Apartheid bojuje o prežitie

Publikované : 15.03.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2897

Studená vojna je z pochopiteľných príčin intenzívne študovaným historickým obdobím. Konfrontácia veľmocí bola definujúcim faktorom globálneho diania viac než štyridsať rokov. Niektoré jej kapitoly, ako napríklad kubánska kríza, vojna vo Vietname či vztýčenie Berlínskeho múru, sú minimálne v základných rysoch súčasťou základného historického povedomia. Existuje však aj množstvo menej známych príbehov, ktoré neskrývajú o nič menej poučné lekcie. Takýmto príbehom je aj boj o prežitie Juhoafrickej republiky (JAR) v priebehu  70. a  80. rokov 20. storočia.

 

Dekádu medzi rokmi 1960 až 1970 možno bez veľkého preháňania označiť za zlatú éru JAR. Vládnuci režim apartheidu žil v pohodlnej symbióze so susedným portugalským koloniálnym režimom v Angole a Mozambiku. Dobré vzťahy udržiaval s bratským režimom v Rodézii (dnešné Zimbabwe), v Juhozápadnej Afrike (dnešná Namíbia) viedol pod hlavičkou zneužívaného administratívneho mandátu OSN de facto okupáciu.

V oblasti ekonomickej, vojenskej i technologickej bola Juhoafrická republika ťažko spochybniteľným lídrom regiónu. Len pre bielych – rasizmus bol prítomný v bežnom živote Juhoafričanov Zo zahraničia bolo síce počuť kritiku vnútorných pomerov, teda rasovej segregácie, diskriminačných zákonov a exkluzívnej vlády bielej minority, málo z nej sa však odrazilo v hmatateľných opatreniach. Situáciu dobre ilustruje dianie v OSN. Valné zhromaždenie rezolúciou 2202 (XXI) z roku 1966 odsúdilo apartheid ako zločin proti ľudskosti. S reálnymi opatreniami vedúcimi k medzinárodnej izolácii JAR prišla až konvencia 3068 (XXVIIII) z roku 1973, ktorá reálne vstúpila do platnosti až v roku 1976.

 

Veľký zlom

Zásadná zmena pomerov v regióne sa paradoxne zrodila v Európe. V roku 1974 zmietol vojenský prevrat autoritársky režim premiéra Marcela Caetana v Portugalsku, čo znamenalo koniec všetkých snáh o udržanie koloniálnych dŕžav v Angole a v Mozambiku. V Angole sa k moci dostalo Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA) a v Mozambiku Front oslobodenia Mozambiku (FRELIMO), obe jasne a otvorene postavené na marxisticko-leninskej ideológii. Kombinácia čierneho nacionalizmu s revolučným marxizmom sa ukázala byť ideálnym ideovým podhubím národnooslobodzovacieho boja a univerzálnym zdrojom nočných môr pre vládnucu bielu minoritu JAR. Tej po tomto geopolitickom zemetrasení ostal v regióne už len jeden spojenec, a to Rodézia. Tá sa ale taktiež nachádzala v stave permanentného ohrozenia, v roku 1974 čelila už desať rokov ozbrojenému odporu ľavicovo-nacionálnych povstalcov udržiavajúcich úzku spoluprácu s mozambickým FRELIMO. S ich podporou naberalo oslobodzovacie hnutie v Rodézii na sile, až sa mu v rokoch 1978 a 1979 podarilo dotlačiť vládnuci režim k sérii ústupkov a dohôd, ktoré potom viedli k jeho pádu. Na konci 70. rokov tak juhoafrický režim ostal bez spojencov v bezprostrednom susedstve,  ale práve naopak, obklopený nepriateľmi. Tento vývoj veľmi pomohol aj juhoafrickej opozícii, Africkému národnému kongresu (ANC) a ďalším hnutiam, ktoré sa takto dočkali bezpečných útočísk a podpory bezprostredne za hranicami, Študentskú rebéliu v Sowete vláda brutálne potlačilačo im veľmi uľahčovalo  ďalší boj proti apartheidu.

Na globálnom fóre nebola situácia pre krajinu o nič priaznivejšia. Zatiaľ čo za jeho vyzývateľmi stál pevne východný blok na čele so Sovietskym zväzom, Západ bol v otázke JAR rozdelený. Po brutálne potlačenej študentskej rebélii v Sowete z júna 1976, si už vlády Spojených štátov, Veľkej Británie či Západného Nemecka nemohli pred vlastnými voličmi dovoliť vrelé vzťahy s predstaviteľmi apartheidu. Podpora týchto krajín sa na oficiálnej úrovni presunula do zmierňovania dopadov sankcií a do spomaľovania procesu medzinárodnej izolácie JAR.

Najdôležitejšie spojenectvo, svojím významom skutočne strategické, vyrástlo na osi Pretória – Tel Aviv. Obe krajiny zdieľali myšlienkové nastavenie obľahnutej pevnosti bojujúcej o svoje bytie či nebytie. Izrael sa pre JAR stal najvýznamnejším zdrojom zbraní a bojovej techniky, krajiny veľmi blízko spolupracovali vo vojenskej oblasti a viaceré zdroje špekulujú o výraznej izraelskej stope v juhoafrickom nukleárnom programe.

