Ako v bitke pri Filippách skončila...(1. časť)

Publikované : 15.07.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3543

Ako v bitke pri Filippách skončila Rímska republika

 

Zaužívaným dátumom, ktorým ohraničujeme koniec republiky a začiatok cisárstva, je 16. január roku 27 pred Kristom. V tento deň senát venoval Gaiovi Octaviovi titul Augustus, a tým odmietol jeho predstieraný ústup od moci a z verejného života. Korene tohto príbehu však siahajú omnoho hlbšie. Pokiaľ by sme hľadali dátum, ktorým republika končí fakticky, a nielen formálne, asi ťažko by sme našli vhodnejší ako najväčšiu bitku dovtedajších rímskych dejín, ktorá na celé storočia rozhodla o osude ríše.

 

Caesarova smrť

Dominantnou postavou rímskej politiky od roku 60 pred Kr. bol Gaius Iulius Caesar. Geniálny vojenský veliteľ, ktorý dobyl celú Galiu, preplavil sa až do Británie a ako šikovný populistický politik získal veľkú ľudovú podporu. Napätie medzi Caesarom na jednej strane a senátom, ku ktorému sa pridal Caesarov bývalý spojenec Pompeius, nakoniec prerástlo do občianskej vojny. V nej v rokoch 49 – 45 pred Kr. Caesar suverénne porazil svojich protivníkov a v roku 45 bol nespochybniteľným pánom impéria. Jeho najvýznamnejší protivníci, ako Pompeius či Cato, boli mŕtvi.

Po vojne preukázal Caesar z politických, ale aj z osobných dôvodov milosť mnohým nižšie postaveným spomedzi nepriateľov. Jedným z nich bol Marcus Iunius Brutus, syn Caesarovej veľkej lásky a milenky Servilie. Mnohí sa nielen dočkali odpustenia, ale víťazný diktátor ich navyše zaradil do okruhu svojich priateľov a poradcov.

Nebolo to dobré rozhodnutie. Pre hrdých rímskych aristokratov bola myšlienka, že za svoj život vďačia triumfujúcemu nepriateľovi takmer horšia ako smrť. Caesar navyše po víťazstve dával najavo, že moc viac nehodlá pustiť z rúk. Prijal titul doživotného diktátora a len s neľúbosťou a vedomý si zlého dojmu, ktorý by príhoda vyvolala, odmietol počas slávnosti Lupercallií kráľovský diadém, ktorý mu ponúkal jeho najvernejší pobočník Marcus Antonius.

Nespokojnosť medzi aristokraciou rástla a jej oči sa začali upierať na Bruta, ktorý už svojím menom zaručoval slobodu štátu. Bol to predsa jeho predok, Lucius Iunius Brutus, ktorý pred vyše štyristo rokmi vyhnal kráľa a nastolil republiku.

Brutus chvíľu váhal, s Caesarom boli ešte pred občianskou vojnou dlhé roky priatelia a zlé jazyky tvrdili, že je dokonca Caesarovým synom, hoci bol od diktátora mladší len o 15 rokov.

Na druhej strane bol Brutus mužom princípu. Dokázal to už v roku 49 pred Kr., keď sa v občianskej vojne postavil na stranu republiky, aj keď to pre neho znamenalo spojiť sa s Pompeiom, ktorý dal pred rokmi popraviť jeho otca. Brutus mal navyše za manželku Porciu, Catónovu dcéru, a nemohol sa spreneveriť odkazu svojich predkov. Postavil sa teda na čelo sprisahania a svojím menom mu dodal patričnú vážnosť.

Sprisahancov bolo pomerne veľa, historici uvádzajú, že okolo štyridsať, hoci po mene poznáme asi len polovicu. Tvorili ich nielen bývalí republikáni a pompeiovci, ale aj niekoľko starých Caesarových prívržencov, ktorí sa od neho odvrátili, ako napríklad Decimus Brutus, vzdialený Caesarov synovec. Vodcami boli Marcus Brutus a Gaius Cassius Longinus, ďalší z bývalých Pompeiových veliteľov a Brutov švagor.

