Alí Bábá a štyridsať zbojníkov

Publikované : 12.06.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 7882

Medzi Robinom Hoodom a Jánošíkom nemá Alí Bábá veľmi čo robiť. Alí Bábá nebol zbojník. Teda... vlastne bol zlodej. Ale taký dobrý, ktorý okradne zlodeja zlého. Nebojoval proti bezpráviu, bohatým nebral a  chudobným nedával. Len mal šťastie, bol v správnom čase na správnom mieste. A neskôr mu vlastná šikovnosť a ešte viac šikovnosť jeho slúžky (alebo milenky?) dopomohla k tomu, že si nadobudnutý majetok mohol na rozdiel od jeho nahonobiteľov a od  svojho lakomého brata aj užiť.

 

Príbeh o Alí Bábovi je asi najznámejším príbehov z rozprávok Tisíc a jednej noci. No ako to už so známymi príbehmi býva, rôzni ľudia si ho zvyknú zapamätať rôzne. Dezinterpretácie príbehu sú rozšírenejšie než príbeh samotný.

Alí Bábá bol chudobný, nešikovný, v dnešnej dobe by sme povedali skrachovaný obchodník, ktorý mal to šťastie, že sa mu podarilo okradnúť chýrnu zbojnícku bandu. Chudoba cti netratí, okradnúť zlodeja nie je krádež.

Bol synom bohatého obchodníka s olejom. Mal brata Qásima. Keď sa otec pominul, zanechal bratom veľké bohatstvo, no mladší syn Alí Bábá so svojou čiastkou nehospodáril šetrne a prišiel na mizinu.

Iná verzia príbehu, taká viac pedagogická, ale hovorí, že to brat Qásim sa chcel zmocniť celého majetku, a preto mladšieho brata odviedol do hory a ponechal ho tam samého. Táto verzia ale do príbehu nezapadá, podľa pokračovania boli bratia už v strednom veku.

Či už bol Alí Bábá v hore opustený bratom, alebo sa živil zberom dreva, alebo ho tam vyhnala žena, lebo v dome nemali čo jesť, isté je, že v tej hore bol. A tam videl tlupu krvilačných zbojníkov, ako vstupujú do tajnej jaskynnej skrýše s pokladmi. Keby len videl, on ich aj počul. Teda počul aspoň ich vodcu vyrieknuť tajné heslo, ktorým sa skrýša otvárala. Keď zbojníci odišli, otvoril si skrýšu aj on a zobral, čo uniesol.

Po návrate domov si požičal od brata váhu, aby si porátal, koľko toho z jaskyne doniesol. Švagriná, zvedavá, čo môže taký chudák vážiť, natrela misku váhy voskom. Keď Alí Bábá váhy vrátil, našla tam zlatú mincu. Vyhnala manžela, nech od brata zistí, ako sa k zlatu dostal. Alí Bábá musel teda bratovi prezradiť cestu k jaskyni, i heslo. Nenásytný Qásim ale v jaskyni zabudol na opatrnosť, oslepený bohatstvom zabudol heslo a nevedel sa dostať z jaskyne von. Našli ho tam zbojníci a rozsekali ho na kúsky.

Keď sa nevracal, Alí Bábá ho šiel hľadať. Našiel to, čo z neho zostalo, pred jaskyňou. Pozbieral teda kusy bratovho tela, odniesol domov a najal si dobrého krajčíra, aby dal Qásimovo telo dokopy.

Zbojníci, keď nenašli kusy mŕtvoly pri jaskyni, poslali do mesta vyzvedača. Ten mal šťastie, že narazil práve na krajčíra, ktorý mu prezradil, čo práve zošíval. Vytiahol teda z krajčíra informáciu, v ktorom dome to mal takú nezvyčajnú zákazku, a dvere toho domu označil. Videla ho však Mardžána, Qásimova slúžka, a podobným znakom označila všetky brány v meste.

Keď prišli zbojníci v noci obyvateľov domu vyvraždiť, nemohli nájsť ten pravý. Skúšali to niekoľko nocí, no Mardžána vždy špióna odhalila a jeho znakom označila všetky domy.

Nakoniec sám vodca lupičov, vydávajúc sa za obchodníka s olejom, predal Alí Bábovi (ktorý prevzal bratov biznis) veľké nádoby s olejom. V nádobách však boli ukrytí jeho kumpáni, nachystaní v noci vraždiť. Mardžána však odhalila i tento plán a naplnením nádob vriacim olejom zbojníkov zmasakrovala. (Iná verzia hovorí, že s pomocou Alí Bábu nahádzala nádoby do rieky.)

