Arabská revolúcia

Publikované : 11.11.2014 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1569

Knihu Arabské revoluce Demokratické výzvy, politický islám a geopolitické dopady autorského kolektívu pod vedením Ondřeje Beránka môžeme pokladať za doterajší vrchol úsilia českej odbornej verejnosti v oblasti skúmania príčin, priebehu a čiastočne aj dôsledkov Arabskej jari. Ako už sám editor v úvode píše, nejde o pokus faktograficky opísať priebeh ľudových revolúcií v arabských krajinách, ale skôr charakterizovať „sprievodné javy a geopolitické premeny, ktoré sa v súvislosti s revolúciami objavili“ (s. 17).

 

Publikácia je rozdelená na štyri časti. O situácii, ktorá viedla k revolúciám, rozpráva prvá časť – Na cestě k revolucím. V prvej kapitole Nedemokratické režimy jako příčina revolucí v severní Africe sa autorka Adéla Jiránková venuje analýze politického a spoločenského vývoja v rokoch pred vypuknutím Arabskej jari. Charakterizuje jednotlivé autokratické a totalitné režimy z hľadiska fungovania ich politických inštitúcií a ich vzťahu k občanom. Opisuje aj neúspešné, resp. falošné demokratizačné pokusy a reakcie na ne. Ako hlavný faktor vedúci k revolúciám vidí práve nedemokratickosť arabských režimov a fakt, že všetky pokusy týchto režimov viedli k zhoršovaniu situácie a paradoxne revoltu občanov iba približovali.

V nasledujúcej kapitole Ekonomie arabských revolucí: mohou islamisté vládnout jinak? autor Jan Čuřík skúma hospodárske faktory, ktoré Blízky východ doviedli na okraj ekonomickej priepasti. Hospodárske a politické problémy išli ruka v ruke – nedemokratické režimy majú šancu udržať si poslušnosť obyvateľstva jedine napĺňaním jeho životných potrieb. Ak to prestanú zvládať (a nezáleží na tom, či je dôvodom svetová hospodárska kríza alebo špecifiká danej krajiny), v podstate parazitický charakter týchto režimov vyjde plne na povrch a občania ich prestanú rešpektovať. Na druhej strane hospodárske problémy, skomplikované demografickým rastom (pričom je otázne, či práve demografický rast nie je hlavnou príčinou hospodárskych problémov), nie sú v krátkodobom horizonte riešiteľné ani tými najúspešnejšími politickými reformami. Preto v podstate každá nastupujúca garnitúra bude čeliť tým istým výzvam.

 

Islamizmus

Druhá časť publikácie má podtitul Islamismus od jara do zimy? V prvej kapitole (Islámská zima, nebo soumrak islamistů?) autor Šádí Shanaáh podrobnejšie rozoberá príčinu úspechu islamistických politických hnutí v prvej fáze politických reforiem a následne dôvody ich neschopnosti tento úspech využiť. Úspech islamistických hnutí tkvel v ich zaslúženej povesti masovej opozície voči nedemokratickým režimom, v „pasci pluralizmu“ však museli dokázať svoju schopnosť riešiť konkrétne problémy občanov. Je zaujímavé, že napriek času vzniku tejto publikácie (2013) sa autorovi podarilo vcelku presne definovať príčiny neúspechu (je však treba podotknúť, že možno neúspechu iba dočasného) islamistických politických hnutí. Neskorší vývoj v Egypte – vojenský prevrat v lete 2013, aj v Tunisku – neúspech v parlamentných voľbách v jeseni 2014, dal autorovým predpokladom v podstate za pravdu.

Zora Hesová sa v kapitole Liberální dilemata po arabských revolucích venuje arabským liberálnym politickým hnutiam, metódam a cieľom ich politického boja a príčinám ich neúspechu. Liberalizmus, nacionalizmus a socializmus hrali popri islamizme (presnejšie politickom islame) v histórii arabských krajín dôležitú úlohu, všetky tieto ideológie mali aj celkom široké intelektuálne zázemie alebo aspoň podporu elít. Samozrejme, zo svojej podstaty nemohol byť liberalizmus oporou nedemokratických režimov. Nacionalizmus, socializmu aj islamizmus sa takou oporou sťať mohli, aj sa stali.

Bez zázemia propagandistickej mašinérie sa liberalizmu nedostalo masovej podpory medzi obyvateľstvom. Hlavným znakom arabského liberalizmu nebol dôraz na osobné slobody jednotlivca, ale dôraz na sekularizmus, obmedzený na odpor voči politickému islamu či skôr voči politizácii islamu. Zástavu sekularizmu však oveľa úspešnejšie (podľa momentálnej potreby menej alebo viac konfrontačne) niesli skôr nacionalistické a ľavicové politické hnutia. Taktiež v podstate kontrarevolučné sily, spojené alebo spájané s bývalými režimami, dokázali účinnejšie hrať kartou sekularizmu.

