Ako zbaliť študentku archeológie?

Publikované : 30.04.2018 | Komentárov: 1 | Zobrazení: 3744

Úvod do kamennej štiepanej industrie

 

Každý študent archeológie a zrejme i časť konšpirátorov pozná útlu brožúrku Paula Bahna Jak blufovat o archeologii. Ide o vydarené dielko, ktoré s nadhľadom popisuje časť našej práce tak, ako chceme, aby bola vnímaná verejnosťou (vrátane archeologického imidžu, rozdelenia archeológov či interpretačných zručností). Podľa vlastných skúseností viem, že pritiahlo pozornosť aj tých, ktorí o archeológiu odborne nezakopli, hoci k minulosti majú blízko. Inými slovami, knižka umožnila širokému okruhu čitateľov pootvoriť okno do sveta archeológie a vyvolala v nich aspoň okrajový záujem o túto krásnu disciplínu. Projektoví manažéri tomu vznešene hovoria raising of awareness.

 

Podobný cieľ má i tento, so snahou o isté nadľahčenie písaný príspevok. Vopred sa ospravedlňujem tým, ktorí archeológiu, pravek, dobu kamennú či technológie berú príliš vážne. Text odporúčam tým, ktorým padla do oka nejaká študentka archeológie, a nie sú si istí vhodnou témou na začatie rozhovoru.

V archeológii sa často stretávame s „tajomnými pojmami“, ako sú škrabadlo, čepeľ s otupeným bokom či pästný klin. Tieto pojmy majú čosi spoločné – ide o produkty, ktoré vznikli pravekou technikou výroby kamenných nástrojov. Aký trvácny a odolný materiál mali pravekí ľudia k dispozícii? Samozrejme – kameň. Veď nie nadarmo sa najstaršie obdobie praveku už takmer 200 rokov volá doba kamenná.

Doba kamenná sa ďalej delí na štyri časti, z ktorých časovo dominantnú časť zaberá staršia doba kamenná – paleolit. V Európe sa človek objavil pred vyše miliónom rokov, v strednej Európe pred asi 700 000 rokmi. Od najstaršieho osídlenia Slovenska uplynulo zrejme okolo štvrť milióna rokov. V našich podmienkach sú však početnejšie doklady osídlenia neandertálcami zo stredného paleolitu a prechodných kultúr (približne pred 100 000 až 40 000 rokmi). Približne pred 40 000 rokmi sem prichádza prvý Homo sapiens sapiens, ktorému patria kultúry aurignacienu (približne pred 40 000 až 30 000 rokmi) a najmä gravettienu (pred asi 30 000 – 22 000 rokmi). Kto pozná známu knižku od E. Štorcha Lovci mamutov, nech vie, že Štorch, inšpirovaný nálezmi na južnej Morave, písal práve o gravettiencoch. „Naši“ gravettienci sú o čosi (čo v archeológii paleolitu znamená pár tisíc rokov) mladší – neboli však menej kreatívni, o čom svedčí známa Moravianska Venuša. Paradoxne, kvalita informácií po konci gravettienu, ktorý spôsobilo pomerne brutálne ochladenie asi pred asi 20 000 rokmi, má klesajúcu tendenciu. Toto obdobie reprezentuje epigravettien a následne, v hmle dávnych čias a nedostatku hodnoverných komplexnejších údajov rozplynuté kultúry mladšej fázy mladého paleolitu. Týmto základným rozdelením získate u študentky archeológie prvý bod. Určite bude chcieť pokračovanie.

 

Ako sa vyrábali kamenné nástroje?

Poďme však späť k výrobe kamenných nástrojov. Prirodzene, pred desiatkami tisíc rokov boli možnosti výroby nástrojov dosť limitované. Človek je však tvor učenlivý. Kedysi dávno pradávno, ešte v Afrike pred 2,5 miliónmi rokov si naši predkovia všimli, že niektoré kamene majú pomerne ostré hrany, ktoré sa dajú využívať napr. na rezanie mäsa. Jednému, najmúdrejšiemu z nich došlo, že takéto kamene sa dajú nielen nájsť, ale určite by šli aj nejako vyrobiť. Zobral teda do ruky kameň a vrhol ho oproti inému, väčšiemu kameňu. A hľa, kameň sa rozbil a na zemi ostalo niekoľko menších kameňov – s relatívne ostrými hranami. Ďalší kandidát vymyslel ešte lepšiu techniku. Zobral do jednej ruky väčší a do druhej menší kameň a začal menším kameňom opracovávať pôvodne tupý obvod väčšieho kameňa. Zrodilo sa štiepanie, ktoré človeka sprevádza posledné 2 milióny rokov a ktoré dosiahlo svoj vrchol v mladom paleolite. Prvé jednoduché nástroje, ktoré vznikli odrazením niekoľkých úštepov z hrany inak amorfného kameňa, voláme sekáče. Reprezentujú najstaršie industrie na svete. Po anglicky sa sekáč označuje ako chopper. Relatívne vyspelejšie sú obojstranné sekáče (chopping tools), ktorých výroba si vyžadovala formovanie ostria údermi z obidvoch strán. Druhý bod pre vás.

