Ako vyzerala propaganda po atentáte na Heydricha

Publikované : 08.05.2015 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 10826

Atentát na Reinharda Heydricha využili nacisti na svoju propagandu. Nemci sa zamerali nielen na masové represálie voči civilnému obyvateľstvu v Protektoráte Čechy a Morava, ale veľkú pozornosť venovali i propagande, ktorá mala za úlohu vyburcovať verejnú mienku proti atentátnikom, čs. exilovej vláde v Londýne a západným spojencom. V neposlednom rade nacisti predpokladali, že im propaganda pomôže pri pátraní po páchateľoch atentátu. Z následného vývoja udalostí však badať, že sa podaril docieliť presný opak, minimálne v prípade spojeneckej politiky voči čs. exilovej vláde.

 

Dni bez spánku

V prvých dňoch po atentáte vniesla propaganda medzi obyvateľstvo veľký strach a obavy. Šírením atmosféry strachu sledovali nemecké elity v Protektoráte rýchlejšie vypátranie atentátnikov, čo sa však spočiatku vôbec nedarilo. Skôr opak bol pravdou, keďže vyšetrovatelia nemali v rukách absolútne žiadne výsledky. Dostávali síce stovky hlásení i udaní, ktoré ľudia posielali predovšetkým zo strachu, ale tie nikam neviedli a Gestapo len strácalo čas ich preverovaním. Bezprostredne po útoku na Heydricha začala medzi ľuďmi panovať neistota, najmä v dôsledku vyhlášky Karla Hermanna Franka i šíriacim sa správam o chystanej nemeckej odvete. Tá vraj mala spočívať v zastrelení každého desiateho Čecha. Hitler v návale emócií skutočne žiadal exemplárny trest, ale Frank ho nakoniec presvedčil, že by to bolo neúčinné a zbytočné. Napriek tomu sa nacisti pomocou propagandy všemožne snažili vyvolať v ľuďoch pocit akútneho ohrozenia.

Kurt Daluege, ktorého Hitler ešte 27. mája 1942 poveril vedením úradu zastupujúceho ríšskeho protektora, sa v liste Heinrichovi Himmlerovi vyjadril, že séria nových opatrení „ako mlyn drví nervy Čechov a umelo vytvára potrebnú náladu, ktorá je charakterizovaná stupňovaním strachu a povesťami o všeobecnom zdecimovaní národa“. Tlač zase prinášala zoznamy popravených osôb a ich mená boli tiež vyvesované na verejných priestranstvách. Len do Heydrichovej smrti  4. júna 1942 ich bolo podľa oficiálnych hlásení Gestapa 157. Trest smrti bol i za schvaľovanie atentátu.

Atentát na Heydricha, samozrejme, odsúdil prezident Emil Hácha i celá protektorátna vláda. Minister školstva Emanuel Moravec mal večer 31. mája 1942 v rozhlase prejav, v ktorom vyzýval obyvateľstvo k pomoci pri pátraní po páchateľoch, k vernosti  Ríši a ostro vystúpil proti exilovej vláde v Londýne, západným spojencom a domácim zradcom. Na 2. júna 1942 zorganizovala protektorátna vláda veľkú demonštráciu s názvom ,,Manifestácia českého ľudu pre Ríšu“. Tlač vyzývala obyvateľstvo k čo najväčšej účasti na zhromaždení, zdôrazňovala, že prísť naň je povinnosťou každého Čecha a opäť obvinila exilovú vládu v Londýne i  prezidenta Edvarda Beneša, ktorého dokonca označila za nepriateľa číslo jeden. Podobne v tlači obišiel aj britský ministerský predseda Winston Churchill. Manifestácia sa konala v utorok 2. júna 1942 o ôsmej hodine večer na pražskom Staromestskom námestí a zúčastnilo sa jej asi 65 000 ľudí. Rečnili na nej členovia protektorátnej vlády i nemeckí predstavitelia. Nebola to ale jediná manifestácia, najmä minister Moravec si usporiadal turné po viacerých mestách Protektorátu, kde horlivo rečnil proti Benešovi a exilovej vláde.

