„All you need is (naked) Love“ (2. časť)

Publikované : 17.03.2013 | Komentárov: 2 | Zobrazení: 3816

Predchádzajúca časť

Investícia, ktorá sa oplatí

Sochu Afrodity stojacu uprostred okrúhleho chrámu nad mestom Knidos poznal každý námorník plaviaci sa do týchto končín Stredomoria. Nazývali ju Euploia, ochrankyňa šťastnej plavby, a pre magistrát mesta bolo jej zadováženie jedným z najlepších investičných rozhodnutí, aké kedy učinil. Podobne ako v prípade Manetovej Olympie v dobe druhého cisárstva, sa jej sláva, každoročne podnecujúca tisíce zvedavcov vyplávať ku kárijskému pobrežiu, dostavila až mnoho rokov po jej vzniku (cca 350 pred Kr.). O príčine dvoch storočí nezáujmu sa môžeme len dohadovať. Pravdou však ostáva, že ten stál paradoxne pri jej počiatku. Ťažko si dnes zo sivých ruín Knidu poskladať mesto plné života, v ktorého prístave nás nadšene vítajú desiatky prostitútok a miestni „kunšafti“ nám za dva oboly radi ukážu cestu k Afroditinej terase. Za menší príplatok sú ochotní vyrozprávať aj zaujímavú legendu, ktorú si medzi antickými turistami vypočul aj Cicero, Plínius Starší a náš doterajší sprievodca Lukián.

Prekvapivo začína v jeden letný večer uprostred Poseidónovej slávnosti v atickej Eleuzíne. Tam sa vraj aténsky sochár Praxiteles, ukrytý v skalách rozoklaného pobrežia, stal svedkom metamorfózy smrteľnej ženy v bohyňu. O niekoľko rokov neskôr, keď jeho city k Fryné, femme fatal komerčnej lásky v Aténach, horeli „najväčším plameňom“, vytvoril pre Afroditinu svätyňu na ostrove Kos dve sochy, pre ktoré bola Fryné modelom – jednu odetú a druhú bez jediného kúska šatu. Keby v tej chvíli Kosania tušili, o čo prichádzajú, nikdy by nahú Afroditu s pobúrením neodmietli.

Nenápadné mesto Knidos tak zakrátko výhodne kúpilo zvyšnú sochu, ktorá mu vzhľadom na jeho povesť nevestinca východnej Egeidy už aj tak nemohla väčšmi ublížiť, skôr naopak. Niekoľko rokov mlčala vystavená uprostred okrúhleho chrámu, keď sa konečne objavila správa o lukratívnom záujme bithynského kráľa Nikomeda I. o jej odkúpenie (mestom odmietnuté) či miestna legenda o chlapcovi, ktorý sa v ošiali náruživosti vrhol na jej kamenné telo, aby si nakoniec zahanbený vzal život skokom do morských hlbín.

 

O nebezpečenstve nahoty

Často opakované prívlastky „dokonalá“ či „výnimočná“ nesúvisia ani tak s jej „poburujúcou“ nahotou, ale skôr so spôsobom, akým Praxiteles bohyňu znázornil, a tiež s tým, kto stál majstrovi modelom. Gréci neboli prvou kultúrou, ktorá povýšila nahotu nad tabu spoločenských noriem, ale ani zďaleka neboli v tomto ohľade tak „uvoľnení“, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ďaleko od prostriedku lascívnej mužskej zábavy bola nahota jedným z mnohých kultúrnych fenoménov, ktoré učili ženy vidieť samé seba skrz mužské oči a v termínoch dominujúcich mužských záujmov. Také obrazy podporovali v mužoch len sebaidentifikáciu s nadradeným pohlavím a ženám určovali vlastný imidž, v ktorom bolo sexuálne sebavyjadrenie zakázané.

Dnes sme náchylní k priamočiaremu videniu nahoty ako niečoho neprístojného, úzko súvisiaceho so sexom a s jeho marketingom. Pre Grékov nebola sexualita tak normatívna a nahosť prítomnú v skulptúre vnímali skôr ako nástroj na vyjadrenie sily a slobody. Naše chápanie tejto sféry antickej kultúry je do nemalej miery poznačené názormi konzervatívneho spektra puritánskych džentlmenov 19. storočia, ktorí v reakcii na frivolnosť rokoka videli v obnažených antických sochách oveľa hlbšie pravdy. Podľa nich mala byť nahota estetickým ideálom a zušľachťovacím prostriedkom vedúcim k morálnej a duchovnej katarzii. Navzdory tomu bolo veľmi ťažké objaviť oné ideály v ženskom tele, kým to mužské ich stelesňovalo jednoducho automaticky.

