Alexander a My (1. časť)

Publikované : 03.05.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4318

Kto bol Alexander Veľký? Otázka nabádajúca k priamočiarej odpovedi je zavádzajúca. Pri vyslovení jeho mena sa väčšine z nás automaticky vybaví základná formulácia z hodín dejepisu, inšpiratívny príbeh zo stránok kníh či predstava nevkusnej blond parochne na hlave írskeho herca. Pravda je tá, vo všetkej úcte (i neúcte) k starovekému vojvodcovi, že odpoveď by bola záhadou i pre Alexandra samotného.

Aby sme aspoň sčasti pochopili, kto bol Alexander Veľký, musíme sa pozrieť na to, kým je dnes. Zložité? Nebudem klamať, trochu áno. História, ktorú mnohí z nás pokladajú len za súbor opakujúcich sa vojnových konfliktov, občasných víťazstiev rozumu nad inak triumfujúcim bláznovstvom, je nemálokrát budovaná na osudoch jednotlivcov. Navyše s tak výnimočným príbehom, až sa nám nechce veriť, že za jeho pôvodom stojí onen príslovečný život. Ale dokážeme rozoznať hranicu medzi mýtom a históriou? Mýtom sme nakoniec vystavení každý deň. Len pár hodín stačilo nato, aby sa mýtus o rímskej MHD a o pápežovi Františkovi I. (čoby šoférovi)  stal mienkotvorným faktom v takmer celom katolíckom svete. Čo potom s človekom, ktorého si svet pripomína ešte 2300 rokov po jeho smrti? Má ten vôbec nárok byť absolútne autentický?

 

Zrodenie mýtu

Bol horúci monzúnový deň. Z hustej zelene lesa stúpali oblaky hmly. Na palube lode si Alexander krátil plavbu po indickej rieke Dželum počúvaním príbehov z dlhých rokov svojej expedície. Samozvaný historik Aristobulos predčítaval svoje zápisky, a aby potešil mladého kráľa, okrášlil svoje rozprávanie udalosťami, ktoré by mohli poľahky konkurovať moderným dielam fantastiky. Alexander o chvíľu vstal, zdrapil historikov pergamen a hodil ho do mútnej vody indickej rieky. „To isté by si si  zaslúžil aj ty, Aristobulos. Bojovať v tých dueloch na môj účet. Prebodávať všetky tie slony jediným oštepom!“ osopil sa vraj kráľ na vystrašeného muža.

Hoci zápisky boli navždy stratené, Aristobulova fantázia nie. Ako starec dožil svoj život v jednom z Alexandrových miest na prahu novej helenistickej éry. A tvoril! Nebol však jediný, kto pokračoval v písaní o najstrhujúcejšom dobrodružstve všetkých čias. Svedkov Alexandrovej šťasteny bolo príliš mnoho. Ako vraví jedno latinské príslovie: „Quod auctores, tod Alexandri.“ (Koľko autorov, toľko Alexandrov.)

Neoficiálna verzia Alexandrovho príbehu plného avantúr heraklovských rozmerov bola oproti oficiálnej podobe jeho histórie (či histórií) oveľa populárnejšia. Vyplýva to z povahy obyčajného ľudu vidieť v mŕtvom kráľovi filantropického arcihrdinu či boha na zemi, ktorý svojimi činmi prekonal doteraz známe skutky bájnych héroov. Už v 3 stor. n. l. sa po celej Rímskej ríši šíril príbeh o Alexandrovom splodení s božským hadom a mince s kráľovou podobizňou sa z poverčivosti priväzovali novorodencom okolo krku a nôh. V 7. storočí sa nové náboženstvo z Arabského polostrova ujalo dvojrohého (Dhul-Qarnayn) kráľa, aby z neho spravilo jedného z prorokov, brániaceho hradbu pred nečistými národmi Gog a Magog. Tzv. Alexandrov román, akási sci-fi literatúra stredoveku a po evanjeliách druhé najobľúbenejšie „čítanie“, sa v mnohých verziách rozšíril od Islandu cez Čechy až po Mongolsko. Alexander sediaci v koši vynášanom dvoma gryfmi do nebeských výšav sa okrem iného stal obľúbeným námetom reliéfnej výzdoby na románskych katedrálach. Než konečne nastala renesancia historickej vedy a jej kritiky, nikto v Európe nepochyboval o vierohodnosti ľudových príbehov o Alexandrovi a o rytierskej povahe jeho činov. Dá sa povedať, že každá doba vlastnila a pretvárala Alexandra  na svoj obraz.