Atentát zabezpečil Heydrichovi publicitu i v spojeneckej tlači a to hlavne vo Veľkej Británii. Od roku 1936 do útoku parašutistov sa o ňom zmienili londýnske noviny The Times len deväťkrát, ale teraz sa mu venovali každý deň. Nebola to však žiadna pozitívna reklama. Britské noviny prinášali informácie o jeho živote, kariére, postavení i činnosti a polemizovali o pozadí atentátu i o tom, čo bude nasledovať. Heydricha vykresľovali  ako najväčšieho vraha a zločinca. Okrem toho si vyslúžil prívlastky tyran či kat. Letáky s podobným obsahom zhadzovali britské lietadlá nad Nemeckom. Nemeckí emigranti v BBC zase ironicky nazvali Heydricha ,,mučeníkom z Prahy“. Heydrichom sa  zaoberalo aj zasadanie Dolnej snemovne britského parlamentu.

Od okamihu Heydrichovej smrti  bola v Protektoráte nariadená smútočná výzdoba, všetky vlajky museli byť stiahnuté na pol žrde a odporúčalo sa vyvesiť tiež čiernu vlajku. Česká i nemecká protektorátna tlač na titulných stranách priniesla smútočné správy o skone zastupujúceho ríšskeho protektora, ako i nekrológy, biografické profily a, samozrejme, veľkú Heydrichovu fotografiu. Humorne vyznievala napríklad titulná stránka so smútočným oznámením v mesačníku Žeh, keďže išlo o odborný časopis pre šírenie kremácie. Ešte humornejšie musela pôsobiť titulka časopisu Pestrý týden, ktorý priniesol fotografiu s vystavenou Heydrichovou rakvou na nádvorí  Pražského hradu a nad ňou trochu nevhodný nápis Radosti ze života, čo bola obrazová príloha časopisu. Či mal niekto vtedy z toho problémy, nie je známe. Keďže Heydrich bol aj dobrým športovcom, ktorý vynikal najmä v šerme, objavili sa i nekrológy zo športových kruhov.

Musíme pripomenúť, že správa o Heydrichovej smrti bola oznámená až večer 4. júna 1942, keďže Kurt Daluege sa obával, že by mohla byť signálom k českému povstaniu. Telo dokonca nechal prísne strážiť (okrem pitvy) až do večera 5. júna.

 

Cesta v znamení ohňa

V ten večer krátko pred polnocou uložili v nemocnici Heydrichovo telo do mohutnej rakvy, ktorú prikryli čiernou vlajkou SS (Schutzstaffel – ochranný oddiel) a na ňu položili oceľovú prilbu i meč. Okolo stála čestná stráž zložená zo štyroch členov SS.  Ako prví vzdali hold zosnulému najvyšší nemeckí predstavitelia v Protektoráte. Na túto príležitosť si nasadili veľké bojové oceľové prilby. Po tomto akte tesne po polnoci zniesli príslušníci SS ťažkú rakvu na nádvorie nemocnice, kde už bola pripravená ďalšia časť smútočného obradu. Stovky policajtov a členov SS sa rozostavili do obrovského polkruhu, zazneli bubny i píšťaly, zároveň horeli fakle v štýle starých germánskych obradov. Rakvu potom naložili na delovú lafetu, ktorú ťahal osemtonový polopásový ťahač Hanomag (továreň Hannoversche Maschinenbau A.G.), sprevádzaný kolónou vojenských vozidiel. Smerovali na Pražský hrad, kam dorazili okolo jednej hodiny po polnoci (zaujímavé je, že cestou na Hradčany prechádzali aj okolo miesta atentátu). Fotky zo smútočného aktu v prísne stráženej nemocnici zabezpečovali fotoreportéri agentúry Centro-press.