Objaviteľ Tróje Heinrich Schliemann pokladal nahotu v gréckom umeleckom prejave za jeden z vrcholných úspechov helénskej civilizácie a tento názor neváhal obhajovať na výnimočnom stretnutí vedeckej spoločnosti v roku 1877 v Londýne. Proti nemu sa na čelo konzervatívcov postavil sám liberálny ministerský predseda Británie William E. Gladstone, ktorý trval na tom, že okrem „hrubej“ Sparty boli Gréci odetí veľmi decentne a nemali potrebu odhaľovať svoje telá na verejnosti. Konzervatívci zastávajúci túto mravnú teóriu boli veľkými obdivovateľmi Homérovho diela, ako i dobrými znalcami gréckej mytológie, ktorá skutočne pokladala nahotu za síce zmyselnú, ale taktiež zahanbujúcu záležitosť. „Odysseus sa predsa pred princeznou Nausikou tiež cítil trápne, keď ho na pobreží objavila nahého. Zbaviť zajatca všetkých šiat a previesť ho takto táborom považoval predsa sám itacký hrdina za najponižujúcejší trest. Spomeňte na úbohého lovca Aktaiona, ktorý bol potrestaný hrozivou smrťou za to, že prekvapil nahú Artemis v lesnom jazierku. A taktiež na Lýda Gyga, ktorý zahanbil manželku kráľa Kandaula tým, že ju v jej komnate uvidel vyzlečenú.“ Argumentujúc znalosťami mýtov však prehliadali ich anachronizmus v dobách politického diktátu v klasickom umení 5. a 4. storočia pred Kr., rovnako ignorujúc bipolaritu gréckeho videnia sveta. Ak existovali nahé sochy mužských bohov ako ultimátne vyjadrenie dokonalej formy a obsahu, potom museli vedľa nich stáť i podobizne konkrétnych bohýň („ne-dokonalej telesnej formy“). Ak nie úplne nahé, tak v odeve, ktorý viac odhaľoval, než halil. Grécka skulptúra bola v prvom rade náboženského charakteru a koncepcia „umenie pre umenie“ je len naša predstava o estetickom naplnení jeho poslania.

Kosania, zvyknutí na nahé zobrazenia Afrodít, rozhodne očakávali, že Praxiteles pôjde pri jej tvorbe užitou cestou votívnych sôch idealizovaných bohýň plodivej sily s prostým vyjadrením pohlavných znakov. Bežná to vec od pradávnych čias semitskej Astarte. Preto bolo veľkým prekvapením, že pred nich majster postavil sochu, ktorá sa len málo líšila od ženy zo sveta až príliš ľudského. Žena-bohyňa sa pred nimi krčila v hanblivom postoji, zakrývajúc si rukou obnažené prsia a lono; kontraproduktívny akt, ktorý pozorovateľa len nabádal hľadieť presne tým chúlostivým smerom.

Výtvarný štýl v gréckom umení, obzvlášť v tom vázovom, sa veľmi rád pohrával s myšlienkou voyeurizmu. Očistný kúpeľ hetér a prostitútok, scény z budoárov či ich samopašné sexuálne radovánky odohrávajúce sa za zatvorenými dverami sympózií obklopovalo niečo vzrušujúco mystické. Koketný úsmev Praxitelovej Afrodity však narúšal túto anonymnú chvíľu a prezrádzal, že nech je pozorovateľom hocikto, rozhodne nie je Afrodite neznámy. Bohyňa lásky a živočíšnej túžby je nakoniec osudovou ženou, ktorú objavil, či túži odhaliť každý. Decentný inkarnát jej mramorového tela, zlatá farba vlasov a jemné zvýraznenie lona umocňovali erotickú zmyselnosť sochy a navyše o dvadsať storočí neskôr úplne rozbili Winckelmannovu teóriu, považujúcu panenskú bielu za originálny estetický ideál antiky. Praxitelova socha nie je ani zďaleka bežnou slobodnou ženou aténskej spoločnosti 4. stor. pred Kr., ktorá celý život zachovávala prísne dekórum cudnosti a vnútenej neangažovanosti. Tou bola Héra či Demeter – cnostné manželky a matky slobodných občanov. Prisúdenie erotického kontextu ženskej nahote ako objektu umenia v očiach mužov má čo robiť s inštitúciou, kde bola túžba najpredajnejším artiklom.