Inak to nie je ani v „našich“ posledných dvoch storočiach. Súčasný populárny názor je do veľkej miery ovplyvnený tvorbou niekoľkých generácií, ktoré skrz Alexandra chtiac-nechtiac komentovali obraz svojej vlastnej doby. Neskoroantický Román o Alexandrovi, spolu s jeho životopismi od rímskych autorov, sa v 20. storočí premietol do povedomia ľudí práve zásluhou technicko-mediálneho boomu. Nielen historické romány, ale teraz i kiná, divadlá a galérie priniesli starého dobrého Alexandra v novom šate.


 

 

 


Alexander Dokonalý?

Rok 1982 bol v USA rokom Alexandra Veľkého. Samozrejme, že toto odvážne prehlásenie nepokrývalo celú škálu záujmov americkej verejnosti onoho roku. Pre zainteresovaných bola však nasledujúca udalosť malým sviatkom. Americké publikum sa konečne dočkalo odhalenia vzácneho súboru predmetov, objaveného ešte v roku 1977 v kráľovských hrobkách neďaleko ospalej dediny Vergina v gréckej Macedónii. Výstava s konvenčným názvom „The Search for Alexander“ bola pre newyorské Metropolitné múzeum „blockbusterom“ zimnej sezóny. Na ničom sa nešetrilo. Návštevnosť stúpala, zisky prekonávali výdavky a čoskoro sa expozícia zaradila medzi tak úspešné projekty, akým bol (a je) Tutanchamón či Pompeje. No ešte predtým, než sa celý kolotoč naplno rozbehol, oslovilo marketingové oddelenie vtedajšieho priekopníka populárneho umenia (pop-artu) Andyho Warhola, aby k unikátnej výstave vytvoril propagačný plagát v typickom duchu „warholovskej imaginácie“. K Warholovmu umeleckému portfóliu prezentujúcemu ikonické postavy komerčnej sféry 20. storočia tak pribudol muž, ktorý vo svojich tridsiatich dvoch rokoch vládol jednej z najväčších veľmocí v dejinách. Voľba bronzovej hlavy Alexandra Veľkého z doby rímskej za model umelcovej inšpirácie je dodnes evokujúca a ironická. Všetko, čo Warhol a jeho súčasníci o Alexandrovi vedeli, totiž pochádzalo z diel rímskych autorov. Rímska koncepcia Alexandrovho života, resp. dvojitý meter, akým Alexandra hodnotili, spravili z mladého kráľa skôr nesmrteľný mýtus než smrteľného človeka. Portrét Alexandra, ktorého idealizované črty pittsburský umelec preniesol na plagát, je obrazom hrdinu-kráľa, akého si kultúrne spektrum onej doby prialo nasledovať ─ ideál, ktorý nedal spávať nejednému mocnému mužovi Ríma, ochotnému obetovať vlastné pohodlie (či slobodu štátu a „národa“) na oltár nekonečného hľadania slávy. Je celkom príznačné, že práve Warhol, ktorý vyzdvihol na piedestál umenie komercie, funkcionalizmu a viac populárnej než elitárnej kultúry, stvárnil Alexandra Veľkého. Ten už v časoch Rímskej republiky predstavoval akúsi „reklamnú“ ikonu zosobňujúcu nesmierne spektrum možností.

Bol však Alexander naďalej tým ideálom, ktorý mal publiku 20. storočia čo ponúknuť? Západná spoločnosť pokladá Alexandra v mnohých ohľadoch za svojho predchodcu. To, že jeho životná púť spadá do kategórie dejín antického Grécka, kolísky demokracie a iných civilizačných výdobytkov, znamená, že ho vnímame skôr v pozitívnom svetle. No na tejto popularite je niečo znepokojujúce. Ide predsa o človeka, ktorý sa – obrnený jasným alibizmom (pomsta za perzské neprávosti) – pokúsil ovládnuť svet a prahnutie po moci/sláve povýšil na cieľ svojho neustáleho hľadania. Takáto charakteristika je bližšia skôr diktátorom, na ktorých sú dejiny posledných dvoch storočí príliš citlivé. Na druhej strane je Alexander pionierom demokracie, rojkom utopického sveta vzájomnej koexistencie národov a šíriteľom „našej“ kultúry. Alexandrova osobnosť tak osciluje medzi dvoma pólmi a podľa jedného antického postrehu bolo jeho najväčším šťastím to, že zomrel skôr, než sa mohol stať tyranom.