Postupným zdokonaľovaním sekáčov a úpravou väčšej časti obvodu a plochy nástroja vznikol pravdepodobne najslávnejší nástroj praveku – pästný klin. Ide o najdlhšie používaný a vyrábaný nástroj v praveku ľudstva. Väčšinou sa interpretuje ako univerzálny nástroj na sekanie či rezanie. V angličtine sa pre pästný klin používa pojem hand axe, jeho úsmevný doslovný preklad „ručná sekera“ sa žiaľ dostal aj do niekoľkých populárnych publikácií v slovenčine. Pästné kliny boli na konci svojej existencie dovedené do dokonalosti a nemožno im uprieť ani istú estetickú rovinu (mimoriadna súmernosť, neobvyklý materiál a pod.). Pästné kliny sú najslávnejší zástupcovia svojej rodiny, do ktorej však popri nich patria i iné, jednoduchšie klinyklinky. Akýsi pomyselný prechod medzi klinmi a nožmi predstavujú klinovité nože, pre ktoré sa vžilo nemecké označenie Keilmesser.

 

Kamene, kamene, kamene...

Na tomto mieste sa musíme zastaviť pri dvoch dôležitých aspektoch výroby kamenných nástrojov. Prvým z nich je vhodná kamenná surovina. Štiepať žulu alebo vápenec akosi neprinášalo pravekým ľudom očakávané výsledky. Preto naši predkovia zistili, že niektoré suroviny sa štiepu lepšie a niektoré sú na výrobu nástrojov úplne luxusným materiálom. Tajomstvo spočíva v prítomnosti silicitovej zložky, ktorá spôsobuje tzv. lastúrnatý lom a ostré hrany. Postupom času sa kamenné nástroje štiepali už iba z hornín, ktoré nato boli svojím zložením predurčené. Ľudovo sa nazývajú pazúriky, ale nemožno od vedcov očakávať, že by situáciu neskomplikovali. Takže: skutočne najkvalitnejšou surovinou sú pazúriky v užšom slova zmysle. Nachádzajú sa v horninách, vzniknutých sedimentáciou v mori. Krásnym príkladom sú kriedové útesy Anglicka, Dánska či Rujany, ktoré obsahujú veľké pazúrikové kusy (konkrécie), ktoré sa pre demonštráciu štiepania používajú aj dnes. V strednej Európe môžeme kvalitné pazúriky nájsť napr. v južnom Poľsku alebo na Ukrajine. Čo to pre slovenské lokality znamená? Že pazúriky museli byť v praveku na naše územie prinesené z oblastí, vzdialených vyše sto kilometrov...

Ani na území dnešného Slovenska však nemuseli ľudia zúfať. Pazúriky síce nemáme, ale na západnom Slovensku sú od praveku známe zdroje tzv. radiolaritov – ide o atraktívnu, a pritom kvalitnú surovinu, zväčša červenej, hnedej a zelenej farby. Pravekí „Stredoslováci“ využívali sčasti miestny limnosilicit z oblasti Žiaru nad Hronom a Kremnice. Špecifickou surovinou (s iným geologickým pôvodom – ide o tzv. sopečné sklo) je obsidián na juhovýchodnom Slovensku. A ak náhodou nemali k dispozícii žiadnu z týchto surovín, využívali menej kvalitné rohovce, ktoré sa nachádzajú na viacerých miestach Slovenska, v časoch núdze i lokálne prekremenené pieskovce, kremene. Jednoducho, ľudia si poradili.

