Alexander Veľký a výprava do neznáma

Publikované : 28.04.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3864

 

Niet pochýb o tom, že Alexander Veľký patrí medzi najväčších dobyvateľov v histórii ľudstva. Za jeho úspechmi nebola len jeho genialita, ale aj vášnivá povaha a túžba po objavovaní a spoznávaní. Práve jeho neuveriteľné odhodlanie pokračovať ďalej a ďalej na východ, ho priviedlo až na samý okraj vtedajšieho starovekého sveta – do Indie.

V roku 334 pred n. l. spustil Alexander Veľký mohutné ťaženie proti Perzskej ríši s odhodlaním vojensky poraziť, zlomiť a zničiť svojho protivníka. To sa mu po troch ohromných bitkách s víťazným koncom napokon aj podarilo a už v roku 330 pred n. l. stál v Perzepolise, kde vypálil kráľovský palác bývalých vládcov starovekého sveta.

Mohli by sme predpokladať, že mladý Alexander niekde v tomto momente ukončí svoje mimoriadne úspešne ťaženie a po zreorganizovaní dobytých území sa vráti späť do Macedónie. No práve v tomto momente sa do popredia, namiesto túžby pomstiť sa nenávidenej Perzii, dostáva Alexandrova dobrodružná povaha. Rozhodol sa vojensky podrobiť aj tie absolútne najvýchodnejšie satrapie perzskej veľríše, čo znamenalo pokúsiť sa dobyť oblasti, ktoré aj samotní perzskí veľkokráli ovládali len naoko – vďaka rôznym dohodám a alianciám. V čase, keď Alexander dobyl Perzepolis, moc perzských veľkokráľov dokonca nesiahala ani do oblastí hraničiacich s Indiou.

Macedónsky génius si vskutku nemohol vybrať priaznivejšie obdobie na útok proti dávnemu nepriateľovi, keďže jeho súčasný vládca Dareios III. bol iba tieňom kedysi mocných monarchov. V období, keď Alexander opúšťal Perzepolis a smeroval ďalej na východ, ho doslova a do písmena čakalo veľké neznámo. Ako sme už spomenuli, perzská nadvláda nad územím v okolí rieky Indus bola iba dávno vyblednutou spomienkou, a tak musel geniálny generál prakticky okamžite vyriešiť základný problém – prístup k informáciám. Preto bola viac než inokedy dôležitá úloha zvedov, ktorých vo zvýšenom počte posielal pred jadrom armády. Tí sa mali oboznámiť s prostredím a zistiť aktuálny stav vecí. Aktuálnosť informácií z prvej ruky bola v tomto prípade zvýraznená samotným politickým usporiadaním v kedysi okrajových oblastiach perzskej veľríše. Išlo totiž o územia obývané prevažne rozdrobenými a navzájom znesvárenými kmeňmi, ktoré si medzi sebou vytvárali dočasné spojenectvá.

Aby toho nebolo málo, genialitu Alexandra Veľkého preverili aj skúšky iného a pre macedónsku armádu takmer neznámeho charakteru – prírodné prekážky, na ktoré nemohlo ostrieľaných vojakov nič pripraviť (monzúny, džungľa, jedovaté hady, veľké množstvo hmyzu či prudké výkyvy počasia). Práve tieto faktory do značnej miery prispeli k tomu, že sa neskôr úplne vyčerpaní vojaci vzbúrili a vynútili si predčasný koniec tohto ťaženia za dobrodružstvom. Túto prekážku nedokázal prekonať ani samotný Alexander.

Po úspešnom dobytí a ovládnutí severovýchodného Iránu v rokoch 330 – 327 pred n. l.  sa začalo veľké ťaženie na východ – do oblastí, ktoré predstavovali veľkú neznámu a pre temperamentného Alexandra najmä obrovskú výzvu – dostať sa na „koniec sveta“ a vidieť oceán, ktorý sa podľa predstáv vtedajších Grékov rozprestieral okolo kontinentu na všetkých stranách. Po prezimovaní v poľnom tábore pri Assakénii (dnes Svát a Baner) sa Alexandrovo vojsko konečne pohlo smerom k rieke Indus. Zvedovia už boli „v teréne“ a všetky prípravy boli ukončené. Prvá vážnejšia skúška prišla pri meste Massaga, avšak Alexander ju opäť bez problémov zvládol a macedónska armáda si vytvorila dôležitý oporný bod.