 

Ako prežiť

V odpovedi na to, čo juhoafrické elity oprávnene vnímali ako záležitosť prežitia, bola v roku 1978 pod čerstvým premiérom Pieterom Willemom Bothom prijatá tzv. totálna stratégia. Táto široko pojatá politická koncepcia predpokladala  maximálne a koordinované využitie politickej, ekonomickej, vojenskej a psycho-sociálnej základne Juhoafrickej republiky, tak aby bol zaistený status regionálnej veľmoci. Hegemónia krajiny mala byť najistejšou zárukou prežitia režimu. Nasledujúce kroky politiky Pretórie predstavujú fascinujúci i desivý študijný materiál, ukazujúci ako ďaleko je ochotný zájsť na všetko odhodlaný štát.

Juhoafrický premiér P. W. Both prijal totálnu stratégiu prežitiaK významným zmenám došlo v štátnom aparáte JAR. Pre lepšiu akcieschopnosť bola na úkor parlamentu posilnená exekutíva, ktorá sústredila množstvo právomocí do rúk premiéra. Oproti ostatným zložkám posilnila armáda, po roku 1978 je úplne namieste hovoriť o silnej militarizácii štátu. Armádny rozpočet rýchlo rástol, generáli Juhoafrických obranných síl zasadali vo vysokých funkciách vo vládnych výboroch a radách. Špičkou tohto vektora juhoafrickej politiky je bezpochyby vyššie zmienený nukleárny program. Ako prejav určitého zmierňovania apartheidu Pretória formálne posilnila postavenie bantustanov, rasovo a etnicky homogénnych autonómnych území, ktoré podporovala v získaní medzinárodného uznania. Išlo však len o kozmetické zmeny, jednotlivé bantustany ostávali prakticky životne závislé od centrálnej vlády.

V rámci regiónu bolo cieľom vytvoriť konšteláciu spriaznených štátov. Na základe colnej únie a zvýhodnených obchodných dohôd sa JAR snažila krehké ekonomiky Botswany, Lesotha, Svazijska a Zambie naviazať na tú svoju. Ústrednou myšlienkou zbližovania regiónu a JAR bolo zdôrazňovanie úspešnosti juhoafrickej ekonomiky a výhod spolupráce s rozvráteným a vojnou vyčerpaným hospodárstvam pod vedením marxistov v Angole a Mozambiku,. Pretória svojich partnerov uplácala výhodnými obchodnými podmienkami, selektívne zavádzala embargá či zamietala transport tovaru z krajín, ktoré sa nehrnuli do jej hospodárskych projektov. Pre vnútrozemské krajiny regiónu bola rozvinutá infraštruktúra JAR často jedinou možnosťou, ako rozumne exportovať svoje produkty. Vysoký záujem na úspechu tohto projektu mali aj juhoafrickí kapitáni priemyslu. Na pracovnú silu náročné odvetvia ťažby diamantov, ďalších nerastov a uhlia boli závislé na migrujúcich pracovníkoch. Možnú alternatívu k juhoafrickej hospodárskej dominancii skrývala angolská ropa, diamanty a mozambické prístavy. Túto možnosť nechcel apartheid pripustiť za žiadnu cenu.

Juhoafrické jednotky v AngoleSpektrum akcií použitých na destabilizáciou Angoly a Mozambiku bolo nesmierne široké. Opozičný Mozambický národný odpor (RENAMO), ktorý viedol s vládnym FRELIMO mimoriadne brutálnu občiansku vojnu, je ukážkovým príkladom využívania proxy sily. RENAMO vzniklo ako „dieťa“ rodézskej armády a tajnej služby, vytvorené z mozambických utečencov spojených s koloniálnym režimom. Po páde Rodézie RENAMO veľmi rýchlo adoptovala JAR, ktorá mu poskytovala rozsiahlu logistickú podporu, výcvik, zásoby zbraní a munície. Apartheid takto živil 15 rokov trvajúcu brutálnu občiansku vojnu, ktorá totálne zdevastovala Mozambik.

V Angole sa odohral veľmi podobný scenár, upravený,   pochopiteľne, na miestne podmienky. Angolská vláda, podporená prítomnosťou kubánskeho vojenského kontingentu a sovietskych poradcov, čelila ozbrojenej opozícii z Národnej únie pre totálnu nezávislosť Angoly (UNITA) a z Národného frontu za oslobodenie Angoly (FNLA) o čosi úspešnejšie. Juhoafrická armáda v krajine priamo, ale „tajne“ intervenovala operáciou Savannah v rokoch 1975 – 1976 a operáciou Protea v roku 1981. Akcie cielili na priamu vojenskú podporu svojich spojencov z UNITA a FNLA, na ničenie infraštruktúry a významných hospodárskych zariadení.