 

Za všetkým hľadaj kurtizánu

Od čias, čo ženské telo disponuje týmto čarom sa umelci obracali k ženám, ktoré zasvätili väčšinu života Afrodite, t. j. kultu krásy a starostlivosti o dokonalosť vlastného zovňajšku. Prostitúcia získala svoju sociálnu legitímnosť skrz asociáciu s bohyňou lásky, pre ktorú bol sex aktivitou priznávajúcou jej plnú božskú moc, a teda spôsob jej najvyššej obety. Nie nadarmo existovali chrámy s tisíckou „kňažiek lásky“ a na aténskej Akropole stála socha hetéry hneď vedľa tej Afroditinej, rovnako ako pred Apolónovým chrámom v Delfách, ktorú cynický filozof Krates nazval „trofejou gréckej necudnosti“.

V hetérach i v rôznych minoritných členkách Afroditinho povolania nachádzali chudobní umelci vždy oddané zástupy modeliek vedomých si moci telesných kriviek. Kurtizány, ženy komerčnej promiskuity, však okrem tela ponúkali na „predaj“ aj svoju najerotickejšiu substanciu − vlastnú slobodnú myseľ. Inteligencia u žien ľahkých mravov, konkrétne u hetér sediacich na imaginárnom tróne aténskej polis, však bola mnohými filozofmi pokladaná za nevhodnú až zvrátenú. Neskoro-rímsky teológ Hippolytos dokonca pokladal takúto inteligenciu („ostrosť mysle“) za zdroj stále sa opakujúcej sexuálnej túžby miesto toho, aby bola použitá na jej skrotenie. Naopak, ak chcel Sokrates uviaznutý v dialógu so svojimi priateľmi rozlúštiť definíciu lásky, pobral sa do domu vychýrenej hetéry Theodote, pre ktorú bol onen cit takpovediac zamestnaním. Tú, ako inak, pristihla filozofova kompánia v momente, keď takmer nahá pózovala jednému z miestnych sochárov.

Afrodita z Knidu nie je poctou remeslu, skrz ktoré mohli tie najodvážnejšie zo žien slobodne riadiť vlastný osud. Nie je to ani opus štátneho ideálu formujúceho myšlienky do fyzickej dokonalosti, konkurujúce Feidiovým nebeským víziám či Polykleitovmu matematicky bezchybnému kánonu. A predsa je to dielo, prvé svojho druhu, ktoré apoteózuje ženskú sexualitu v jej najdokonalejšej cnosti.

Ak Manet vytvoril svoju Olympiu ako memento súdobej spoločnosti, pracoval pod vplyvom tisícročnej skúsenosti, ktorá vždy riskantne dráždila nevôľu dívať sa na starobylé veci novým pohľadom. Keď Lukián objavil v Knide najvychýrenejšiu sochu bohyne Afrodity, objavil v skutočnosti ženu svojej doby, vytesanú mužom citovo závislým na modeli svojej práce. Praxitelovým vrcholným umením bola dokonalá zhoda s prírodou a s jej prirodzenosťou premieňať tých, ktorých milujeme, na naše vlastné božstvá.

„Nemaj strach. Vyrobil si prekrásne umelecké dielo, aké ešte žiadna mužská ruka pred tebou. Sám si posadil do stredu svätyne podobizeň vlastnej milenky a nezáviď mi túto česť, pretože je to nakoniec tvoje meno Praxiteles, ktorému ľudia žehnajú, kedykoľvek sa na mňa pozrú. S pozdravom Mnesarete, zvaná Fryné.“

 

Mgr. František Hříbal, PhD., je absolventom Trnavskej univerzity v Trnave v odbore klasická archeológia, kde tento rok obhájil svoju dizertačnú prácu, zameranú sa postavenie Alexandra Veľkého v rímskej spoločnosti. Rovnaký odbor krátko študoval aj v Heidelbergu a vo Viedni. Momentálne je bádateľom na voľnej nohe a pohybuje sa medzi Prahou, Viedňou a Nevidzanmi, píšuc monografiu o Alexandrovom „postmortem“ vplyve na národy Stredomoria.

 

Použitá literatúra

Bahník, V.: Listy Hetér. Praha 1970.

Blanshard, A.: Sex, Vice and Love from Antiquity to Modernity. Chichester 2010.

Cooper, C.: Hyperides and the Trial of Phryne. In Phoenix 49, 1995, 303 – 318.

Dabhoiwala, F.: The Origins of Sex: A History of the First Sexual Revolution. Oxford 2012.

Duncan, C.: The Aesthetics of Power: Essays in the Critical History of Art. Cambridge 1993.

Faraone, Ch. A./McLure, L. K. (eds.): Prostitutes and Courtesans in the Ancient World. Madison 2006.

Garton, S.: Histories of Sexuality. London 2006.

Glazebrook, A./Henry, M. (eds.): Greek prostitutes in the ancient Mediterranean, 800 BCE – 200 CE. Madison 2011.  