V kapitole Salafismus na křižovatce: případ Egypta a Tuniska autor Pavel Ťupek opísal fenomén salafistických hnutí a hlavne príčiny ich politického aktivizmu po revolúciách. V podmienkach nedemokratických režimov sa salafizmus v súlade s učením Ibn Tajmíju, že akákoľvek vláda je lepšia než anarchia, prejavoval v podstate apoliticky. V časoch revolúcií by sa dokonca vyhlásenia predstaviteľov najpočetnejších salafistických hnutí dali považovať za podporu dovtedajších režimov. No demokratizačné reformy spustili nebývalým spôsobom politickú aktivizáciu salafistov vrátane spájania rozdrobených skupín do jednotných blokov. Zvláštnym fenoménom je úspech salafistických politických skupín v podmienkach (ako tak) slobodných a pluralitných volieb. Ten sa pripisuje ich povesti novej, neskorumpovanej sily, čo prilákalo aj voličov mimo stúpencov salafizmu.

 

Arabská jar a svet

V ďalšej časti sa autori venovali geopolitickým implikáciám. V kapitole Evropa a Amerika: impéria v rozpacích sa autor Ondřej Ditrych venuje postoju tzv. Západu voči zmenám v arabských krajinách. Na jednej strane boli názory na arabské revolúcie silne ovplyvnené zotrvačnosťou, historickými reminiscenciami a vlastne aj predsudkami. Na strane druhej sa objavili aj veľmi idealizované predstavy, v podstate nereálne očakávania o radikálnom pokroku arabskej spoločnosti (či skôr arabských spoločností). Čo sa týka oficiálnej politiky, postoj americkej a európskej diplomacie sa pomaly menil. Od rozpakov a oneskorenej reakcie v prípade Tuniska cez opatrné nadšenie v prípade Egypta až k priamej podpore povstalcov v Líbyi. Nakoniec došlo fakticky k popretiu dovtedajších stykov s nedemokratickými režimami. Do budúcnosti však vyvstáva hrozba nového prehodnotenia vzťahov v súvislosti v návratom stúpencov zvrhnutých režimov do vládnych funkcií.

V kapitole Nahý v trní a pozice Izraele v proměněném arabském světě autorka Irena Kalhousová podobne skúma postoj Izraela. Idealistické predstavy z Európy a USA nikdy nemali miesto v Izraeli. Strach z nástupu islamistických vlád aj nostalgia za spoľahlivými a predvídateľnými režimami od samého počiatku určovali postoj Izraela. Okrem politickej nestability sa Izrael cíti priamo ohrozený možnosťou ozbrojených stretov medzi egyptskými bezpečnostnými silami a ozbrojenými skupinami na Sinaji aj občianskou vojnou v Sýrii. V podobe obmedzených incidentov oba konflikty už niekoľkokrát prekročili hranice Izraela. Priamy dopad na Izrael a jeho bezpečnosť má aj rozpad dovtedajších regionálnych spojenectiev (netýka sa to však len štátov, ale aj tzv. štátov v štáte – Hizballáh, čiastočne aj Hamas), aj tých protiizraelských, a vznik spojenectiev nových. Rozpad systému starých aliancií (aj tých neoficiálnych) s arabskými autokratmi však zároveň pred Izrael stavia nutnosť vybudovať si vzťahy s vládcami novými. Sunnnitsko-šíitské súperenie a roztrieštenosť novovzniknutých aliancií (spojenec v jednej kauze môže byť nepriateľom v druhej) dáva izraelskej diplomacii širokú škálu možností.

Gabriela Özel-Volfová v kapitole Turecká zahraniční politika ve světě arabských revolucí rozoberá vplyvy, ktoré mali arabské revolúcie na tureckú diplomaciu, na vzťahy Turecka s jednotlivými krajinami a na možnosti, aké má Turecko v nových podmienkach. Turecko sa intenzívne chopilo šance posilniť svoje postavenie regionálnej mocnosti podporou revolučných síl.Dovtedajší diplomatický (ekonomickými vzťahmi ovplyvňovaný) pragmatizmus bol doplnený o ideologický rozmer. Turecký model demokracie sa pokladal za vhodný vzor pre krajiny regiónu. No ako ukazuje prípad Egypta (v podstate vojenský prevrat podľa tureckého vzoru), tento „turecký model“ viedol práve k diplomatickej roztržke s Tureckom. Pri uvažovaní o Turecku ako vzore pre arabské krajiny však musíme brať do úvahy aj zmeny, ktorými prechádza samo Turecko a jeho model demokracie.

