Ako vznikli legendy o upíroch?

Publikované : 16.01.2013 | Komentárov: 4 | Zobrazení: 8240

V dnešnej dobe sú upíri chápaní ako bytosti tajomné, nebezpečné a svojím spôsobom aj atraktívne. Je to odkaz moderných kníh, filmov či seriálov. Faktom však zostáva, že väčšina obyvateľov našej, t. j. západnej civilizácie v existenciu upírov neverí. Upíri ako súčasť ľudského povedomia existovali aj v minulosti, i keď ich vnímali odlišne. Boli súčasťou náboženských predstáv a boli ponímaní ako nebezpečné, vraždiace a najmä ohavné bytosti. Nikoho nepriťahovali ani nefascinovali. Boli skôr výsledkom nepodareného pohrebu, keď mŕtvy nezaspal, ale mal potrebu sa vrátiť a týrať živých.

 

Fenomén vampirizmu skúmajú viaceré vedné odbory – etnografia, história a archeológia. Etnografia zaznamenáva ľudovú vieru v upírov od 19. do polovice 20. storočia. História skúma písomné záznamy o upíroch, napr. hystériu na Balkáne v 18. storočí. Vláda z Viedne vtedy poslala lekárov preskúmať jednotlivé prípady a títo odborníci svoje pozorovania aj zdokumentovali. Treba podotknúť, že v tomto období sa pojem vampír a jeho rôzne mutácie dostali do povedomia mimo rámca strednej Európy.

Archeologické záznamy o upíroch dokladajú protivampirické zásahy, t. j. úkony, ktoré vykonali živí na mŕtvolách, o ktorých sa predpokladalo, že vychádzajú z hrobu a škodia.

 

 

Oživlé mŕtvoly

Čo teda vieme o upíroch z minulosti? Treba presne zadefinovať, čo spadá pod pôjdem upír. Upír je oživlá mŕtvola, ktorá vstáva z hrobu a škodí živým. Má fyzické telo a isté nadprirodzené schopnosti. Oživlých mŕtvych poznáme aj pod latinským pojmom „defuncti vivi“ alebo ako revenantov.

Existujú aj iné nadprirodzené bytosti, ktoré majú podobné schopnosti, ale nie sú zaradené medzi upírov. Sú to tzv. mory, ktoré sajú krv z ľudí, moria ich a čerpajú z nich energiu. Tieto nekalé činnosti robia živí ľudia, napr. strigy. Pojem nočná mora má pôvod práve tu. Ďalším druhom bytostí spomedzi „defuncti vivi“ sú duchovia. Vstávajú z hrobu, ale nemajú fyzické telo a primárne neškodia. Dôvod, prečo sa túlajú vo svete živých, môže byť nedokončené poslanie na tomto svete – pomsta, posolstvo a pod. Príkladom je duch Hamletovho otca v známej divadelnej hre od W. Shakespeara. Duch sa zjavuje Hamletovi a vyjavuje mu pravdu o otcovej smrti.

Upír je teda oživlá mŕtvola, ktorá vstáva v noci z hrobu a škodí ľuďom. Saje ich krv, zabíja dobytok, prípadne rozširuje mor. Viera v tieto temné bytosti je stará a má široký geografický rozptyl. Zmienky o podobných bytostiach pochádzajú z Blízkeho východu, kde ich zastupuje temná Lilith. U starovekých Grékov je to podivná empúsa a u starých Rimanov zas upírska lamia.  Zo stredoveku nie sú takmer žiadne zápisky o upíroch, poznáme však archeologické nálezy hrobov, ktoré sa považujú za hroby tzv. vampírov.

Z novoveku existujú aj písomné záznamy, aj archeologické nálezy hrobov upírov. Od 19. storočia nastupuje na scénu etnografia, zaznamenávajúca ľudovú vieru v upírov, ktorá sa miestami udržala až do 20. storočia. Treba podotknúť, že viera v upírov sa dochovala najmä v strednej Európe, odkiaľ sa tento fenomén v 18. storočí rozšíril aj do západnej Európy. Je to zároveň obdobie, v ktorom sa k problematike upírov vyjadrilo množstvo vzdelancov, napríklad z teologického hľadiska. Ako sme už spomenuli, zachovali sa aj správy lekárov vyslaných viedenskou vládou k exhumáciám a následným zneškodneniam upírov. Výrazom pre bytosť podobnú upírovi z východného Slovenska je nelapši (nelapsi).

 

Ako sa stanete upírom?