 

Alexander na doskách a na plátne

Alexandrovo univerzálne meno, jeho podoba a životopis oplývali už v časoch účelového umenia staroveku ideológiou a pátosom podnecujúcimi jedincov či celé skupiny k aktivite. Inak to nebolo ani v 20. storočí. Indický režisér Sohrab Modi, zoroastrián a kľúčová postava vznikajúceho Bollywoodu, nakrútil v roku 1941 film s názvom Sikandar. Ústredným motívom filmu bol konflikt medzi Alexandrom (Sikandar) a pandžábskym kniežaťom Porom, ktorý sa Macedóncovi odmietol len tak ľahko vzdať. Po dvoch hodinách zväčša jednoduchého deja, ohromných bojových scén a pre Európana ťažko stráviteľnej zmesi teatrálneho optimizmu a tanca sa konflikt dvoch mocnárov skončil vzájomným priateľstvom. Napriek tomu, že sa Porovi nepodarilo Alexandra v boji premôcť, jeho víťazstvo bolo, naopak, morálne. Film sa na prahu rodiacej sa nezávislosti Indie, podnietenej asketickým „bojom“ Mahatmá Gandího, stretol s obrovskou popularitou a zároveň s nevôľou britských úradov, ktoré jeho premietanie v mestách so stacionovanými indickými jednotkami Commonwealthu zakázali.

V roku 1949 bola na doskách londýnskeho West End Theater uvedená hra Terenca Rattigana s názvom „Adventure Story“. Dráma inšpirovaná životom Alexandra Veľkého sa napriek počiatočným ováciám stretla s kritikou, ktorá poukázala na to, že poslednou vecou, po ktorej povojnová Európa túži, je hra o expresívnom životnom štýle nejakého diktátora.

V období tzv. „sandálových“ filmov 50. a 60. rokov, keď sa Hollywood lačne vrhol na námety z čias Starého zákona, Rímskej ríše a jej bezprostredného zániku, predstavoval Alexander síce lákavý filmový materiál, ale už nie tak lákavú osobnosť, akou bol napr. Iulius Caesar. V porovnaní s ním nestál Alexander nikdy na čele ľudu, bojujúc na strane občianskeho krídla. Jeho sexualita bola diskutabilná, kým Caesar si napriek záletníckej povahe uchovával zdanie rímskej striedmosti. Dokonca ani len jeho (alkoholická) smrť nebola hodná dramatického finále ako v prípade rímskeho diktátora. Taký bol všeobecný názor produkčných spoločností, ktoré rozhodovali, kam pôjdu peniaze.

Napriek nerozhodnosti sa onedlho podarilo presadiť scenár k filmu Alexander Veľký“(1956) s legendárnym Richardom „Antoniom“ Burtonom a blond parochňou v hlavnej úlohe. Vo filme je Alexander postavený do úlohy mýtického hrdinu Achilla. Jedine tak mohli diváci tolerovať Alexandrovo správanie, akceptujúc ho ako súčasť takmer fiktívneho charakteru – ako superhrdinu. Do hrdinovej reči dokonca výrazne zasahuje kresťanská rétorika, keď Alexander označuje boha Dia za otca všetkých ľudí. Celkom anachronizmus, ak zoberieme do úvahy, že titul syna najvyššieho Olympana si vehementne strážil sám pre seba.

Alexander sa na plátne znovu objavil až o štyri desaťročia neskôr. Tento raz si jeho životný príbeh vzal pod patronát režisér Oliver Stone, známy filmový tvorca s portfóliom kontroverzných diel, v ktorých neraz dekonštruoval ikony americkej kultúry.

Stoneov filmový projekt Alexander  z roku 2004 sa taktiež nevyhol rozhorčeniu verejnosti. Najprv od produkcie odstúpilo grécke ministerstvo kultúry, ktoré šokoval Stoneov zámer komentovať Alexandrovu sexualitu. Tá bola v rozpore s obrazom národného hrdinu Helénskej republiky. Paradoxne sa k nahnevanej strane pridala aj Americká asociácia gayov a lesbičiek, pre ktorých bolo režisérovo „osekanie“ homosexuálnych scén zásahom do povahy ich adoptovaného historického zástupcu.