 

Revolúcia v Perzskom zálive?

V poslednej časti (Regionální otazníky) Ondřej Beránek v kapitole Saudská Arábie mezi kontrarevolucí a revolucí analyzuje charakter vládnuceho režimu vrátane jeho vzťahov s náboženskými inštitúciami. Taktiež sleduje, akým spôsobom arabské revolúcie ovplyvnili politiku reforiem, ktorú saudský kráľ začal ešte pred rokom 2011. Zároveň sa však venuje aj reakcii Saudskej Arábie na zmeny v regióne. Tu by sme mohli vlastne hovoriť vzájomnej interakcii, teda aj o tom, ako samotný saudskoarabský režim ovplyvnil Arabskú jar. Čo sa týka vnútropolitickej situácie, kráľovský režim už v zárodku potlačil všetky pokusy opozície o akúkoľvek (aj tú najumiernenejšiu, či dokonca len symbolickú) revolučnú aktivitu. V zahraničnej politike sa politikou podpory v podstate kontrarevolučných síl Saudskej Arábii podarilo posilniť svoje postavenie regionálnej veľmoci. Do budúcnosti však politiku Saudskej Arábie bude silno ovplyvňovať „sektarianizácia“ (s. 257) blízkovýchodných mocenských konfliktov.

V poslednej kapitole Asymetrické výzvy Bahrajnu v kontextu arabských revolucí sa autori Mitchell Belfer a Katerina Krulišová zamerali na prípad neúspechu Arabskej jari v Bahrajne. V porovnaní s ostatnými kapitolami je táto kapitola asi najviac „teoretizujúca“. Pri analýze hlavných rozdielov medzi úspešnými (aspoň čiastočne) revolúciami a neúspešným pokusom v Bahrajne vidia hlavný dôvod v náboženskej povahe bahrajnských revolučných udalostí. Demonštrácie v Bahrajne sú podľa nich „importované“, ich hlavným motorom nie je vôľa obyvateľov Bahrajnu, ale záujmy Iránu. Nezabúdajme však, že rovnaké tvrdenie o „temných silách zo zahraničia“ je hlavným propagandistickým nástrojom všetkých autoritatívnych režimov v boji proti revolučnej aktivite svojich občanov.

Hoci vývoj na Blízkom východe pokračuje prudkými zvratmi a od vydania publikácie vystali mnohé ďalšie otázniky nad osudom regiónu, na aktuálnosti to zmienenej publikácii nijako neubralo. Môžeme ju pokladať za vynikajúcu pomôcku (no nie základnú literatúru, od čitateľa aj samotní autori znalosť základných faktov očakávajú) na pochopenie problémov súčasného Blízkeho východu i prevratných udalostí, ktoré oblasťou zmietajú. Dúfajme, že jednotliví autori (alebo aj celý kolektív spolu) neustanú v publikovaní svojich názorov a že v blízkej budúcnosti sa od nich dočkáme nových prospešných článkov či monografií.

 

 

Ondřej Beránek: Arabské revoluce. Demokratické výzvy, politický islám a geopolitické dopady. 1. vydanie. Praha : Academia 2013. 304 strán, pevná väzba s prebalom. ISBN 978-80-200-2298-1.

 

 

 

Mgr. Jaroslav Drobný, PhD., pôsobí na Katedre klasickej a semitskej filológie FiF UK. Špecializuje sa na arabskú stredovekú cestopisnú a geografickú literatúru. Zaoberá sa aj kresťanskými komunitami v arabských krajinách a moslimskými v Európe. 

 

Obrazová príloha: abicko.avcr.c, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Mária Terézia a sakrálna architektúra v monarchii

Mária Terézia a sakrálna architektúra v monarchii

Koncom 18. storočia začalo byť zrejmé, že gréckokatolícke drevené chármy v habsburskej monarchii dosluhujú. Bolo potrebné ich vymeniť za moderné murované stavby. Mukačevský biskup Andrej Bačinský preto o pomoc požiadal priamo cisárovnú Máriu Teréziu. celý článok

Veľkoadmirál Raeder a jeho život

Veľkoadmirál Raeder a jeho život

„Vykonal som ako vojak svoju povinnosť, pretože som bol presvedčený, že tým najlepšie poslúžim nemeckému ľudu a vlasti, pre ktorých som žil a som kedykoľvek ochotný zomrieť.“ celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.