Apológia násilia v budhizme

Publikované : 05.12.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 629

Rozhovor je účasťou článku Keď budhisti tiahnu do vojny


Apológia násilia v budhizme

Existuje množstvo interpretácií v rámci budhistických tradícií, ktoré vysvetľujú, ospravedlňujú či schvaľujú použitie násilia za istých podmienok.

Budhizmus z kozmologického hľadiska nazerá na čas cyklicky, pričom nemá začiatok ani koniec. Jeden cyklus – vek – sa delí na štyri kalpy, pričom prvá je vzostup z chaosu, neskôr sa formuje svet a civilizácia, prekvitá, následne začne upadať, až nakoniec v poslednej kalpe nasleduje deštrukcia všetkého, aby sa cyklus spustil odznova. Je to nekonečný kolobeh. Kalpy sa pokojne počítajú na milióny rokov. V súčasnosti však podľa mnohých budhistov žijeme v poslednej štvrtine poslednej kalpy (Kalijuga) – Veku Deštrukcie a Času konca. Budhistická verzia apokalypsy teda môže prísť rádovo kedykoľvek, o pár desiatok, ale aj o stovky tisíc rokov. Do istej miery to záleží aj od správania ľudí. A zvlášť  od Sanghy, teda budhistickej mníšskej obce, ktorá je jedným z troch klenotov budhizmu. Keď je silná a verná dharme (náuke), príchod konca sa spomaľuje. Naopak, ak by zanikla, koniec nastane veľmi rýchlo. Útok na mnícha je teda často chápaný ako útok na budhizmus a budhistickú komunitu, ale zároveň aj na stabilitu sveta a ako akt urýchľovania konca všetkých vecí. Zabiť mnícha znamená byť na strane apokalypsy. To môže spraviť len démon.

Podľa budhistickej náuky démon Mára, zosobnenie žiadostivosti, smrti a znovuzrodenia (znovuzrodenie je v budhizme chápané negatívne, pointou je totiž zastaviť kolobeh znovuzrodení a reinkarnácií dosiahnutím osvietenia – nirvány), pokúšal a skúšal zviesť Budhu, a to isté robí všetkým ľuďom. Kto napadne mnícha, je buď Márov služobník, alebo je nejakým démonom posadnutý – a zabiť démona nespôsobuje zlú karmu, ale práve naopak. Je to takpovediac doslovná ukážka „démonizácie“. Zabiť človeka je v budhizme silné tabu, ale zastaviť démona je, naopak, karmicky záslužné.

Klasickým príkladom je príbeh tibetského lámu z 9. storočia, ktorý zabil imperátora Langdarmu, ktorý začal útočiť na budhistické kláštory. Tibetské mníšske písomnosti ho označujú za posadnutého démonom (gdon), a jeho zabitie sa oslavuje dodnes v podobe mravoučných tancov čham. Táto interpretačná stratégia sa dnes používa v Barme, Thajsku, na Srí Lanke, v Indii, v Tibete a inde, kde budhistické komunity bojujú s inými – najčastejšie moslimskými, hinduistickými alebo komunistickými.

Ďalšou kategóriou je zabitie zo súcitu. Pokiaľ je motiváciou na zabitie snaha ochrániť niekoho pred zlom, akt zabitia možno v niektorých budhistických školách považovať za záslužný (p. napr. Upaja-kausalja sútra). Príkladom je príbeh z Bodhisattva-bhumi, mahájánového textu, ktorý rozpráva príbeh o vrahovi a Boddhisattvovi. Pokiaľ by Bodhisattva narazil na vraha, dáva z jeho pohľadu zmysel ho zabiť, lebo keby vrah zabil Bodhisattvu, ide rovno do pekla, takže ak on zabije vraha, je to súcitné gesto. Zachráni ho pred peklom, aj keby mal sám znášať karmické následky. Je to línia rozmýšľania do istej miery podobná rozmýšľaniu niektorých kresťanských bojovníkov proti herézam, kde záchrana duše výmenou za zničenie telesnej schránky heretika je milosrdným gestom zo strany kresťanského bojovníka alebo inkvizítora.

O komentár k tejto téme som požiadal aj Dr. Miloša Hubinu, kultúrneho antropológa a religionistu z Mahidolovej univerzity (Mahidol University) v Bangkoku, špecializovaného predovšetkým na théravádový budhizmus. V Thajsku žije a učí dlhé roky a jeho prednáškami o budhistickej etike prešiel aj nejeden budhistický mních.

 

Začal by som zoširoka. Čo hovoria o karme a násilí budhistické texty, a ako to vníma bežný veriaci?