Destabilizácia Angoly a Mozambiku však nebola cieľom sama o sebe. Primárnym cieľom JAR bolo dosiahnuť, aby tieto krajiny prestali s akoukoľvek podporou silnejúceho Afrického národného kongresu a hnutia Ľudovej organizácie Juhozápadnej Afriky (SWAPO). Tu sa skrývalo smrteľné nebezpečenstvo pre juhoafrický režim, ktorý si dobre uvedomoval, že jeho ohrozenie prichádza s politickou zmenou zvnútra. Mozambický národný odpor (RENAMO) viedol brutálnu občiansku vojnu s juhoafrickou pomocouTo ilustruje operácia Protea na ničenie výcvikových táborov SWAPO v Angole, z tohto dôvodu realizovali juhoafrickí výsadkári útok na kancelárie ANC v hlavnom meste Mozambiku Mapute v roku 1981, preto dochádzalo k atentátom na predákov oboch hnutí v zahraničí. Jemnejšie praktiky, ako hospodársky nátlak, ovplyvňovanie volieb či financovanie opozície, používala JAR najmä v krajinách, ktoré k nej nedeklarovali jasne nepriateľský postoj.

 

Lekcie z vojny jedného proti všetkým

Prípad Juhoafrického apartheidu ukazuje, že ani výkonnejšia ekonomika, ani technologický náskok, ani lepšia armáda nie sú zárukou víťazstva. Boj, ktorý JAR viedla so svojimi susedmi a s vnútornou opozíciou v priebehu 70. a 80. rokov, bol vo svojej podstate rozsiahlou, mnohovrstvovou protipovstaleckou operáciou. Kľúč k úspechu pri takomto type konflikte leží v politickej sfére, čo bola pre rasistický režim Pretórie zároveň jediná sféra, kde nemohol vyhrať. Bol to charakter režimu, ktorý podmienil urputnosť a neústupnosť domácej i medzinárodnej opozície, a bol to znova charakter režimu, ktorý bránil masívnejšej vonkajšej podpore zo Západu. Rozklad východného bloku navyše zobral argumenty aj posledným apologétom apartheidu, ktorí JAR radi vykresľovali ako hrádzu proti komunizmu. Táto neúprosná logika veci bola známa aj juhoafrickým elitám. Bol to práve bývalý minister obrany, neskorší premiér a prezident P. W. Botha, inak prominentný obhajca a predstaviteľ apartheidu, ktorý opakovane prehlasoval, že Južná Afrika sa buď adaptuje, alebo umrie. História nám ukázala, že skončil len režim apartheidu. Rasizmus sa totiž reformovať nedá.

 

Mgr. Matej Kandrík

Mgr. Matej Kandrík vyštudoval Bezpečnostné a strategické štúdiá na Masarykovej Univerzite v Brne.  Venuje sa témam vojenstva, strategického myslenia, medzinárodnej politiky a bezpečnosti.

 

Použitá literatúra:

Minter, W.: Apartheid's Contras: An Inquiry into the Roots of War in Angola and Mozambique. Johannesburg. 1994.

Selfe, J.: The Total Onslaught and the Total Strategy – Adaptations to the Security Intelligence Decision-making Structures Under P W Botha's Administration. Cape Town 1987.

Geldenhuys, D.: Some Foreign Policy Implications of South Africa’s Total National Strategy. Johannesburg 1981.

Davies, R./ O’Meara, D.: Total Strategy in Southern Africa: An Analysis of Southern Regional Policy since 1978. Journal of Southern African Studies vol. 11, No. 2, 1985, 183 – 211.

 

Obrazová príloha: www.sahistory.org.za, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Český maliar sa inšpiroval v Číne

Český maliar sa inšpiroval v Číne

Český maliar Jaroslav Provazník toho za svoj relatívne krátky život zažil naozaj dosť. Asi najzaujímavejšou epizódou bol jeho pobyt v Číne, z ktorého potom čerpal inšpiráciu vo svojej umeleckej tvorbe. celý článok

Teroristov v Mogadišu zlikvidovalo nemecké komando

Teroristov v Mogadišu zlikvidovalo nemecké komando

18. október 1977 01:58 Mogadišo, Somálsko. Pot a zápach výkalov 86 pasažierov uneseného lietadla, päť dní spútaných dámskymi nylonovými pančuchami, prekrývali radostné výkriky ich únoscov. O 7 minút, po zásahu nemeckého komanda GSG 9, boli už traja zo štyroch únoscov mŕtvi. celý článok

„Stretne sa Rus, Američan a Slovák v lietadle...“

„Stretne sa Rus, Američan a Slovák v lietadle...“

Rádio Slobodná Európa, financované aj z fondov americkej CIA, zbieralo a vysielalo i vtipy, ktoré boli v tom čase v krajinách východného bloku populárne. Výber najlepších z nich z obdobia rokov 1962 až 1970 vám teraz prinášame. celý článok

Psia známka zacelila rany po 63 rokoch

Psia známka zacelila rany po 63 rokoch

William Bernice Clark patril medzi tých Američanov, ktorých životná púť sa 6. júna 1944 skončila na pobreží Normandie. Jeho rodina nemala šancu sa s ním naposledy rozlúčiť. Až 63 rokov po jeho smrti sa im niečo po Clarkovi vrátilo. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.