Druhým aspektom je základné rozdelenie techniky štiepania. Ako sme uviedli, staršou technikou je opracovanie jedného kusa kameňa tak, že od neho údermi otĺkača postupne štiepame úštepy (ktoré sú odpadom pri výrobe). Postupnou úpravou kameňa vzniká finálny produkt – nástroj. Táto technika sa volá jadrová. Oveľa sofistikovanejšou je technika úštepová, ktorej princíp spočíva v tom, že kameň je vnímaný ako jadro (core), z ktorého sa postupne odštepujú vhodné úštepy (flakes) a tieto sa následne opracujú do finálnej podoby. Úštep, ktorého dĺžka je väčšia ako dvojnásobok šírky, konvenčne nazývame čepeľou (blade), resp. pri menších rozmeroch čepieľkou (bladelet). Väčšina mladopaleolitických nástrojov je vyhotovená na čepeliach. Jadrá, úštepy, čepele, nástroje a drobné úštepky (chips) predstavujú hlavné technologické skupiny každej industrie. Pri technike opracovania ešte nesmieme zabudnúť na pojem retuš. Máme teda úštep (a z neho vyhotovený nástroj) ako produkt, pričom jadro je odpadom. Podobne ako pri Photoshope ide o jemnejšiu úpravu hrubého artefaktu menej invazívnym spôsobom štiepania. Retuš môže byť bočná a plošná. Nie je prekvapením, že rozdiel medzi nimi spočíva v mieste jej aplikácie – bočnou retušou sa upravujú hrany a plošnou povrch nástroja. Samotné retušované úštepy a čepele (retouched flakes and blades) sú pritom početnou zložkou mladopaleolitických industrií a z hľadiska typológie sú považované za nástroje. Tretí bod.

Väčšina industrie, ktorá sa našla na Slovensku, bola vyhotovená práve úštepovou technikou. Necháme teraz bokom typológiu jadier (poznáme rôzne: diskoidné, levalloiské, jednopodstavové, dvojpodstavové, so zmenenou orientáciou a pod.) a prejdeme rovno k produktom. Snáď najjednoduchším produktom je driapadlo. Ide o masívnejší úštep, odštiepený z jadra, ktorého bočná hrana sa následne opracuje retušou. Driapadlá sú typickým produktom stredného paleolitu, nezriedka sa však nájdu aj v mladších kolekciách. Podobným nástrojom je škrabadlo, na rozdiel od driapadla však má retušou upravený nie bok, ale vrchnú časť. Tento rozdiel sa preniesol aj do anglickej terminológie, ktorá rozlišuje medzi „sidescraper“ (driapadlo) a „endscraper“ (škrabadlo). Škrabadlá majú najväčšie zastúpenie v kultúrach mladého paleolitu, objavujú sa však už skôr a prežívajú až do neskorej doby kamennej. Zvláštnym, a nie vždy rozpoznaným nástrojom je nôž (knife), ktorý – na rozdiel od iných nástrojov – je formovaný tak, aby jeho pracovnou časťou bola ostrá, retušou neupravená hrana (tento nástroj by sme si vedeli predstaviť aj v dnešnej kuchyni). Štvrtý bod.

 

 

Hrot znamenal prežitie

Pre prežitie paleolitického človeka mal veľký význam nástroj, používaný najmä na lov. Hádate správne, ide o hrot (bod). Hrotmi zjednodušene nazývame pretiahnuté artefakty, ktoré majú funkčnú časť zahrotenú a ktorých minimálne jedna (zväčša obe) hrana je formovaná retušou. Hrotov poznáme veľa druhov. K tým starším patrí masívnejší moustériensky hrot, ktorý bol hrozivou zbraňou v rukách neandertálcov. S rôznymi hrotmi akoby sa roztrhlo vrece v mladom paleolite. Osobitný prístup k hrotom má francúzska paleolitická škola, ktorá do literatúry uviedla veľké množstvo rôznych typov (Chatelperron, La Gravette, Font-Yves a pod.). Nám bude stačiť, že v stredoeurópskom paleolite sa popri moustérienskych hrotoch vyskytujú často krásne listovité hroty, jednoduché čepeľové hroty a výnimočne hroty s vrubom. Listovité hroty (leaf points) sú jedným z vrcholov výroby nástrojov. Ich výskyt sa začína ešte v strednom paleolite, ale typickými sa stali pre industrie szeletienu. Ide o jednu z prechodných kultúr medzi stredným a mladým paleolitom, ktorej nositeľmi boli zrejme poslední stredoeurópski neandertálci. Charakterizuje ich pedantné plošné opracovanie a pomerne malá hrúbka (nezriedka menej ako 5 mm). Ich masívny výskyt na známej lokalite pri Piešťanoch dal dokonca vzniknúť pomenovaniu listovitý hrot typu Moravany nad Váhom-Dlhá. Listovité hroty, aspoň lokálne, zažívajú svoju renesanciu aj v gravettiene; najkrajšie sa našli pri výskume Trenčianskych Bohuslavíc. Jednoduché čepeľové hroty (blade points) nemajú svoje ustálené pomenovanie, charakterizuje ich však formovanie vrchnej (funkčnej) časti retušou oboch bokov čepele. Svojským, no vzácnym artefaktom je hrot s vrubom (shouldered point), ktorý je akousi odnožou čepeľových hrotov, vo svojej spodnej časti má však na jednom z bokov vyretušovaný hrot, ktorý sa tiahne až k báze hrotu. Kde-tu sa vyskytuje na lokalitách mladšieho gravettienu. Piaty bod, študentka stále zvyšuje záujem o konverzáciu.