Karma je bez počiatku, a tak, na rozdiel od kresťanskej náuky o hriechu, nikto nevie, čo má v karmickej výbave a nikto, s výnimkou spirituálnych elít (arija puggala), nemá ani v dôsledku striktne mravného konania zaručené lepšie zrodenie. Jedna z najznámejších sútier Angulimála Sutta popisuje, ako sa masový vrah po vstupe do mníšskeho rádu stal arahantom, teda tým, kto po smrti dosiahne nirvánu. Budha o karme explicitne hovorí, že pochopiť jej dôsledky nie je možné, a kto sa o to pokúsi, zožne buď šialenstvo, alebo frustráciu. Toto však, samozrejme, nie je populárna reprezentácia karmy. Budhisti zvyčajne vnímajú karmu priamočiaro – dobré skutky = dobré dôsledky. Takže áno, zabíjanie a násilie vytvára zlú karmu. Čisto technicky, théravádové texty explicitne popierajú, že by zabitie, napríklad zo súcitu, mohlo byť karmicky prospešné alebo neutrálne. Pokiaľ viem, niektorí súčasní mahájánoví budhisti odobrujú eutanáziu, ale v théravádovej tradícii je toto celkom jasné: akékoľvek zabite je sprevádzané negatívnym stavom mysle, ako hnev, znechutenie, depresia, a preto má vždy negatívny karmický náboj. Ako viete, doktrinálne texty musia vždy zahŕňať významnú mieru „interpretačnej elasticity“, aby mohli zostať relevantné v meniacich sa epistemických a sociálnych podmienkach. V Páli kánone nájdeme zmienky o tom, že kto zabije, skončí v pekle, ale zlú karmu je vždy možné vykompenzovať. Jedine otcovražda, zabitie arahanta, zranenie Budhu a spôsobenie rozkolu v mníšskej obci vedú bezprostredne k zrodeniu v pekle.

Budhistický postoj k násiliu a zabíjaniu je pragmatický, karmické dôsledky sú negatívne, ale nie absolútne. Budha napríklad nikdy nepresviedčal na vegetariánstvo, hoci akékoľvek zabíjanie, nielen vražda, má negatívne karmické dôsledky. Absolútne NIE zabíjaniu platí len v kontexte soteriologických technológií (nie je možné úspešne meditovať a zároveň zabíjať) a monastického kódexu (zabitie má za následok disrobovanie mnícha, bez možnosti byť znovu ordinovaný v tomto živote).

 

Ako sa násilie zdôvodňuje? Mne je z praxe známe ospravedlňovanie zabíjania mníchmi buď ako súcitného činu, alebo „démonizáciou“ nepriateľa, ktorý už nie je považovaný za „živého tvora“, na akého by sa vzťahoval zákaz zabíjania.

Častým odkazom na nevyhnutnosť násilia, uznanú aj Budhom, je Čakkavatti Síhanáda Sutta, v ktorej je Čakkavatti, panovník vládnuci v zhode s dharmou, zobrazený, ako putuje krajinou so svojou armádou a dobýja územia. Sútra nehovorí, či tento Čakkavatti (Univerzálny – budhistický monarcha) armádu aj reálne použije, ale argument (napr. na Srí Lanke) bol, že Budha, ktorý toto celé v sútre rozpráva, tým vyjadruje nevyhnutnosť použitia armády na ochranu a šírenie dharmy. Toto je typický théravádový motív: panovník je ochrancom dharmy a Sanghy, krajina pod jeho vládou je inštanciáciou dharmy tu a teraz (napr. Srí Lanka ako Dharmadvípa – „ostrov Dharmy“) a akýkoľvek útok na krajinu je útokom voči dharme. Táto ideológia spája panovníka, štát a náboženstvo. V Thajsku v 70. rokoch 20. stor. populárny mních Kittiwuttho napríklad hlásal (v rádiu aj novinách), že ktokoľvek útočí na krajinu, národ a náboženstvo, nie je plnohodnotným človekom, ale manifestáciou Máru, a preto zabíjať komunistov NIE JE karmicky neprospešné a thajskí budhisti by ich mali kántriť. Odvolával sa pritom aj na kánonický text Kesi Suttu, kde Budha hovorí, že toho, u koho nedokáže docieliť spirituálny progres, Budha „zabije“ (metaforicky). Kittiwuttho sám tvrdil, že ak by bolo treba, disroboval by a šiel zabíjať komunistov. To preto, aby nespáchal monastický priestupok, ktorý by ho diskvalifikoval pre ďalšiu ordináciu; v zabíjaní komunistov teda nevidí problém morálny alebo soteriologický (týkajúci sa spásy a dosiahnutia nirvány), ale nanajvýš problém monastického kódexu.

Ďalším spôsobom apológie zabíjania napr. v Japonsku bolo, že všetko je anatta (približný význam „nie ja“) a preto zabíjanie, ak je vykonávané s vyrovnanosťou, a nie s nenávisťou, nemá karmicky neblahé účinky. Neblahé karmické dôsledky teda závisia od stavu mysle a motivácie, nie od samotných činov.