Ako sa mohol človek stať upírom? Možností bolo niekoľko. Upírom sa stal človek, ktorý nebol riadne pochovaný, obeť vraždy, samovrah, skrátka ten, čo neodišiel v pokoji. Upírmi sa taktiež mohli stať nepokrstené deti. Niektorí ľudia, napríklad  telesne a mentálne postihnutí, čudáci, čarodejnice, jednoducho ľudia, ktorí žili na okraji spoločnosti, boli už za života predurčení stať sa upírmi. Jasným znakom, že dotyčný bude po smrti upír, bolo zrastené obočie a nadmerné telesné ochlpenie vôbec. Ďalej to mohli byť ľudia s tzv. zlým pohľadom,  s anatomickými anomáliami a pod. Človek sa rozhodne nestal upírom po pohryznutí iným upírom. Napadnutá obeť totiž vo väčšine prípadov neprežila. Ďalším mýtom sú nadmerne vyvinuté očné zub – je to umelecký výmysel.

Po smrti a následnom pochovaní mŕtvy „neprešiel na druhú stranu“, ale začal vstávať z hrobu a škodiť. Jeho zjav mohol mať rôzne formy hmotnej podoby, bol mŕtvolne bledý, zabalený v pohrebnom rubáši. Niektorí sa vedeli aj premeniť na istý druh zvieraťa. Túto schopnosť spomína aj Bram Stoker v Draculovi.

Upír zväčša ubližoval komunite, v ktorej žil počas života. Škodenie mohlo mať rôzne podoby. Upír mohol navštevovať svoju žijúcu rodinu, priateľov či ľudí, s ktorými mal nedoriešené záležitosti. Väčšinou ich chodil postupne zabíjať, a to tak, že pil ich krv, resp. im odoberal ich životnú energiu, prípadne oboje, keďže krv symbolizuje životnú energiu. Chodil v noci, vkrádal sa do príbytkov a vraždil. V mnohých prípadoch zabil množstvo ľudí, kým bol zneškodnený. Dochovali sa prípady, keď sa mŕtvy vracal k svojej žijúcej žene, ale neškodil jej, snažil sa jej pomáhať a v daktorých prípadoch s ňou aj splodil deti. Narodili sa tak podivní kríženci.

Ďalším typom škodenia upírom bola likvidácia dobytka, ktorému mohol sať krv. Smrť dobytka mohla mať zničujúci účinok na celú komunitu, keďže predstavovala veľké ekonomické straty, mohla zapríčiniť hladomor a znemožniť prácu na poliach.

Najväčší, ale najmenej rozšírený devastačný účinok malo šírenie moru upírom. Táto predstava bola mimoriadne odporná – upír si v hrobe hrýzol svoje končatiny a pohrebný rubáš a touto zvrátenou činnosťou mohol rozširovať mor a iné epidémie. Nemecký výraz pre takéhoto upíra je Nachtzehrer alebo Nachzehrer. „Nachzehrerov“ hrob sa našiel nedávno v Benátkach – upír mal v ústach zámerne vložený kúsok tehly, aby sa nemohol požierať a tak šíriť mor.

Treba poznamenať, že ak sa upírom stala striga či strigôň, škodili ľuďom podobne ako za života. Jeden prípad zaznamenáva muža, ktorý pri návrate z hostinca stretol neznámeho cudzinca – strigôňa (išlo o istú formu upíra) a pobil sa s ním – nakoniec dotyčný muž upíra zahnal. V niektorých regiónoch sa údajný upír vedel premieňať na iné bytosti, napríklad na vlkolaka, obidva termíny sa dokonca niekedy zamieňajú. Podobná zámena sa vyskytuje aj v prípade upíra a strigy.

 

Ako sa zbaviť upíra?

Je logické, že ľudia sa snažili zbaviť škodlivého pôsobenia upíra. Spôsobov, ako sa upíra zbaviť, je na základe etnografických, archeologických aj historických prameňov známych niekoľko. Niektoré metódy boli založené na ľudovej mágii, iné boli pomerne brutálne. Etnografická literatúra opisuje konkrétne protiupírske opatrenia už pri pohrebe – ak bolo podozrenie, že nebožtík sa vráti ako upír. Do hrobu a do jeho okolia sa vysypal mak alebo podobná drobná plodina, pretože sa verilo, že upír nemôže odísť, kým nepozbiera vysypané semená. Ďalším spôsobom bolo vloženie kusu tŕnitého kra do hrobu. Verilo sa, že tŕne zabránia návratu mŕtveho, takisto ako pokropenie svätenou vodou, položenie dolu tvárou a pod. Zaujímavou praktikou bolo pribitie odevu nebožtíka o truhlu, aby nemohol vstať. Aby sa urýchlil rozklad, mohla sa narezať koža mŕtvoly. Zapaľovali sa aj ohne nad hrobom, prípadne sa vykonávali iné očistné a magické rituály.

