľ zomrel následkom chrlenia krvi z nosa a  udusením. Bola to síce krvavá smrť, ale pravdepodobne spôsobená vysokým krvným tlakom.

Veľkolepé pohrebné obrady hunského kráľa opísal rímsky historik Priskos (Priscus). Tento dnes už stratený opis našťastie zachoval Jordanes a od neho sa dozvedáme nasledujúce udalosti. Hunskí muži si na znak smútku odstrihli vlasy a tváre si rozrezali mečmi aby nad najväčším válečníkom(?) netrúchlili ženské náreky a slzy, ale krv mužov“. Attilovo telo uložili do hodvábneho stanu uprostred širokej planiny. Väčšina prívržencov k nemu v posvätnej úcte upierala pohľady, zatiaľ čo vybraní najlepší jazdci krúžili divokou jazdou okolo stanu.

Pieseň, ktorú spievali, sa nám dochovala tiež u Jordana. On ju zrejme našiel u Priska, a teda je pravdepodobné, že si ju vypočul od nejakého Góta v pôvodnom hunskom znení:

Náčelník Hunov, kráľ Attila, syn Mundzukov, pán statočných národov, ktorý s mocou doteraz nevídanou sám vládol skýtskym a germánskym kráľovstvám, ten, ktorý tiež obidve časti Rímskej ríše vystrašil dobytím ich miest, uchlácholený prosbami prijímal ročnú daň, aby ich zvyšky uchránil pred spustošením. A keď všetkého dosiahol priazňou pôvodu, nezomrel ani nepriateľskou ranou, ani zradou vlastného ľudu, ale šťastný v radovaní a bez pocitu bolesti, v čase, keď jeho kmeň žil šťastne, bez úhony. Kto by to teda považoval za smrť, keď nie je dôvod sa za ňu mstiť ? (Bednaříková 2012, 217 – 218; Thompson 1999, 149)

 

Hrobka

Medzitým mu bola navŕšená mohyla a po oplakávaní sa odohrala ďalšia časť pohrebného ceremoniálu – strava (tento výraz sa ako jeden z mála z hunskej reči zachoval, ale niekedy sa toto slovo považuje za pôvodne slovanské). Hostina s nesmiernym pitím, pri ktorej sa miešal pohrebný smútok s veselím. Keď už bola hlboká noc, Attilovo telo preniesli zo stanu do pripravenej mohyly a tajne pochovali.

Zosnulého kráľa uložili do troch rakiev – do zlatej, striebornej a železnej, údajne symbolizujúcich jeho úspechy. Železom porážal okolité národy a drahé kovy vyjadrovali bohatstvo a poplatky z obidvoch  „Rímskych ríš“. Do hrobu mu ešte uložili zbrane, získané ako korisť od nepriateľov, šperky, zdobené časti konského postroja a iné cennosti.

Podľa povesti potom zabili všetkých, ktorí hrob pripravili, aby ho ochránili pred vykradnutím. Túto zmienku môžeme nájsť u historika Jordana. Logiku by to malo v prípade, ak sa strava konala nad prázdnym Attilovým hrobom, čiže nad jeho kenotafom. Celý obsah hrobu aj s telom a s bohatými milodarmi mohol byť pochovaný na inom mieste, prípadne mohli byť ostatky aj všetky predmety v noci prenesené z pôvodnej hrobky na nové miesto. Ale ak sa pohrebná hostina konala nad pravým hrobom, tak by zabitie mužov, ktorí ho pochovávali, malo charakter ľudskej obety. Všetky dohady o spôsobe pochovania hunského kráľa by  sme však mohli spojiť: utajenie miesta hrobu, uskutočnenie ľudských obetí zomrelému Attilovi vrátane zaistenia spoločnosti/sprievodu služobníkov, ktorí sa o neho naďalej budú starať v podsvetí.

To však asi nebude dôvod, prečo sa Attilov hrob dodnes nepodarilo nájsť. Je možné, že jeho hrobku otvorili sami Huni krátko po svojej porážke, aby ju víťazi nevykradli a nezneuctili Attilovo telo. Jeho ostatky mohli potom odniesť z Karpatskej kotliny so sebou a uložiť do nenápadného hrobu niekde, kde nehrozilo jeho odhalenie.

 

„Spomienky“ na Attilu

Ozveny útlaku germánskych kmeňov, krvavých bojov, výprav aj Attilovej smrti uchovali eddické piesne, severské ságy, hrdinská báseň Waltharius a nemecký epos Pieseň o Nibelungoch.