Sprisahanci udreli 15. marca 44 pred Kr. a v budove senátu ubodali diktátora na smrť. Cassius pôvodne žiadal, aby zabili aj Marca Antonia, čo však Brutus odmietol s tým, že nerobia štátny prevrat, aby získali moc pre seba, ale len oslobodzujú vlasť.

Rím sa po Caesarovej smrti ponoril do chaosu a sprisahanci začali s Antoniom vyjednávať. Dohodli sa, že všetci ostanú vo svojich úradoch (ktoré získali ešte za Caesara), nariadenia mŕtveho diktátora ostanú v platnosti a zároveň jeho vrahovia dostanú amnestiu. Bolo to rozdelenie moci, lenže dlho nevydržalo. Počas Caesarovho pohrebu Antonius šikovným prejavom natoľko pobúril ľud, že sa pohreb zmenil na demonštráciu a dav sa chystal vrahov lynčovať. To sa nepodarilo, ale sprisahanci museli v záujme vlastnej bezpečnosti opustiť hlavné mesto.

 

Vznik druhého triumvirátu

Pánom situácie sa stal Antonius, ktorý ako konzul držal legálnu moc. Brutus a Cassius získali len ponižujúce úrady, v ktorých mali dohliadať na dovoz obilia. Ani jeden z nich ich neprijal a obaja vyrazili na východ, správne tušiac, že o osude Ríma sa nebude rozhodovať v senáte, ale na bojovom poli.

Antoniovi, ktorý prevzal úlohu vodcu caesarovskej strany, sa však objavil nový protivník. Bol to Caesarov prasynovec Gaius Octavius, známy ako Octavianus, ktorého zavraždený diktátor v závete menoval za svojho adoptívneho syna a dediča. Octavianus sa z Grécka preplavil do Itálie a žiadal od Antonia svoj podiel na dedičstve. Ten ho spočiatku podceňoval – ako by ho predsa mohol ohroziť tento neskúsený devätnásťročný mladík? Zdedené meno Caesar však priam zázračne priťahovalo pozornosť a lojalitu bývalých veteránov.

Antonius sa dostal do sporu so senátom, keď sa po vypršaní svojho konzulátu pokúsil získať do správy Cisalpínsku Galiu, ktorá bola pridelená jednému zo sprisahancov – Decimovi Brutovi. Ten sa jej odmietol vzdať a vypukla vojna. Octavianus sa pridal na stranu senátu a spoločnými silami Antonia porazili. V bojoch však zahynuli obaja konzuli; Octavianus chcel byť zvolený za nového konzula, čo senát odmietol. Armáda senátu prešla na jeho stranu a Decimus Brutus sa pokúsil ujsť na východ, počas úteku ho však zavraždili Antoniovi prívrženci. Mladý Caesarov dedič následne vzal víťazné vojsko späť do Ríma a funkciu si vynútil.

Antonius medzitým ustúpil na sever a spojil sa s Lepidom, ďalším bývalým Caesarovým prívržencom. Antonius aj Octavianus vedeli, že Brutus s Cassiom na východe zbierajú vojsko a pokračovať v boji medzi sebou by bolo bláznovstvom. Traja vodcovia caesarovskej strany sa preto stretli pri Bononii a rozdelili si moc. Vytvorili druhý triumvirát – na rozdiel od prvého bol už legalizovanou inštitúciou, ktorá na päť rokov prebrala v republike absolútnu moc.

Triumviri s vojskom obsadili Rím, potrebovali však peniaze na zaplatenie svojej obrovskej armády a zároveň im chýbala vernosť politických elít. Obidva problémy vyriešili tzv. proskripcie. Všetci Caesarovi vrahovia, ale aj politickí protivníci sa ocitli na zoznamoch, ktokoľvek ich mohol zabiť a získal za to odmenu. Majetok zabitých prepadol v prospech triumvirov. Bol to strašný masaker, triumvirom však zabezpečil potrebné peniaze a aj pokoj v zázemí počas nadchádzajúcej vojny. Najvýznamnejšou obeťou proskripcií bol najslávnejší rímsky rečník a vedúca osobnosť senátu Marcus Tullius Cicero, ktorý Octavianovi ešte nedávno radil, no ten ho teraz hodil cez palubu.