Ďalšie metódy boli drastickejšie. Dokladajú ich písomné pramene – už uvádzané lekárske správy z 18. stor. z Balkánu – a archeologické nálezy. Archeologické nálezy sú azda najpresvedčivejším dôkazom o viere v upírov. Sú to hroby, ktoré sa odlišovali od štandardného pohrebného rítu. Štandardný spôsob pochovania v stredoveku bol nebožtík ležiaci na chrbte s rukami uloženými pri tele alebo zloženými na hrudi. Odchýlka od pohrebného rítu mohla mať niekoľko foriem. Účinným protiupírskym opatrením bola kremácia mŕtveho a vysypanie popola do vody alebo iný spôsob jeho „likvidácie“ – táto praktika je však archeologicky nevystopovateľná (takto sa manipulovalo aj s pozostatkami upálených čarodejníc).

Ďalším známym spôsobom bolo zviazanie a uloženie nebožtíka na brucho dole tvárou. Nebožtík mohol byť zaťažený kameňom, prípade niekoľkými kameňmi. Možnou protiupírskou aktivitou mohlo byť aj strieľanie šípov do zahrabaného hrobu, aby hroty zabránili návratu mŕtveho.

 

Odseknutie hlavy

Zrejme najúčinnejšou a vo všetkých druhoch prameňov zaznamenanou metódou bolo odseknutie hlavy. Samozrejme, mohlo ísť aj o bežného trestanca, ale mečom sa popravovalo v mestách a popravení sa pochovávali neďaleko od šibenice. Príkladom pohrebiska odsúdencov sú Čelákovice, kde sa zistilo veľa mŕtvol, ktoré vykazovali brutálne spôsoby usmrtenia. Spočiatku panoval názor, že išlo o pohrebisko upírov, ale neskoršie bádanie ukázalo, že tu boli pochovaní zločinci. Ak sa na bežnom cintoríne či pohrebisku našiel nebožtík s odseknutou hlavou a jeho ostatky boli v anatomickej polohe, išlo pravdepodobne o upíra. Odseknutá hlava mohla byť uložená medzi nebožtíkovými nohami.

Etnografia spomína aj zvyk, keď sa do hrobu upíra alebo priamo do jeho úst vložil cesnak. Najznámejším spôsobom likvidácie upíra bolo prerazenie hrude dreveným kolom, tento spôsob nie je archeologicky doložený, ale je bohato opísaný v etnografickej literatúre. Na druhu dreva nezáležalo, cieľom bolo predovšetkým mechanické poškodenie tela, ktoré bolo treba kolom porušiť, keďže exhumovaný upír bol nafúknutý od vysatej krvi a nevykazoval známky rozkladu.

Ďalším spôsobom bolo vrazenie železného klinca do tela upíra; takýto prípad sa našiel napríklad v Poľsku (Horowiczy), kde lebku úmyselne prerazili veľkým klincom. Našli sa aj lebky, ktoré boli zrejme vedome rozdrvené kameňom, resp. sa lebka našla pod kameňom, ktorým ju rozdrvili. Samozrejme, upíra zničil aj spev kohúta a východ slnka, ak sa nestihol vrátiť do hrobu.

Treba zdôrazniť, že rozrušenie kostry mŕtveho nemuselo znamenať výhradne protivampirický zásah; mohla ho spôsobiť aj činnosť hlodavcov, vykrádačov hrobov a pod. Hrob upíra, datovaný do 18. storočia, sa našiel v kostole na Morave (archeologický výskum augustiniánskeho kláštora v Prostějove). Jeho rakva bola okutá železnými obručami a môžeme sa domnievať, že živí, ktorí ho pochovávali, mali strach, že by sa mohol vrátiť.

Záverom možno skonštatovať, že viera v upírov, t. j. v bytosti, ktoré v noci napádajú ľudí a sajú ich krv, je veľmi stará a v niektorých regiónoch sa vytratila až v 20. storočí. Samotná viera v upírov je zrejme archetypálny strach z mŕtveho, ktorý sa mohol vrátiť, aby škodil. Viera v upírov bola rozšírená na pomerne veľkom území, v strednej Európe sa však dochovala najdlhšie a odtiaľ sa rozšírila do iných častí sveta. Mnoho ľudí má do dnešných dní akýsi neurčitý strach pri návšteve cintorínov alebo pri kontakte s ľudskými pozostatkami. Vedecké vysvetlenie viery v upírov neexistuje, môžeme sa dohadovať, či bola založená na nejakom druhu duševnej choroby, šialenstva alebo anémie.