V neposlednom rade sa objavila aj akademická kritika, ktorá za dve hodiny dokázala zmiesť niekoľko rokov práce pohltiacich 160 miliónov dolárov. Argumentujúc nedostatkom autenticity a historickej objektívnosti, zabúdali kritici na to, že ide o komerčný film, ktorého úlohou bolo priniesť zisk, a nie vytvoriť predražený študijný materiál pre stredné školy. Ani arachnológovia negarantovali hodnovernosť mimoriadne úspešného Spidermana. Prečo sa však Alexander nevyšplhal na úspešné priečky svojich predchodcov, akými boli Gladiátor a Trója? Alexander opäť nezapadal do koncepcie klasického „one-man show“ príbehu, s katarziou ústredného hrdinu, finálnym súbojom proti hlavnému nepriateľovi a jasne heterosexuálnym vzťahom. Navyše bol do kín nasadený pred Vianocami, v čase dominujúcich rodinných filmov a komédií.

Stoneov Alexander nie je klasickým „západným imperialistom“. Režisér sa okrajovo snaží prezentovať obraz Alexandrovej ríše, v ktorej sú dobyté krajiny spravované dobre a rozvíjané do veľkolepých rozmerov, ako vidíme v úvodnej alexandrijskej sekvencii. Napriek tomu, že Alexander je idealista, až rojko, nesúci vlajku multikulturalizmu, analógii medzi jeho dielom a nepopulárnou vojnou v Iraku sa nedalo zabrániť.


Pokračovanie 6. 5. 2013

 

Mgr. František Hříbal, PhD., je absolventom Trnavskej univerzity v Trnave v odbore klasická archeológia, kde tento rok obhájil svoju dizertačnú prácu, zameranú sa postavenie Alexandra Veľkého v rímskej spoločnosti. Rovnaký odbor krátko študoval aj v Heidelbergu a vo Viedni. Momentálne je bádateľom na voľnej nohe a pohybuje sa medzi Prahou, Viedňou a Nevidzanmi, píšuc monografiu o Alexandrovom „postmortem“ vplyve na národy Stredomoria.

 

Použitá literatúra

Bothmer von, D./Mertens, J. R.: The Search for Alexander. Supplement to the catalogue: the Metropolitan Museum of Art, October 27, 1982 to January 3, 1983. New York 1982.

Cartledge, P./Greenland, F.R.(ed.): Responses to Oliver Stone’s Alexander: Film, History, and Cultural Studies. London 2010.

Danforth, L. M.: Ancient Macedonia, Alexander the Great and the Star or Sun of Vergina: National Symbols and the Conflict between Greece and the Republic of Macedonia. In: A Companion to Ancient Macedonia. Oxford 2010.

 

Fox, R. L.: Alexander the Great. Oxford 2006.

Rychlík, J./Kouba, M.: Dějiny Makedonie. Praha 2003.

Stoneman, R.: Alexander the Great: Life in Legend. Yale 2010.

Vasunia, P.: Alexander Sikandar. In Classics and National Cultures. Oxford 2010.

Winkler, M. M (ed.): Classical Myth and the Culture in the Cinema. Oxford 2001.

 

Internetové odkazy:

a)      http://www.bonhams.com/auctions/19000/lot/37/

 b)     http://www.guardian.co.uk/world/2011/aug/14/alexander-great-macedonia-warrior-horse

 c)     http://www.balkaninsight.com/en/article/macedonia-erects-alexander-statue-in-skopje

 

Obrazová príloha: Warner Bros, Intermedia Films, Pacifica Film, www.wikipedia.org, www.livius.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Víťazný spánok Alexandra Veľkého

Víťazný spánok Alexandra Veľkého

Vybojoval Alexander Veľký svoje najväčšie víťazstvo vďaka výdatnému spánku? Zdanlivo nesúvisiaci výskum vedcov zo švédskej univerzity v Uppsale naznačuje, že do istej miery k nemu mohol prispieť. celý článok

Alexander Veľký a míľniky jeho života

Alexander Veľký a míľniky jeho života

Alexander Veľký sa na svojom slávnom ťažení do Ázie zastavil v desiatkach miest. Dnes sa mnohí cestovatelia či dobrodruhovia vydávajú po jeho stopách a navštevujú miesta, ktorými veľký dobyvateľ sveta kedysi kráčal. celý článok

Najkráľovskejší obraz na svete

Najkráľovskejší obraz na svete

Takmer teatrálna kulminácia stretu dvoch svetov s najvyšším emocionálnym vypätím na jednej strane a s chladnou surovosťou na strane druhej. Dráma, zobrazená na ploche osemnásť metrov štvorcových, ktorú slávny archeológ Ludwig Curtius označil za „najkráľovskejší obraz na svete“. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.