 

Ovládnutie východu republikánmi

Po odchode z Ríma zamieril Brutus do Atén, kde navštevoval filozofické prednášky a vytvoril okolo seba kruh priateľov a obdivovateľov. Podarilo sa mu na svoju stranu získať légie umiestnené v Macedónii a v Illýrii, a tiež značnú sumu peňazí. Vytiahol proti nemu Antoniov brat Gaius, Brutus ho však zajal. Gaius v zajatí intrigoval a nakoniec ho po správe, že nepriatelia zabili Decima Bruta, v zmysle príslovia oko za oko popravili.

Cassius priplával do Sýrie, kde ho ako výborného veliteľa, ktorý kedysi túto provinciu bránil proti Partom, prijali s nadšením. Všetkých osem miestnych légií prešlo okamžite na jeho stranu. Cassius pokračoval do Palestíny, kde prekvapil štyri légie tiahnuce z Egypta, tie sa k nemu tiež pridali bez boja. Cassius by bol rád napadol nechránený a nepriateľsky naladený Egypt, zastavila ho však naliehavá správa od Bruta. Kleopatra skutočne poslala na pomoc triumvirom flotilu, tú však poškodila búrka a musela sa vrátiť.

Obaja vodcovia republikánskej strany sa stretli a rozhodli, že skôr ako vyrazia oslobodiť Itáliu, musia zlikvidovať hrozby vo svojom tyle. Následne Cassius s loďstvom napadol a obsadil Rhodos, Brutus porazil a vyplienil Lýkiu. Zároveň obaja povolali na pomoc východných spojeneckých kráľov, medzi inými aj galatského Deiotara.

Popritom si od východných miest násilím vynútili desaťročný tribút, čo im poskytlo dostatočné financie na uplácanie svojich legionárov. Ich armádu posilnili všetci tí, ktorým sa podarilo ujsť z Itálie pred proskripciami. Celá republikánska armáda sa potom zhromaždila v Sardách, kde vojaci vyhlásili Bruta a Cassia za imperátorov. Následne sa vydali na pochod k Hellespontu a cez Tráciu do Grécka. Armádu podporovalo loďstvo, ktoré malo nad flotilou Caesarových pomstiteľov prevahu.

Triumviri nečakali, kým sa nepriateľ dostane do Itálie a rozhodli sa ho konfrontovať ešte na Balkáne. Lepidus ostal riadiť situáciu v hlavnom meste. Antonius a Octavianus sa s vojskom preplavili cez Jadran. Obe armády sa stretli v dnešnom severnom Grécku, pri meste pomenovanom podľa otca Alexandra Veľkého – pri Fillipách.

 

Sila armád

Podľa slov rímskeho historika gréckeho pôvodu Appiána sa ešte také veľké rímske armády nikdy nestretli. Armáda triumviurov pri Fillipách mala 19 légií, všetky v plnom stave a k tomu 13 000 jazdcov, zväčša z Hispánie a z Galie. Spolu asi 110 000 mužov.

Republikáni proti nim postavili dokopy 17 légií, ale len dve mali plný stav. Ostatné boli posilnené odvodom vo východných provinciách a armádu sprevádzali aj početné pomocné zbory spojeneckých kráľov. Jazda mala 17 000 mužov, vrátane obávaných jazdných lukostrelcov. Celkovo asi 90 000 mužov. Otázna bola lojalita mužstva, pretože legionári v republikánskej armáde predtým slúžili pod Caesarom. Cassius sa snažil vernosť svojich mužov povzbudiť silnými prejavmi i finančne, konkrétne darom 1500 denárov pre každého vojaka a 7500 pre každého centurióna.

Obidve armády sa skladali z veteránov mnohých bojov, dal sa teda očakávať neľútostný boj. Armáda triumvirov mala taktickú výhodu vďaka miernej početnej prevahe a menšej rôznorodosti vojska.