 

Veľké víťazstvá i veľká porážka

Ďalšou prekážkou v úspešnom napredovaní bola obrovská Aornská skala (dnešný Bar-sar ib Pir-Sar). Tu sa opäť dostali do popredia zvedovia, operujúci pred armádou a prinášajúci správy Alexandrovi. Dozvedel sa totiž, že aby mohol toto vyvýšené a výborne chránené opevnené sídlo dobyť, musí sa k nemu dostať po ceste, ktorú poznali len miestni. Spomedzi nich si teda zabezpečil niekoľkých, ktorých lojalita voči lokálnym vládcom bola s podľa všetkého viac ako pochybná, a tí mu ukázali cestu skrytú v ťažko prístupnom teréne.

Pre obyčajného smrteľníka je zložité predstaviť si, ako veľmi musel Alexander motivovať svojich vojakov, aby disciplinovane prešli v jednočlennom zástupe so všetkou zbrojou, zvieratami, nákladom a všeličím iným ťažkým terénom. Nakoniec sa úspešne dostali na dohľad samotnej Aornskej skaly. No na dobytie tejto údajne „nedobytnej“ pevnosti bolo nutné premostiť dva útesy. Podľa dochovanej legendy trvala stavba mosta neprestajne sedem dní a sedem nocí, až sa nakoniec Alexandrovi a jeho armáde podarilo aj s kompletnou výzbrojou dostať do blízkosti pevnosti a zaútočiť.

Miestni Indovia vraj Alexandrovi ponúkli kapituláciu, no ten ju odmietol, pevnosť dobyl, a všetkých, ktorí útok prežili, nechal zmasakrovať alebo zhodiť z vysokých útesov. Aj takéhoto pozná história Alexandra Veľkého – na jednej strane geniálneho stratéga, na strane druhej brutálneho despotu.

Macedónska armáda dobyla miesto, kde podľa legendy neuspel ani hrdina Herakles. Z tejto pevnosti vysoko v horách je výborný výhľad na Indus aj s priľahlou džungľou a niet pochýb o tom, že tento výjav utvrdil Alexandra v nezlomnom presvedčení pokračovať ďalej.

Macedónsky generál riešil problém so stratami na vojsku priebežne. Bežne využíval prax, vďaka ktorej sa do armády dostávali početné oddiely negréckeho a nemacedónskeho pôvodu. Išlo najmä o regrútov spomedzi perzského obyvateľstva, ako aj z iných etník obývajúcich územie tejto veľríše, cez ktoré víťazne pochodoval. Nasledoval tak identické počínanie, podľa ktorého dosadzoval do vedúcich pozícií v novobudovanej ríši úradníkov a hodnostárov z radov perzskej či miestnej šľachty a upevňoval si tak ich lojalitu k macedónskej nadvláde, ako aj podporu miestneho obyvateľstva. Na strategických oporných bodoch umiestňoval oddiely vojska, a na tých obzvlášť významných dokonca zakladal mestá, zväčša pomenované po ňom samotnom.

Vďaka regrutovaniu vojakov v priebehu ťaženia proti Perzii sa macedónska armáda rozrástla na obrovský kolos pohybujúci sa krajinou, ktorého súčasťou neboli len bojovníci – či už pechota alebo jazdci –, ale značné percento v tomto vojsku tvorili civili, ktorí zásobovali armádu, inžinieri, vedci, básnici, neviestky, rôzni zabávači, remeselníci, ba dokonca deti. Doslova je možné povedať, že keď Alexandrova armáda prišla začiatkom jari roku 326 pred n. l. k rieke Indus, vyzerala ako pohybujúce sa mesto.