Netrvalo dlho a začali sa šíriť reči, že Attila nezomrel prirodzenou smrťou. Kronikár Priskos, prezentoval názor, že veľkého dobyvateľa zavraždila manželka, s ktorou sa iba pár hodín pred skonaním zosobášil.

V jednej zo severských ság sa tiež dočítame, že Attilu zabila jeho manželka z pomsty za svojich dvoch bratov, ktorých on dal zabiť. Tieto povesti sa začali šíriť veľmi krátko potom, čo Attila zomrel. Aj keď môžu, ale aj nemusia byť pravdivé, isté je to, že všetkým národom Európy a v neposlednom rade Rimanom sa po zvesti o jeho smrti náležite uľavilo.

Hunský kráľ Attila žil príliš krátko, aby dokázal upevniť vlastnú ríšu, avšak dosť dlho na to, aby nezvratne zmenil beh dejín. Nikto ho nepovažoval za skvelého vojvodcu, tobôž nie za vzor alebo hrdinu. Nikto mu nedal prívlastok Veľký, hoci ním nepochybne bol. Namiesto toho mu prischla nelichotivá prezývka Bič Boží, ktorá ešte znásobila strach, ktorý šíril. Niet sporu, že bol nemilosrdný tyran a despota, ale bol naozaj horší ako iní vládcovia v dejinách ľudstva? (Bystrický 2008, 7)

 

Mgr. Lucia Kováčová vyštudovala archeológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rámci projektu Erasmus pôsobila aj na Karlovej univerzite v Prahe. Venuje sa obdobiu sťahovania národov a včasnému stredoveku a výskumne sa špecializuje na problematiku kmeňa Longobardov.   

 

Použitá literatúra

Bednaříková, J.: Stěhování národů. Praha 2007.

Bednaříková, J.: Attila. Hunové, Řím a Evropa. Praha 2012.

Bystrický, P.: Sťahovanie národov (454 – 568). Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania. Bratislava 2008.

Droberjar, E.: Věk barbarů. Praha 2005.

Thompson, E. A.: Hunové. Praha 1999.

 

Pramene

Ammianus Marcellinus: Dějiny římské říše za soumraku antiky. Prel. J. Češka. Praha 2002.

Jordanes: Gótske dějiny/ Římské dějiny. Prel. S. Doležal. Praha 2012.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Attila: Huni, Rím a Európa

Attila: Huni, Rím a Európa

Históriu Hunov tvoria mnohé prevratné a dôležité udalosti, ktoré naštartovali novú dejinnú epochu. Tzv. Hunská ríša, existujúca niekoľko desiatok rokov, nebola v európskych dejinách bez významu a hunská tradícia prežila aj ďalšie storočia. celý článok

William Tell – legendárny čarostrelec

William Tell – legendárny čarostrelec

William Tell je legendárna historická postava zo švajčiarskych dejín. Jeho existencia nie je priamo doložená, spomína sa až v neskorších písomných správach z obdobia po jeho údajnej životnej púti. celý článok

Alí Bábá a štyridsať zbojníkov

Alí Bábá a štyridsať zbojníkov

Medzi Robinom Hoodom a Jánošíkom nemá Alí Bábá veľmi čo robiť. Alí Bábá nebol zbojník. Teda... vlastne bol zlodej. Ale taký dobrý, ktorý okradne zlodeja zlého. celý článok

Košický zlatý poklad...

Košický zlatý poklad...

Košický zlatý poklad... náhodný svedok mestských dejín. Keď zrejme vystrašený majiteľ ukladal svoj zlatý majetok do nevábivej, možno už aj vtedy otlčenej schránky, určite nevedel, kedy sa jeho zlato opäť objaví na svetle sveta. Možno si kládol otázky, či sa mu cennosti podarí uchrániť pred nepriateľ celý článok

Diskusia (2)

pridať

  • #242 | Svetomir | 25.12.2015 17:29

    Attilu mám spracovaného omnoho podrobnejšie. Ak máte záujem a nebude vám vadiť, že nie som študovaný historik, a púšťam sa aj do "odvážneho" pokusu o znovuurčenie miesta jeho odpočinku, stačí sa ozvať na svetomir@centrum.sk. Prinajhoršom sa pobavíte :-). Len mi nenapíšte, ža ak nemám FFUK, tak nemôžem o tom vedieť nič :-).

    Reagovať
    • #251 | Claudius | 30.12.2015 09:10 (odpoveď na #242)

      Nuž, ale ak máte záujem o spoluprácu, tak treba osloviť priamo, nie v diskusii...Plus, zatiaľ ste hlavne sebavedome povedali, že niečo máte a nič neposlali :) Kontakty sú vpravo hore...

      Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.