Republikáni zase zaujali dobré postavenie na výšinách pri Via Egnatia, jedinej rímskej ceste, ktorá smerovala na východ. Mali veľkú výhodu, čo sa týka zásobovania. Ich loďstvo im mohlo privážať čerstvé zásoby, zatiaľ čo armáda Caesarových pomstiteľov bola odrezaná od Itálie a musela sa živiť len z miestnych zdrojov. Záujmom Bruta a Cassia preto bolo odkladať  rozhodujúci stret čo najdlhšie, počkať, kým príde zima a nepriateľom dôjdu zásoby, a potom ich oslabených zničiť.

Antonius ako hlavný veliteľ caesarovskej armády musel zase donútiť nepriateľa k boju pred príchodom zimy. Octavianus sa s príchodom k armáde zdržal pre chorobu. Nakoniec dorazil ešte pred bitkou, ale nemal väčšie vojenské skúsenosti a jeho príspevok k spoločnému úsiliu bol teda skromný. Na druhej strane bol zase skúsenejším a tvrdším veliteľom Cassius a Bruta v tomto ohľade prevyšoval.

 

Pokračovanie 17. 7. 2013

 

Mgr. Adam Rada vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.

 


Použitá literatúra

Sheppard, S.: Bitva u Filipp 42 př. n. l. : Konec římské republiky. Praha 2010.

The Cambridge Ancient History, Volume X: The Augustan Empire, 44 B.C.-A.D. 70. Cambridge 1934.

 

Pramene

Appianos: Krize římské republiky. Praha 1989.

Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. 1. a 2. zväzok. Bratislava 2008.

Suetonius: Životopisy rímskych cisárov. Bratislava 1974.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Orgie cisára Tiberia? (1. časť)

Orgie cisára Tiberia? (1. časť)

Z mnohých prípadov modernej doby poznáme moc, ktorou vládnu klebety a ohováranie. Pomocou bulváru sa dá rozšíriť veľké množstvo „zaručene pravých informácií“, ktoré sa následne uchytia a žijú vlastným životom. Nie je to však výlučne súčasný fenomén, jeho počiatky siahajú až do staroveku. celý článok

Impérium smutného cisára

Impérium smutného cisára

Azda zo všetkých úspechov rímskych cisárov si učebnicovo pripomíname ten Augustov, keď prvý cisár premenil Rím na mesto z mramoru a zo zlata, kde bol starý poriadok veľkoryso opíjaný chlebom a hrami. celý článok

Ako v bitke pri Filippách skončila...(2. časť)

Ako v bitke pri Filippách skončila...(2. časť)

Obidve strany začali opevňovať svoje postavenia, aby nepriateľa odrezali. Cassiovo krídlo chránili močiare, ktoré sa považovali za nepreniknuteľné. Antonius však cez ne začal stavať cestu. Keď to Cassius spozoroval, zareagoval a pokúsil sa nepriateľských vojakov obkľúčiť... celý článok

Prétoriánska garda

Prétoriánska garda

Prétoriánska garda bola elitná vojenská jednotka, ktorej činnosť je úzko spojená s históriou celého principátu, teda prvých troch storočí trvania rímskeho cisárstva. celý článok

Ako najväčšiu ríšu zničila kríza

Ako najväčšiu ríšu zničila kríza

Rímska ríša bola najväčším a najdlhšie trvajúcim impériom v ľudských dejinách. Príčiny jej kolapsu sa hľadali už od čias jej konca. Dnes sa zdá, že tieto dôvody majú viac ekonomický charakter, ako sme si doteraz mysleli, a nájdeme medzi nimi až prekvapujúce paralely s našou vlastnou prítomnosťou. celý článok

Čo sa stalo s deťmi Kleopatry? (1. časť)

Čo sa stalo s deťmi Kleopatry? (1. časť)

Mnohých ľudí nezaujímajú v dejinách politické udalosti, ale viac sa koncentrujú na osobný život hlavných predstaviteľov. Jeden z takýchto prípadov, je vzťah egyptskej kráľovnej Kleopatry a Marca Antonia. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.