Prežil iba vodca zbojníkov, ktorý ďalej kul pomstu. Usadil sa v meste ako obchodník a spriatelil sa so synom Alí Bábu. Keď bol raz pozvaný k Alí Bábovcom na večeru, chcel ich tam povraždiť. No Mardžána, ktorá ich na hostine obveseľovala tancom, ho spoznala a zaklala nožom. Alí Bábá jej z vďaky daroval slobodu a vydal ju za svojho syna. Samozrejme, žili šťastne, až kým nepomreli. A treba ešte dodať, že Alí Bábá bol jediný, kto vedel o jaskyni s pokladmi a poznal od nej aj heslo „sezam otvor sa“.

Pre tých, ktorí poznajú príbeh o Alí Bábovi (a kto by ho nepoznal?), bude možno zaujímavejší – než príbeh samotný – príbeh o príbehu.

Príbeh o Alí Bábovi a o štyridsiatich zbojníkoch je jedným z príbehov Tisíc a jednej noci. Do povedomia európskych čitateľov sa zbierka rozprávok dostala na začiatku 18. storočia, keď ju v rokoch 1704 až 1717 preložil a vydal francúzsky orientalista Antoine Galland (1646 – 1715) na základe arabského rukopisu. Príbehy si hneď získali veľkú popularitu a z francúzštiny sa začali hojne prekladať do iných európskych jazykov. Až neskôr sa iné národy dočkali prekladov priamo z arabčiny, z dvoch mierne odlišných rukopisov. A tu nastal problém. Ale po poriadku.

 

Tisíc a jedna noc

Rozprávky Tisíc a jednej noci, príbehy, ktoré krásna Šeherezáda rozpráva po nociach kráľovi Šahrijárovi, sú známe aj slovenskému čitateľovi v preklade prof. Paulinyho. Rozprávačka príbeh vždy nad ránom preruší, aby si zachránila život, keďže kráľ, zvedavý na pokračovanie, ju po strávenej noci nenechá popraviť (ako predchádzajúce spolunocľažníčky). Jednotlivým príbehom sa síce hovorí rozprávky, ale toho, kto by ich čítal večer deťom pred spaním, by mala navštíviť „sociálka“. Občas je to poriadny „hardcore“... A tak páni prekladatelia z 19. storočia, prudérni viktoriáni, príbehy cenzurovali.

Nie menej zaujímavý než všetky príbehy Tisíc a jednej noci je ale príbeh samotnej zbierky rozprávok. Na problém jej pôvodu a zloženia bolo už oddávna niekoľko názorov.

Rakúsky orientalista Joseph von Hammer-Purgstall (1774 –1856) prezentoval už na začiatku 19. storočia názor, že zbierka je indického a perzského pôvodu, pričom sa odvolával na zmienku arabského autora al-Mas´údího (10. stor.) o starej perzskej knihe Hezâr-efsáne (Tisíc príbehov), ktorú v abbásovskom období preložili do arabčiny. Tento preklad podľa von Hammera bol neustále prepisovaný a neustále rástol, boli k nemu pridávané ďalšie a ďalšie príbehy, často i nearabského pôvodu, nielen perzského a indického, ale aj gréckeho.

Po mongolskom zničení Bagdadu (1258) sa centrum arabskej literárnej tvorby prenieslo z Iraku do Egypta a tam sa na zbierku rozprávok nabalila ďalšia vrstva príbehov. Túto vrstvu v zbierke predstavuje skupina príbehov o slávnej minulosti kalifátu, ktorých ústrednou postavou je kalif Hárún al-Rašíd (786 – 809) a neskôr miestne príbehy z obdobia mamlúckych dynastií. Po osmanskom dobytí Egypta podľa von Hammera ustal arabský intelektuálny život a prestala rásť aj zbierka príbehov Tisíc a jednej noci. Dochovala sa teda v podobe, akú mala na začiatku 16. storočia.

Odlišný, priam opačný názor mal francúzsky orientalista Silvestre de Sacy (1758 –  1838). Tvrdil, že celá zbierka má jednotný ráz (spoločný jazyk – nie práve najklasickejšiu arabčinu so sýrskymi nárečovými rysmi), ktorý ukazuje na éru literárnej dekadencie. Na základe toho dospel k záveru, že Tisíc a jedna noc nevznikala postupne, ale odrazu, a že mala jedného autora, ktorý žil a tvoril v Sýrii v polovici 15. storočia. Pravdepodobne smrť jeho prácu prerušila a zbierku dokončil jeho nástupca, ktorý do nej zakomponoval niektoré príbehy, ktoré ráz zbierky narúšajú (napr. príbehy Sindibáda námorníka). Z perzskej predlohy si autor podľa de Sacyho zobral iba názov a spôsob i štýl rozprávania – príbehy rozpráva Šeherezáda Šahrijárovi.