V gravettienskych industriách hrajú významnú úlohu rydlá (burins); ich počet zvykne byť v kolekciách vyšší než počet škrabadiel. Rydlom sa nazýva nástroj, formovaný zväčša na čepeli odrazením tzv. rydlového úštepu. Týmto spôsobom vznikne funkčná ostrá hrana. Rydiel existuje veľký počet rôznych druhov (základné rozdelenie je na hranové a klinové; v prípade prítomnosti opakovaných negatívov po rydlovitých úštepoch sa rydlo nazýva polyedrické), študentku archeológie však ohúri už len samotná vedomosť o tomto type nástroja. Okrem rydiel sa stretávame aj s vrtákmi (menšie zahrotené funkčné časti na úštepoch či čepeliach, so striedavou retušou). Najmä v gravettiene nie sú zriedkavé ani kombinované nástroje, napr. škrabadlo-rydlo. Takýto artefakt mal napr. oblúkovito retušovanú škrabadlovú hlavicu na jednom a rydlo na druhom konci. V slovenskom gravettiene zriedka, ale v moravskom sa bežne vyskytujú i drobné pílky.

Samostatnou kapitolou sú artefakty s otupeným bokom (backed elements). Ide o menšie čepieľky, ktorých hrana bola strmou retušou zatupená. Táto časť bola vsadená do drevenej násady. Niekoľko čepieľok za sebou tak tvorilo pomerne dlhé ostrie tohto zloženého (pre znalcov: kompozitného) nástroja. Niektoré čepieľky s otupeným bokom sú zahrotené – tieto slúžili ako ukončenie nástroja. V mladších obdobiach sa stretávame s priečne retušovanými čepeľami (truncated blades) či s rôznymi geometrickými tvarmi, upravenými strmou retušou, napr. s trojuholníkmi, lichobežníkmi a pod., ktoré svoj vrchol zažívajú až v strednej dobe kamennej – mezolite. Rôzne zastúpenie v kolekciách štiepanej industrie mávajú ďalšie, ťažko identifikovateľné typy, rôzne retušované úštepy. Šiesty bod, študentka prijíma pozvanie na kávu. Takémuto znalcovi sa ťažko odoláva...

 

JUDr. Mgr. Tomáš Michalík, PhD., právnik a archeológ (podľa toho, čo mu viac vyhovuje), v súčasnosti zástupca riaditeľa Trenčianskeho múzea v Trenčíne a nezávislý konzultant v oblasti kultúrneho dedičstva, pamiatok, archeológie a pamiatkového práva. Kým mal čas, prednášal na Univerzite Komenského v Bratislave paleolit, teraz už len na Považí sporadicky štiepe pazúrikové nástroje.

 

Obrazová príloha: archív autora, wikipedia

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Čo jedli a pili ľudia staršej doby železnej?

Čo jedli a pili ľudia staršej doby železnej?

Hoci ľudia staršej doby železnej v strednej Európe (približne 800 – 480 pred Kr.) mali obmedzenejší sortiment potravín ako my a nepoznali mnohé kulinárske vymoženosti súčasnosti, z tohto obdobia pochádzajú najstaršie nálezy dokladov vína a šúľancov. celý článok

Objavili najstaršiu hrobku skýtskych kráľov?

Objavili najstaršiu hrobku skýtskych kráľov?

Okolie dedinky Aržan v Tuve v južnej Sibíri znova vzbudilo pozornosť svetových archeológov. Minulý rok tam bola identifikovaná zrejme dosiaľ najstaršia a najväčšia známa mohyla jedného prvých skýtskych „kráľov“. celý článok

10 najvýznamnejších archeologických objavov 2017

10 najvýznamnejších archeologických objavov 2017

Archeológia sa v 21. storočí zmenila z dobrodružného hľadania pokladov na modernú vedu, ktorá si kladie zmysluplné otázky o vývoji človeka a jeho kultúry. Preto v rebríčku najväčších archeologických objavov nedominujú poklady mincí, ale zaujímavé vedecké zistenia. celý článok

Diskusia (1)

pridať

  • #499 | petyo42 | 15.05.2018 09:14

    Hehe, pekny clanok. Podla nazvu som sice ocakaval nieco skadlivejsie, vyklula sa z toho ale pekna lekcia archeologie pre laikov. Tu retus som celkom nepochopil, pekne by bolo vidiet ten suter pred a po. Inac davam clanku 10 bezvyznamnych bodov, z 10tich. Ked som bol chlapec, tiez som chcel byt archeolog.....

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.