Havelock, Ch. M.: The Aphrodite of Knidos and Her Successors: A Historical Review of the Female Nude in Greek Art. Michigan 2007.  

Lipton, E.: Alias Olympia: A Woman`s Search for Manet`s Notorious Model & Her own Desire. Ithaca 1999. 

Marcovich, M.: From Ishtar to Aphrodite. in Journal of Aesthetic Education 30, 1996, 43 – 59.

Spivey, N.: Understanding Greek Sculpture: Ancient meanings, modern readings. London 1996.

Stewart, A.: Praxiteles. in American Journal of Archaeology 111, 2007, 565 – 569.

Thomas, J.: Icons of Desire: The Classical Statue in Later Victorian Literature. In The Yearbook of English Studies 40, 2010, 246 – 272.

Thornton, S. B.: Eros: The Myth of ancient Greek Sexuality. Oxford 1997.

Younger, C.: Sex in the ancient World from A – Z. New York 2005.

 

Internetové odkazy:

a) http://www.kvue.com/news/Naked-Aphrodite-stirs-SAMA-ad-controversy-175709981.html

b) http://www.leopoldmuseum.org/

c) http://www.samuseum.org/exhibitions/upcoming-exhibitions/13-aphrodite-and-the-gods-of-love

d) http://www.well.com/user/aquarius/lucian-amores.htm

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Predajná láska v starom Grécku

Predajná láska v starom Grécku

Prostitúcia sprevádza ľudstvo od nepamäti. Nie nadarmo sa hovorí, že je to najstaršie remeslo. Skúmaniu sexuality a s tým spojenej prostitúcie v dejinách sa začali učenci výraznejšie venovať až v 19. storočí. celý článok

Kto vyhral olympiádu v antike?

Kto vyhral olympiádu v antike?

Olympijské hry sú najväčšou športovou udalosťou na svete. V modernej ére predstavujú pre usporiadateľskú krajinu obrovskú politickú prestíž, ale i veľkú, a nezriedka vyčerpávajúcu ekonomickú výzvu. Ako je všeobecne známe, ich história siaha hlboko do minulosti, do čias antického Grécka. celý článok

Ako vyzeral Ježiš?

Ako vyzeral Ježiš?

Ako vyzeral Ježiš? Keby sme to vedeli, mohli by som sem dať namiesto článku jeho podobizeň a bolo by po probléme. celý článok

10 najväčších vojvodcov starovekého Ríma

10 najväčších vojvodcov starovekého Ríma

Bojovali a umierali za Rím. V centre ich mysle bola okrem vlastných ambícii len sláva a veľkosť Ríma. Milióny bezmenných mužov vybojovali víťazstvá pre mesto na Tiberi. Ich velitelia zomierali v sláve a v úcte, často rovní bohom. Kto vybojoval Rímu najväčšie víťazstva? celý článok

Diskusia (2)

pridať

  • #105 | palo satko | 21.03.2013 17:18

    napisal ste naozaj dobry dvojdielny članok. skoro vždy sa viac pisatelia sustreduju na homosexualitu grekov a to že naozaj mali radi to čo aj my akoby nebolo hodne zverejnit. pritom vraj najstarši zachovany grecky text je je podobne prijemny ako vaš članok

    ΝΕΣΤΟΡΟΣ:...:ΕΥΠΟΤΟΝ:ΠΟΤΕΡΙΟΝ
    ΗΟΣΔΑΤΟΔΕΠΙΕΣΙ:ΠΟΤΕΡΙ..:AΥΤΙΚΑΚΕΝΟΝ
    ΗΙΜΕΡΟΣΗΑΙΡΕΣΕΙ:ΚΑΛΛΙΣΤΕΦΑΝΟ:ΑΦΡΟΔΙΤΕΣ
    “Z Nestorovho poháru sa iste s pôžitkom dá napiť, kto sa ale z tohto napije, zmocni sa túžba po Afrodite s krásnym vencom”

    Reagovať
    • #106 | frenky | 22.03.2013 11:08 (odpoveď na #105)

      Dakujem, som rad, ze sa pacilo. Mate pravdu, najstarsie grecke napisy, ci uz z Atiky, alebo Kampanie referuju nie o dramatickych udalostiach dejin, ale o vine, speve, tanci a laske, teda o prijemnejsich strankach zivota. Mimochodom, kdesi som sa este stretol (zial nemozem citovat odkaz) s podobne starym gre. textom, ktory uz v dobe svojho vzniku spominal na to, ako bolo kedysi dobre. Takze tuto retoriku ma kazda doba spolocnu...

      Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.