 

 

Mgr. Daniel Antoni momentálne pracuje na dizertačnej práci z odboru archeológia. Objektom jeho štúdia je stredoveké vojenstvo. Ako archeológ sa tiež zaujíma o materiálnu kultúru v stredoveku; jeho vedľajším (skôr amatérskym) záujmom je folkloristika, konkrétne vampirizmus, mágia, strašidlá a pod. Má skúsenosti s historickým šermom.

 

Použitá literatúra

Válová, K.: Defuncti Vivi, živí mŕtvi. Historická revue 8, 2011, 72 – 77.

Unger J.: Pohřební ritus 1. – 20. století v Evropě z antropologicko-archeologické perspektivy. Panoráma biologické a sociokulturní antropologie. Brno 2006. 

Wollman, F.: Vampirické povesti v oblasti stredoeurópskej. Národopisný vestník XIV, 1921,  1 – 16.

Wollman, F.: Vampirické povesti v oblasti stredoeurópskej. Národopisný vestník XV, 1922,  1 – 58.

Wollman, F.: Vampirické povesti v oblasti stredoeurópskej. Národopisný vestník XVII, 1926,  133 – 139.

Mjartan, J.: Vampirické povery v Zemplíne. Slovenský národopis 1, 1953, 107 − 133

Maiello, G.: Vampyrizmus v kulturních dějinách Evropy. Praha 2004.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Vlad Dracula – hrdina protitureckých bojov

Vlad Dracula – hrdina protitureckých bojov

Vlad III. Dracula si svojím bojom za nezávislosť Valašska vyslúžil povesť turkobijcu a spolu so svojím starým otcom Mirceom Starým sa zaradil k najvýznamnejším kniežatám rumunského stredoveku. celý článok

V tieni cisára Františka Jozefa

V tieni cisára Františka Jozefa

V priebehu neuveriteľných šesťdesiatosem rokov vlády Františka Jozefa sa na pozícii následníka trónu vystriedal celý sprievod jeho najbližších príbuzných z habsbursko-lotrinskej dynastie. celý článok

Ako sa z cirkvi zrodila revolúcia

Ako sa z cirkvi zrodila revolúcia

Pred Veľkou francúzskou revolúciou požívala katolícka cirkev vo Francúzsku výsadné postavenie. Jej vplyv zasahoval do každej sféry všedného života a zvlášť dedinskí farári sa tešili mimoriadnej úcte. celý článok

Jozef Miloslav Hurban – fakty, ktoré (ne)poznáme

Jozef Miloslav Hurban – fakty, ktoré (ne)poznáme

Jozef Miloslav Hurban patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenských dejín. Bol spisovateľom, novinárom, politikom. Okrem toho však zastával i funkciu evanjelického farára, aktívne sa zapájal do cirkevných diskusií a patril medzi predstaviteľov vrcholnej evanjelickej inteligencie 19. storočia. celý článok

Diskusia (4)

pridať

  • #63 | palo satko | 16.01.2013 15:30

    "Poměrně časté doklady manipulace s mrtvými těly (skrčená poloha, oddělení lebky) svědčí o tom, že strach z „živé mrtvoly“ přetrval, nebo lépe řečeno po nahrazení kremace inhumací se stal problémem a při pohřbech v blízkosti sídla ještě zesílil. Zdá se, že byl mnohem silnější na pohřebištích, která nebyla situována v posvěcené půdě u kostela. Jsme zde úplně na začátku procesu, který trval na Moravě více než dvě století až do první poloviny 13. stol."
    citat z: Hroby v intravilánu jako projev změny náboženství, Josef Unger Pohanstvo a kresťanstvo. Zborník z konferencie usporiadanej 5.-6. II. 2003 v Banskej Bystrici.ISBN 80-89027-12-1

    Reagovať
  • #64 | lunica | 17.01.2013 19:54

    Téma upírov vždy priťahovala pozornosť. Niet divu, lebo vždy prináša nádych tajomna a ľudia radi rozpriadajú záhady. Autor napísal veľmi zaujímavý článok o upíroch, či revenantoch. V texte uviedol, že: Zo stredoveku nie sú takmer žiadne zápisky o upíroch. Mala som šťastie, že som sa zoznámila s knihou Clauda Lecouteuxa: Přízraky a strašidla středověku. Praha 1997. Autor tu odkazuje na mnoho prameňov, v ktorých sú uchované správy o stredovekých mŕtvych, ktorí sa vracali a škodili.

    Reagovať
  • #168 | pulsatilka | 06.06.2014 23:20

    Dobrý článok.Vďaka.

    Reagovať
  • #169 | pulsatilka | 06.06.2014 23:20

    Dobrý článok.Vďaka.

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.