Čo sa týka čistej vojenskej sily, vojsko tvorilo približne 64 000 vojakov pechoty a asi 12 000 ozbrojených jazdcov. Práve po príchode k rieke Indus sa k slovu opäť dostávajú Alexandrovi inžinieri s úlohou skonštruovať most, ktorý by im umožnil prekročiť túto bývalú hranicu perzskej veľríše.

Na konštrukciu stavby použili lode, ktoré pospájali dokopy. Krátko po prekročení indického veľtoku pripochodovali Macedónci k mestu Taxila v Pandžábe. Podľa tradície sa miestny vládca stal Alexandrovým stúpencom a vojenským pobočníkom. Aj taký vojenský génius, akým Alexander Veľký nepochybne bol, potreboval poradcu z radov miestnych obyvateľov. V Indii sa totiž schyľovalo k veľkej bitke, v ktorej bolo macedónskym vojakom súdené stretnúť sa v ostrom boji s dovtedy neznámou zbraňou – bojovými slonmi. Pri rieke Hydasp Alexander narazil na vládcu miestneho kráľovstva – Pora. Súčasťou jeho vojska bolo aj približne 200 bojových slonov. Indické bojové slony sa v dobe helenizmu stali veľmi silnou zbraňou a využívala ich prevažne seleukovská ríša. Boli dobre vycvičené a v boji plnili úlohu akéhosi „tanku“.

Poros predstavoval pravdepodobne to najsilnejšie, čo sa mohlo Alexandrovi postaviť do cesty. Bol to skúsený, odvážny a odhodlaný protivník so silnou armádou. Zaujal postavenie na ľavom brehu rieky naproti Macedóncom a čakal na ťah protivníka. Alexander v noci využil tmu a potajme prešiel rieku hore po prúde na vopred vyrobených člnoch s 5000 jazdcami a 6000 pešiakmi. Chystal sa nečakane zaútočiť na Porove pozície. Meleager zatiaľ tak isto tajne rozmiestnil svoje zálohy na pravom brehu a čakal na vhodný moment na prechod rieky. Udržiaval pozície oproti miestu, kde Alexander predpokladal začiatok bitky.

Krateros zatiaľ klamal nepriateľa svojím pasívnym postavením na pravom brehu v základnom tábore. Alexander sa po prechode rieky nečakane objavil na ľavom brehu v blízkosti pozícií indického vojska. Keď Poros pochopil, čo sa stalo, vyrazil so svojimi silami naproti Alexandrovi, ale súčasne s jeho pohybom prešli Meleagrove záložné jednotky bleskovo breh a udreli na v podstate obkľúčené indické vojsko. Alexander si poradil aj s bojovými slonmi, hoci v bitke utrpel zranenie, a hlavne značné straty. Vojaci proti nim bojovali pomocou svojich dlhých oštepov, ktorými sa snažili slonom vypichnúť oči alebo ich iným spôsobom poraniť v citlivej oblasti hlavy. Obkľúčený a zaskočený Poros mal malú šancu proti ostrieľanej a skúsenej macedónskej armáde, no jeho odvaha urobila na Alexandra taký veľký dojem, že mu ponechal vládu v jeho štáte a prijal ho za svojho spojenca.

Krátko po tomto veľkolepom víťazstve utrpel Alexander vážnu stratu – uhynul jeho kôň Bukefalos. Macedónsky generál na jeho pamiatku pomenoval jedno z miest založených v údolí rieky Indus.

Alexandra v Indii zastihlo aj nepriaznivé ročné obdobie – monzúnové dažde. Viac ako kedykoľvek predtým začala jeho armádu trápiť príroda v podobe nekonečného prívalu vody, komárov, malárie, úplavice a, samozrejme, v Indii všadeprítomných jedovatých hadov. Macedónska armáda pokračovala od Hydaspu cez rieky Akesines a Hydraotes až k brehom rieky Hyfasis (dnes Biás).