Na Pražskom hrade uložili rakvu do čestnej siene. Stráž sa pri nej menila každých tridsať minút. Hlavný smútočný akt bol naplánovaný na nedeľu 7. júna 1942. Pred barokovou Matyášovou bránou ozdobenou veľkým železným krížom stála od rána pri katafalku čestná stáž dôstojníkov SS s vytasenými šabľami. Okolo horeli štyri veľké plamene, vlajky Tretej ríše i SS na obrovských stožiaroch boli stiahnuté na pol žrde a všade naokolo ležali kvety spoločne so smútočnými vencami. O ôsmej hodine sa otvorili brány pre verejnosť, pričom prednosť dostali ranení vojaci a až potom nasledoval takmer nekonečný zástup ľudí. Prišli aj občania z vidieka, odetí v tradičných krojoch, a nacistickým pozdravom vzdali hold mŕtvemu protektorovi. Podobne tak spravili zástupcovia rôznych povolaní. Robotníci, roľníci, delegácie železničiarov, poštových zamestnancov i pracovníkov dopravy. Taktiež úradníci, študenti, ženy či malé deti. Do večera prešlo okolo rakvy obrovské množstvo obyvateľov a zďaleka nešlo len o občanov nemeckej národnosti. Pravdepodobne to bolo spôsobené strachom i obavami z budúcnosti a obyčajní Česi sa možno chceli účasťou na smútočnom akte vyhnúť nepríjemnostiam.

Celý akt bol, samozrejme, dôsledne propagandisticky využitý v tlači, v krátkych filmoch alebo v rozhlase. Zdôrazňoval sa hlavne smútok obyvateľov za svojím protektorom, ako aj veľký počet občanov, ktorí sa s ním prišli osobne rozlúčiť. Ku koncu verejnej rozlúčky zneli píšťaly a duneli bubny. Okolo šiestej hodiny večer sa začal hlavný akt. Prišla Heydrichova rodina (manželka sa z dôvodu pokročilého tehotenstva nedostavila), oficiálni českí, a hlavne nemeckí predstavitelia na čele s Heinrichom Himmlerom. Odznelo viacero smútočných prejavov. Potom zniesli rakvu z katafalku a za zvukov Piesne o vernosti SS, ríšskej i českej hymny ju naložili na delovú lafetu. Nad Pražským hradom krúžili vojenské lietadlá a na Loretánskom námestí batéria poľných diel strieľala v intervaloch čestné salvy. Z hradu sa smútočný sprievod vydal cez Karlov most, Václavské námestie a okolo Národného múzea až na pražskú hlavnú železničnú stanicu.

Karlov most bol lemovaný špalierom príslušníkov SA (Sturmabteilung – úderné oddiely), opäť znelo dunenie bubnov a chlapci i dievčatá z HJ (Hitlerjugend – Hitlerova mládež) a BDM (Bund Deutscher Mädel – Zväz nemeckých dievčat) zaplnili celú hornú časť Václavského námestia i priečelie Národného múzea. Rakva bola nakoniec naložená do špeciálneho vlaku a prevezená do Berlína, kde sa zopakoval podobný scenár smútočného obradu ako v Prahe, avšak ešte vo  väčšom rozsahu. Išlo tak o najväčší pohrebný akt v histórii Tretej ríše. Hlavný prejav mal stále evidentne otrasený Adolf Hitler a po ňom vystúpil Heinrich Himmler. Obradu sa zúčastnil i Hermann Göring či ďalší vysokí predstavitelia Tretej ríše. Prítomní boli i dvaja Heydrichovi synovia spoločne s jeho bratom Heinzom. Reinhard Heydrich bol následne pochovaný na Cintoríne invalidov v Berlíne 9. júna 1942 o piatej hodine popoludní.