Tieto dva rozličné názory sa snažil uzmieriť britský orientalista Edward William Lane (1801 – 1876), ktorý sám preložil zbierku Tisíc a jednej noci do angličtiny. V názore na neskoršie dodatky k zbierke šiel však ešte ďalej než Sacy a podľa zmienok o mešite Adilíji (postavenej v roku 1501), o tabaku, o káve a o strelných zbraniach usúdil, že zbierka vznikla medzi koncom 15. a prvou štvrtinou 16. storočia. Kompilátor podľa neho nemal k dispozícii perzský „originál“, maximálne jeho arabský preklad. Neskorší prepisovači príbehu v 17. a 18. stor. urobili už iba minimálne redakčné úpravy. Tento názor sa považoval za všeobecne prijateľný vo vedeckom svete až do 80. rokov 19. storočia, keď sa na základe zmienok historika Ibn Saída z 13. stor., ktorý spomína niekoľko príbehov príliš sa ponášajúcich na príbehy z Tisíc a jednej noci, posunula doba pravdepodobného vzniku zbierky o niekoľko storočí skôr a obnovila sa teória o pozvoľnom nabaľovaní jednotlivých, postupne vznikajúcich vrstiev. Táto teória je dodnes platná.

 

Kam patrí príbeh o Alí Bábovi?

V rukopise, ktorý Galland preložil, ho niet. Spolu s príbehom o Alá ad-Dínovej zázračnej lampe ho prekladateľ pridal do francúzskeho prekladu, hoci nebol v origináli. Galland tento príbeh počul počas pobytu v Levante, rozprával mu ho nejaký kresťanský učenec (alebo skôr profesionálny rozprávač príbehov).

Keďže sa príbeh nenachádzal v žiadnom rukopise, neskorší prekladatelia ho uvádzali iba v dodatkových príbehoch Tisíc a jednej noci, nie priamo v „kanonizovanom“ texte. Až koncom 19. stor. sa podarilo „nájsť“ rukopis Tisíc a jednej noci, v ktorom sa príbeh Alí Bábu nachádzal. No, žiaľ, ukázal sa ako falošný.

Patrí teda príbeh Alí Bábu do Tisíc a jednej noci? A prečo by patriť nemal? Otázka však možno nie je správne položená. Zbierka rozprávok Tisíc a jednej noci sa vytvárala storočia, možno až tisícročia, no publikovaním záväzného „kodifikovaného“ textu sa prestala vyvíjať. V niektorých verziách možno Alí Bába bol, v iných nie. No odrazu máme jednu „kanonizovanú verziu“ a všetky ostatné chceme pokladať za falošné. Veď mnoho verzií ani nemuselo mať písanú podobu, rozprávali sa rôzne regionálne verzie (a súčasťou tej sýrskej, ktorú si Galland vypočul, bol aj Alí Bábov príbeh).

Galland si príbeh nevymyslel, aj keď... Pravdou je, že podobných motívov nájdeme aj v niekoľkých európskych a ázijských rozprávkach i mýtoch dosť. Či sa tam dostali z okruhu príbehov Tisíc a jednej noci, alebo naopak, či sa do 1001 dostal tento príbeh z iného „civilizačného okruhu“, na tom vlastne nezáleží. Príbehu o Alí Bábovi je v zbierke Tisíc a jednej noci aj tak najlepšie.

Aj keď si už napriek pochybnostiam o pôvode príbeh o Alí Bábovi našiel svoje miesto nielen v prekladoch, ale aj v arabských a perzských „origináloch“ Tisíc a jednej noci, otázkou je, do ktorej vrstvy tejto zbierky patrí?

 

Skutočný príbeh?

Základom rozprávky je vraj skutočný príbeh náčelníka kmeňa Bédžov v Núbii (na pomedzí Sudánu a Egypta). Tento náčelník menom Alí Bábá odmietol platiť dane abbásovskému kalifovi al-Mutawakkilovi (822 – 861, vládol 847 – 861). Proti jeho rebélii vyslal kalif z Bagdadu armádu, pretože Alí Bábá zadržiaval sudánske zlato (ktoré vraj tvorilo dve tretiny všetkej ťažby zlata v Abbásovskom kalifáte). Päť rokov trvalo, kým bolo povstanie rozdrvené. Ali Bábá bol prevezený do Bagdadu, vo všetkých mestách, kadiaľ šiel, sa robila prehliadka veľkého pokladu, ktorý viezli s ním. Kým ho doviezli do mesta Sámará, z ktorého kalif al-Mutawakkil vládol, vznikla legenda o jaskyni štyridsiatich zbojníkov. Nakoniec mu bola udelená milosť a jeho poklady boli rozdané núdznym.