Keďže sa Macedónci opäť raz ocitli v pozícii, keď nemali ani potuchy, aké veľké neznámo sa rozprestiera pred nimi, na rad znova prišli informácie od zvedov a od miestnych obyvateľov. Tu sa Alexander a jeho vojsko dozvedeli správu, ktorá možno nadchla samotného mladého generála, ale jeho vojaci už rozhodne toľko pochopenia nemali.

Alexander sa dozvedel, že ďaleko pred ním sa rozprestiera rieka rovnako veľká ako Indus, a rozhodne to nie je posledná prírodná prekážka – Ganga. Na dôvažok zistil, že pred ním ležia oblasti, ktoré ovládajú lokálni vládcovia disponujúci stovkami až tisíckami bojových slonov, čo znepokojilo najmä radových vojakov.

Alexandrova armáda bola schopná za deň prekonať približne 30 km a vojsko pri predstave niekoľkých stoviek ďalších kilometrov, ktoré ich vzďaľovali od domova, neprejavilo žiadne nadšenie pokračovať ďalej. Podľa starovekých historikov utrpel Alexander jedinú porážku práve na brehoch rieky Hyfasis, a čo bolo veľkou iróniou osudu, práve od svojich verných vojakov. Po ich vzbure bol nakoniec nútený otočiť vojsko a vydať sa na pochod späť.

 

 

Krvavá dohra a strastiplná cesta domov

Niekoľko mesiacov strávil budovaním loďstva a následne cestou na juh po rieke, pričom si svoj hnev nevyberavým spôsobom vybíjal na miestnych obyvateľoch. Tento postoj sa mu však neoplatil. Mesto obývané Mallmi (dnes Multan) sa mu postavilo na odpor.

Alexander sa však rozhodol, že sa tohto sídla zmocni silou, pričom sa odhodlal viesť vojakov sám, v sprievode len troch svojich ochrancov, čo sa mu takmer stalo osudným. Mladý generál – energicky a aj napriek obrovskému nebezpečenstvu – vyšiel pod paľbou po rebríku na hradby v sprievode svojich telesných strážcov v mieste, ktoré sa dnes volá Krvavá veža. Zvyšok armády ho však nemohol nasledovať, pretože práve tento rebrík sa zlomil a na ostatných miestach zatiaľ prienik na hradby nebol úspešný. V obkľúčení stoviek indických obrancov sa Alexander ocitol v smrteľnom nebezpečenstve. Jeho armáda videla, v akej je situácii a márne hľadala možnosti, ako vstúpiť do mesta a pomôcť svojmu vodcovi. Alexander bol vážne ranený a posledné, čo jeho vojaci videli, bolo, ako padol na zem. V zúfalej snahe pomôcť mu sa im nakoniec podarilo preniknúť do mesta a v domnienke, že ich veliteľ padol, nekompromisne zabíjali civilistov.

Alexander utrpel svoje najvážnejšie zranenie, keď mu oštep prepichol pľúca. Podľa jednej z legiend bol oštep otrávený a Alexander sa nikdy úplne nezotavil. Či už to je pravda alebo nie, jeho život bol vo vážnom ohrození. Najlepší liečiteľ, akého mal so sebou, Kritobulos z Kosu (známy aj ako Kritodemos z Kosu), sa ho ujal a po operácii bojoval  Alexander približne týždeň o život. Nakoniec sa generál zotavil a mohol pokračovať v ceste späť. Cesta dole po prúde rieky Indus trvala od novembra až do ďalšieho leta.

V priebehu púte Alexander založil niekoľko ďalších Alexandrií, až nakoniec v júli roku 325 pred n. l. prišiel do delty Indusu do mesta Patal (dnes možno Hajdarábád). Vydal Nearchovi rozkaz postaviť opevnenie a pripraviť sa na cestu po Indickom oceáne s časťou armády.