 

Odveta za Reinharda

Udalosti, ktoré sa udiali po Heydrichovej smrti v Protektoráte, patria k najtragickejším kapitolám českých dejín. Známy je najmä osud obcí Lidice a Ležáky. V tomto prípade išlo o akúsi oficiálnu odvetu za Heydrichovu smrť, i keď obe dediny s atentátom nemali nič spoločné. V Lidiciach bolo 10. júna 1942 zastrelených 173 mužov a 196 žien odtransportovali do koncentračného tábora. Obec bola úplne zrovnaná zo zemou a vymazaná zo všetkých máp v krajinách pod nemeckým vplyvom. Celá akcia bola nafotená i nafilmovaná, dokonca sa uvažovalo o zaradení časti filmu do oficiálneho filmového týždenníka, čo sa nakoniec v dôsledku celosvetového odporu voči Nemcom za ich akciu v Lidiciach nestalo. Udalosti v Lidiciach vzbudili na západe veľkú vlnu rozhorčenia, denne sa im venovali v tlači i vo filmových týždenníkoch. Spôsobila to najmä skutočnosť, že nacisti celú akciu zverejnili v tlači ako spravodlivú odplatu a jej účastníci boli vyznamenávaní rôznymi rádmi a oceneniami. A svojím činom sa ani netajili, skôr naopak. Asi ani sami Nemci netušili, aké to bude mať pre nich následky v podobe veľkej vlny celosvetového rozhorčenia. Táto vlna priniesla čs. exilovej vláde v Londýne veľké politické úspechy, ktorých najviditeľnejším výsledkom bolo anulovanie Mníchovskej dohody. Dňa 24. júna 1942 nacisti vyhladili aj obec Ležáky. Podľa hlásenia SD privítalo nemecké obyvateľstvo Protektorátu správu o zničení Ležák so všeobecným zadosťučinením.

Práve v tom čase sa v pražskom Národnom divadle konalo zhromaždenie umelcov na podporu politiky Ríše. Na dobových fotografiách tak môžeme vidieť v Národnom divadle „heilujúcich“ slávnych českých hercov, ako napríklad Karla Hőgera, Jaroslava Vojtu, Lídu Baarovú a mnohých ďalších. Toto podujatie silne pripomínalo neskoršiu manifestáciu česko-slovenských umelcov z roku 1977 (konala sa presne na tom istom mieste) zameranú proti Charte 77 a na podporu línie KSČ. Je vysoko pravdepodobné, že niektorí umelci sa zúčastnili na obidvoch akciách. Prejavy vernosti a oddanosti Ríši vydávali okrem umeleckých pracovníkov aj všetky možné inštitúcie, či už v tlači, alebo na rôznych zhromaždeniach.

Ak v prvých dňoch po atentáte nepriniesol strach šírený propagandou žiadne výsledky pri pátraní po páchateľoch, po Lidiciach sa situácia zmenila. Jednak sa atmosféra strachu stupňovala, jednak vypátraniu atentátnikov pomohlo aj vyhlásenie krátkodobej amnestie pre osoby, ktoré by oznámili skutočnosti vedúce k odhaleniu páchateľov. Nápor na svoje nervy tak nevydržal jeden z parašutistov, Karel Čurda, a pod vplyvom strachu, amnestie, a možno i vidiny finančnej odmeny oznámil 16. júna 1942 Gestapu všetko, čo vedel. Išlo o zradu, ktorú ostatní parašutisti a príslušníci odboja najmenej čakali. Nehovoriac už o skutočnosti, že parašutisti boli na psychický tlak a vypätie pripravovaní už v Británii. Čurda síce nevedel, kde sa atentátnici schovávajú, ale jeho informácie priviedli vyšetrovateľov k ľuďom, ktorí pri výsluchoch prezradili miesto úkrytu. Práve na Čurdovom prípade bol aspoň čiastočne vidieť prvý úspech nemeckej propagandy (ako trénovaný agent jej nemal vôbec podľahnúť).