Mnísi asistovali pri vojenských operáciách tak v minulosti, ako aj dnes. V Thajsku je napríklad bežné, že vojaci alebo iné ozbrojene jednotky pred akciou počúvajú kázne, aby vybalansovali zlú karmu v dôsledku prípadného zabitia. Cejlónsky mních Elle Vimalamsa napríklad začiatkom 90. rokov publikoval zbierku „Vojnové piesne pre ozbrojené sily“. Cieľom týchto piesní bolo „posilniť morálku vojakov v boji“ proti Tamilským tigrom. Tento mních tiež napríklad hlásal, že tí vojaci, ktorí zomrú pri obrane vlasti, dosiahnu okamžite nirvánu. V ranom budhizme sa objavuje aj pôvodne hinduistický termín „spravodlivej vojny“ (dharmajuddha), a to tiež v populárnej Ummagga džátake. Pointou príbehu je, že dharmu brániť treba, ale násilné prostriedky je lepšie nahradiť presviedčaním alebo ľsťou, ak to je možné. V skratke, násilie sa zdá byť v théravádovom kontexte v historických textoch kánonu aj v kráľovských kronikách ospravedlňované potrebou ochrany vlasti, ktorá je vždy chápaná ako materializovanie dharmy, zatiaľ čo nepriatelia sú typicky démonizovaní ako zosobnenie Máru atakujúceho dharmu.

 

Bežný budhista teda vie zabíjanie kompenzovať inými dobrými skutkami alebo ho rôzne ospravedlniť. Ale mnísi by mali podľa spomínaných textov prísť o mníšsky stav, keď niekoho zabijú?

V théraváde platí, že kým človek nosí oranžovú (hnedú) mníšku róbu, nesmie zabíjať. Situácia je iná v prípade mahájány. Výklad rádových pravidiel sa posúva do oblasti „etiky bóddhisattvu“, ktorá je nad doslovným znením rádových pravidiel. Dôležitá je intencia. Japonská verzia Maháparinibbána sutty, ktorá zachytáva posledné dni života Budhu, obsahuje militantné časti, ktoré nie sú v pôvodnej pálijskej verzii. Budha v nej napríklad hovorí, že v predchádzajúcom živote na mieste zabil niekoľkých brahmanov, ktorí znesväcovali texty dharmy a vďaka tomuto skutku sa už viac nezrodili v pekle. Aj niektoré tibetské tantrické praktiky pripúšťajú zabitie, aj v prípade mníchov, ak je motiváciou súcit, za veľmi špecifických podmienok. Čo sa výkladu kánonu týka, odborníci hovoria o posune od „legalizmu k altruizmu“. V Japonsku napríklad mnísi patriaci k škole Tendai boli reordinovaní v duchu nových bódhisattvovských rádových pravidiel. Charakteristickým znakom týchto nových pravidiel bolo, že napriek striktnej litere zákona je dôraz na úmysle, a tak napríklad mních, ktorý niekoho zabil, mohol skutok oľutovať a zostať ordinovaným mníchom. Mnísi majú naďalej zakázané zabíjať, a dokonca musia byť vegetariánmi, čo Budha podľa raných textov odmietol.

 

Napadá mi hneď niekoľko spôsobov, ako to môže s tými intenciami skomplikovať napr. mentálny stav...

Všetky tieto pravidlá platia pre mentálne zdravých jedincov, zodpovedných za svoje skutky.

Ďakujem za rozhovor.

 

Pripravil Pavol Kosnáč

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Keď budhisti tiahnu do vojny

Keď budhisti tiahnu do vojny

Medzi najrozšírenejšie mýty o náboženstvách v slovenskej spoločnosti patrí myšlienka, že budhizmus znamená mier a bez výnimky vylučuje akékoľvek násilie. Ľudia si myslia, že budhisti nikdy v dejinách nekonali násilne a neviedli vojny. celý článok

Ako Budha dosiahol oslobodenie

Ako Budha dosiahol oslobodenie

Neexistuje žiadny text, ktorý by obsahoval úplný opis života historického Budhu Gautamu. Texty o živote Siddhártu Gautamu sú založené takmer výhradne na prameňoch v jazyku pálí – hlavne Pálijský kánon, ktorý vznikol približne v 1. storočí pred n. l. na Srí Lanke. celý článok

Keď budhisti tiahnu do vojny

Keď budhisti tiahnu do vojny

Medzi najrozšírenejšie mýty o náboženstvách v slovenskej spoločnosti patrí myšlienka, že budhizmus znamená mier a bez výnimky vylučuje akékoľvek násilie. Ľudia si myslia, že budhisti nikdy v dejinách nekonali násilne a neviedli vojny. celý článok

Testament ruského cára Petra Veľkého je podvrh

Testament ruského cára Petra Veľkého je podvrh

Revolučné udalosti prelomu 18. a 19. storočia zasiahli takmer každú oblasť ľudskej spoločnosti. Politické, vojenské, ale i ekonomické či sociálne zmeny priniesli transformáciu zažitých i vznik úplne nových fenoménov. Jedným z nich bol výrazný rozvoj publikačnej činnosti naprieč celou Európou. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.