Druhá časť vojska mala pod Alexandrovým velením absolvovať pochod po súši cez Gedrósku púšť (dnes Makrán v Balúčistane v Pakistane). Cesta sa začala v októbri roku 325 pred n. l. a predstavovala jednu z najťažších pasáží, aké musela macedónska armáda absolvovať počas tohto ťaženia. S obmedzeným množstvom zásob to bol obrovský hazard, zvlášť potom, čo Alexander zistil, že na jeho trase sa nenachádzajú žiadne prístavy, kde by sa mohol stretnúť so svojím loďstvom plaviacim sa po oceáne. Nakoniec sa rozhodol nečakať na Nearcha a s minimálnym množstvom vody a potravín pokračovať v ceste suchou oblasťou, čo ho stálo životy stoviek vojakov a ich sprievodu  napriek pochodom v noci. Celý prechod púšťou trval 60 dní. Po príchode do civilizácie v Karmanii si Alexandrove vojsko doprialo zaslúžený oddych, čakajúc na Nearchov príchod. Jeho flotila zakotvila v mieste zvanom Harmozia (dnes Hormuz) a konečne sa pripojila k svojmu veliteľovi. Nearchova plavba však bola protikladom k Alexandrovmu pochodu, pretože flotila stratila len jednu loď a nestretla sa s väčšími problémami.

Alexander sa však popri oddychu uchýlil aj k nepríjemnému vraždeniu niekoľkých vlastných generálov, ktorým dával vinu za katastrofálny prechod púšťou. Následne vydal rozkaz pokračovať ďalej v návrate do Perzie, pričom pokračoval po súši do Súz a Nearchos na čele flotily pozdĺž Arabského polostrova. Macedónsky vládca ukončil toto ťaženie v marci roku 324 pred n. l. v Súzach. O rok nato zomrel, pričom sa stal možno najväčšou vojenskou legendou v histórii ľudstva. Dnes sa môžeme už len domnievať, kam až by sa mu podarilo dostať, keby sa jeho vojaci neboli vzbúrili na brehoch rieky Hyfasis.

 

 

Mgr. Pavol Minarčák vyštudoval klasickú archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte Trnavskej Univerzity v Trnave. Pôsobil v časopise Historická revue. Zúčastnil sa tiež na archeologickej expedícii v Sýrii. Momentálne pracuje na pozícii numizmatik v Podtatranskom múzeu v Poprade. V súčasnosti je tiež externým doktorandom na Katedre klasickej archeológie v Trnave.

 

Použitá literatúra

Adkins, L./Adkins, R. A.: Starověké Řecko. Praha 2011.

Cartledge, P.: Alexandr Veliký. Praha 2007.

Oliva, P.: Svět Helenismu. Praha 2001.

Smith, R. R. R.: Helenistic Royal Portraits. Oxford/New York 1988 (2. vydanie 1999).

Obrazová príloha: Warner Bros, Intermedia Films, Pacifica Film, www.wikipedia.org,   www.livius.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Víťazný spánok Alexandra Veľkého

Víťazný spánok Alexandra Veľkého

Vybojoval Alexander Veľký svoje najväčšie víťazstvo vďaka výdatnému spánku? Zdanlivo nesúvisiaci výskum vedcov zo švédskej univerzity v Uppsale naznačuje, že do istej miery k nemu mohol prispieť. celý článok

Alexander Veľký a míľniky jeho života

Alexander Veľký a míľniky jeho života

Alexander Veľký sa na svojom slávnom ťažení do Ázie zastavil v desiatkach miest. Dnes sa mnohí cestovatelia či dobrodruhovia vydávajú po jeho stopách a navštevujú miesta, ktorými veľký dobyvateľ sveta kedysi kráčal. celý článok

Najkráľovskejší obraz na svete

Najkráľovskejší obraz na svete

Takmer teatrálna kulminácia stretu dvoch svetov s najvyšším emocionálnym vypätím na jednej strane a s chladnou surovosťou na strane druhej. Dráma, zobrazená na ploche osemnásť metrov štvorcových, ktorú slávny archeológ Ludwig Curtius označil za „najkráľovskejší obraz na svete“. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.