Karel Čurda dospel k svojmu rozhodnutiu až takmer mesiac po atentáte, keď vyšetrovatelia Gestapa už začínali byť zúfalí a celá propaganda sa javila ako neúspešná. Čurdovo psychické zlyhanie tak prišlo ako dar z nebies. V politickej oblasti sa nemeckej propagande nepodarilo zdiskreditovať medzi obyvateľstvom exilového prezidenta Beneša, čs. exilovú vládu či západných spojencov. Vyvolala v spoločnosti iba atmosféru strachu a skrytú nenávisť voči Nemcom. Západná propaganda, naopak, veľmi dobre využila prípad Lidíc na vyvolanie ešte väčšieho odporu voči nacistom. Nemci boli prezentovaní ako vrahovia nevinného civilného obyvateľstva, proti ktorým treba zo všetkých síl bojovať. Aj anulovanie Mníchovskej dohody sa zrealizovalo, resp. urýchlilo najmä pod vplyvom Lidíc, čo si nemecká propaganda nepochybne neželala a nepredpokladala to.

 

PhDr. Tomáš Černák, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a interné doktorandské štúdium na Historickom ústave SAV, kde témou jeho dizertačnej práce bol politický vývoj na Slovensku po februári 1948. Vo svojom výskume sa zaoberá aj dejinami KSS a jej vedúcich predstaviteľov, osobnosťou Gustáva Husáka, cirkevnými dejinami, a taktiež športovou históriou. Je napríklad autorom štúdií Viliam Široký a Július Ďuriš – rodinný pôvod, sociálne pomery a začiatky pôsobenia v komunistickom hnutí, Posledné dni života Gustáva Husáka a otázka jeho zmierenia s Bohom, Rodinný pôvod, detstvo a gymnaziálne roky Gustáva Husáka, Gustáv Husák a jeho štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, Futbal a politika v ČSR počas roka 1948 na príklade futbalových klubov AC Sparta a ŠK Bratislava, Fenomén futbalu v Trnave na príklade pamätných zápasov Spartaka Trnava a desiatok ďalších vedeckých štúdií a popularizačných článkov.

 

Literatúra

Čvančara, J.: Heydrich. Praha 2004.

Čvančara, J.: Někomu život, někomu smrt 1941-1943. Praha 2003.

Deschner, G.: Reinhard Heydrich. Praha 2002.

Haasis, H. G.: Smrt v Praze. Praha 2004.

Heydrich, L.: Můj život s Reinhardem. Praha 2012.

Emmert, F.: Atentát na Heydricha. Brno 2008.

 

Obrazová príloha: T. Černák, Bundesarchiv, Deschner, G. 2003 (Rybka Publishers), Heydrich, L. 2012 (Toužimský and Moravec), www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Teroristov v Mogadišu zlikvidovalo nemecké komando

Teroristov v Mogadišu zlikvidovalo nemecké komando

18. október 1977 01:58 Mogadišo, Somálsko. Pot a zápach výkalov 86 pasažierov uneseného lietadla, päť dní spútaných dámskymi nylonovými pančuchami, prekrývali radostné výkriky ich únoscov. O 7 minút, po zásahu nemeckého komanda GSG 9, boli už traja zo štyroch únoscov mŕtvi. celý článok

„Stretne sa Rus, Američan a Slovák v lietadle...“

„Stretne sa Rus, Američan a Slovák v lietadle...“

Rádio Slobodná Európa, financované aj z fondov americkej CIA, zbieralo a vysielalo i vtipy, ktoré boli v tom čase v krajinách východného bloku populárne. Výber najlepších z nich z obdobia rokov 1962 až 1970 vám teraz prinášame. celý článok

Psia známka zacelila rany po 63 rokoch

Psia známka zacelila rany po 63 rokoch

William Bernice Clark patril medzi tých Američanov, ktorých životná púť sa 6. júna 1944 skončila na pobreží Normandie. Jeho rodina nemala šancu sa s ním naposledy rozlúčiť. Až 63 rokov po jeho smrti sa im niečo po Clarkovi vrátilo. celý článok

V Hlinkovej mládeži zneužívali mladých chlapcov

V Hlinkovej mládeži zneužívali mladých chlapcov

Slovenský štát si zakladal na „tradičných“ kresťanských hodnotách. Maloletí chlapci organizovaní v Hlinkovej mládeži sa však stali predmetom sexuálneho zneužívania zo strany jej veliteľov. Dobové súdne spory hovoria o sexuálnych násilnostiach na maloletých zverencoch celkom jasne. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.