Aj samotná „historická udalosť“, na ktorej základe vznikol príbeh, je však skôr legendou bez reálneho podkladu. Podľa mien aktérov je príbeh pôvodu perzského. V Gallandovej zbierke sa nachádza medzi príbehmi z dôb kalifa Hárúna ar-Rašída. Pred a za príbehom Alí Bábu sa nachádzajú príbehy obchodníka Chódžu Hassana, bohatého bagdadského kupca. Aj náčelník zbojníkov sa na návšteve u Alí Bábu vydáva za tohto bohatého obchodníka s olejom. No slovom chódža (chawdža) sa označovali perzskí obchodníci v Egypte (vyvinulo sa do slova chawága, ktorým sa dnes označujú európski cudzinci).

A aby sme celý ten zmätok ešte viac zamotali, spomeňme nakoniec radikálny (ale, chvalabohu, nepravdivý) názor ruského revolucionára Nikolaja A. Morozova (1854 –1946). Podľa neho si celú zbierku rozprávok vymysleli francúzski salónni literáti v 18. stor. a až od nich sa rozšírila do arabských krajín. Strašná predstava!

Dajme však tomuto príbehu koniec krajší. Pri výkope novej kanalizácie objavili  v roku 2009 v dedine Surekli v tureckej provincii Mardin nádoby s pokladom zlatých a strieborných  predmetov, vrátane 336 kusov mincí, ktoré pochádzali z rôznych dôb, najviac z éry Ílchánov (1256 – 1335). Na tom by, samozrejme, nebolo nič zvláštne, keby sa päť kilometrov odtiaľ nenachádzala dedina Çıldız, ktorej pomenovanie vraj v kurdštine znamená „štyridsať zbojníkov“. Dedina leží na starej obchodnej ceste a podľa pracovníkov archeologického múzea v Mardine tam bola v histórii zaznamenávaná aktivita lúpežných bánd.

Namieste je otázka: má vari príbeh Alí Bábu a štyridsiatich zbojníkov naozaj nejaký reálny podklad, mohlo sa z neho aspoň niečo skutočne stať? Verme, že áno. Veď kto by nechcel nájsť poklad ukrytý v jaskyni...

 

Mgr. Jaroslav Drobný, doktorand na Katedre klasickej a semitskej filológie Filozofickej fakulty UK. Špecializuje sa na arabskú stredovekú cestopisnú a geografickú literatúru. Zaoberá sa aj kresťanskými komunitami v arabských krajinách a moslimskými v Európe.

 

Použitá literatúra

Galland, A.: Les mille et une nuits: contes arabes, II. Nouvelle edition. Paris 1842, 383 – 417.

Chraïbi, A.: Galland´s "Ali Baba" and other arabic versions. In.: U. Marzolph (ed.): The Arabian nights in transnational perspective. Fairy-Tale Studies. Detroit 2007.

Larzul, S.: Further Considerations on Galland's "Mille et une Nuits": A Study of the Tales Told by Hanna. Marvels & Tales 18/2, 2004,  258 – 271.

MacDonald, D. B.: Ali Baba and the Forty Thieves in Arabic from a Bodleian manuscript. The Journal of the Royal Asiatic Society of Great Britain and Ireland, April 1910, 327 – 386.

MacDonald, D. B.: A Bibliographical and Literary Study of the First Appearance of the "Arabian Nights" in Europe. The Library Quarterly 2/4, 1932, 387 – 420.

Mahdi, M. S.: The thousand and one nights. Leiden 1995.

Pauliny, J.: Tisíc a jedna noc I. – VII. Bratislava 2010.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

William Tell – legendárny čarostrelec

William Tell – legendárny čarostrelec

William Tell je legendárna historická postava zo švajčiarskych dejín. Jeho existencia nie je priamo doložená, spomína sa až v neskorších písomných správach z obdobia po jeho údajnej životnej púti. celý článok

Attila – Bič Boží

Attila – Bič Boží

O Attilovi počul asi každý. Jeho meno dodnes vyvoláva iracionálny strach. Je stelesnením zla, ničivej sily, synonymum krutého bojovníka, drsného barbara a lúpežníka. Iní si ho predstavujú iba ako bezohľadného vodcu divokého kočovného kmeňa z ďalekej Ázie... celý článok

Košický zlatý poklad...

Košický zlatý poklad...

Košický zlatý poklad... náhodný svedok mestských dejín. Keď zrejme vystrašený majiteľ ukladal svoj zlatý majetok do nevábivej, možno už aj vtedy otlčenej schránky, určite nevedel, kedy sa jeho zlato opäť objaví na svetle sveta. Možno si kládol otázky, či sa mu cennosti podarí uchrániť pred nepriateľ celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.