Ako tanky nahradili kone

Publikované : 13.09.2012 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 9685

V tej blikajúcej bledosti to vyzeralo ako veľký a neohrabaný čierny hmyz, hmyz veľkosti obrneného krížnika, plaziaci sa šikmo do prvej línie zákopov a strieľajúci z otvorov na boku.“ (H. G. Wells, The Land Ironclads, 1903)

Pozemné armády väčšiny štátov sa od začiatku skladali z troch hlavných zložiek – z pechoty, z jazdy a z delostrelectva. Delostrelectvo až do vynálezu pušného prachu zastupovali rôzne metacie a vrhacie stroje (katapulty, balisty a pod.). Podstatu a význam pechoty netreba bližšie rozoberať. Preraziť rady nepriateľa alebo ho obchvátiť bolo starosťou jazdy. Tá sa  podľa svojich hlavných a vzájomne odlišných úloh časom rozdelila na dve vetvy. Prioritou ľahkej jazdy bol prieskum, vysunutá ochrana, rôzne doplnkové služby (napr. zásobovanie), ale aj prenasledovanie porazeného a utekajúceho protivníka. Hlavnou úlohou ťažkej jazdy v bitke bolo prerazenie nepriateľskej línie. Boli to predovšetkým zložky ťažkej jazdy – od starovekých katafraktov, cez rytierov stredoveku, až po napoleonských kyrysníkov, ktoré pod vplyvom historického, a zvlášť technologického vývoja vyústili do nasadenia tanku v prvej svetovej vojne.

Ak odhliadneme od nasadenia starovekých bojových vozov a slonov, ktoré do istej miery predznamenávajú neskoršie použitie tankov, jeden z prvých skutočne pozoruhodných návrhov na útočné obrnené vozidlo sa objavil na začiatku novoveku. Jeho autorom bol Leonardo da Vinci. V Britskom múzeu sa nachádza jeho nákres z obdobia okolo roku 1500, ktorý predstavuje moderne vyzerajúci vojnový stroj pohybujúci sa na štyroch kolesách s delami ježiacimi sa okolo celého obvodu konštrukcie kužeľovitého tvaru.

Z konca 16. stor. pochádza ďalší zaujímavý návrh od významného škótskeho matematika Johna Napiera. Pri skúškach svojho ťažko opancierovaného „kovového kolesového voza“ na jednej veľkej pláni v Škótsku sa mu vraj dokonca podarilo „zničiť značne veľký počet stád dobytka a oviec, ktoré sa nachádzali vo vzdialenosti pol míle od ostatných... a niektoré aj celú míľu.“

V roku 1878 časopisecky vyšiel prorocký článok plukovníka C. B. Brackenburyho s názvom Ironclad Field Artillery (Obrnené poľné delostrelectvo). Brackenbury v ňom rozvinul revolučnú myšlienku, že delostrelectvo by malo byť používané ako útočná sila a pod ochranou panciera by malo postupovať na nepriateľa. Spojili by sa tak navzájom tri dôležité prvky – paľba, pohyb a ochrana. Výsledný morálny účinok takéhoto postupu by bol zároveň väčší ako počet obetí spôsobený samotnou delostreľbou. Jeho myšlienky sa zatiaľ najsilnejšie priblížili konceptu neskoršieho tanku. Už chýbal iba posledný diel skladačky – vhodný mechanický pohon. Parný stroj, ktorý mal v tom čase za sebou vyše storočnicu existencie, bol obmedzený dopravnými zákonmi, a neexistoval žiadny vhodný motor použiteľný pre obrnené vozidlo. To sa však ešte do konca 19. stor. zmenilo vynálezom spaľovacieho motora.

 

 

Použitie pásov

Na prelome 19. a 20. stor. sa tak mohlo svetu predstaviť viacero typov obrnených automobilov vyzbrojených guľometmi. Objavili sa na nich dokonca i otočné veže. Ich problémom však bolo, že sa mohli pohybovať iba po upravených cestách, a do terénu boli nevhodné. Nezávisle sa aj pre tento problém našlo riešenie, ktorého použiteľnosť pre obrnené stroje si však kompetentní uvedomili až oveľa neskôr. Anglická firma Richard Hornsby & Sons vyvinula na začiatku 20. stor. pásy predovšetkým pre potreby poľnohospodárskych strojov. Britské ministerstvo vojny síce zakúpilo a úspešne otestovalo jeden takýto stroj, nebolo však ochotné poskytnúť ďalšiu finančnú podporu, a tak sa zrod tanku na nejaký čas oddialil.

V decembri 1903 publikoval britský spisovateľ H. G. Wells svoj krátky príbeh The Land Ironclads (Pozemní obrnenci) v mesačníku The Strand Magazine. Opisuje v ňom mechanicky sa pohybujúce obrnené stroje s dĺžkou 30 metrov a s početnou posádkou, ktoré sa zúčastňujú prebiehajúceho fiktívneho vojenského konfliktu. Aj týmto príbehom Wells potvrdil svoju povesť „proroka budúcnosti“, a napriek istým technickým odlišnostiam dokonale predpovedal nasadenie tankov v blížiacej sa veľkej svetovej vojne.

Tá vypukla o dekádu neskôr. Po počiatočnom manévrovom období, ktoré trvalo len niekoľko mesiacov, v nej na západnom fronte proti sebe v patovej situácii ustrnuli miliónové nepriateľské armády, zakopané na svojich pozíciách a neschopné pohybu vpred či vzad. Svojimi hrôzami a množstvom ľudských obetí (straty sa najskôr dôkladne evidovali, neskôr už len odhadovali) mala táto vojna prekonať všetko, čo ľudstvo dovtedy zažilo. Bojové pole ovládli delá a guľomety a obidve strany proti sebe len zúfalo vŕšili vojnový a ľudský materiál.

Jeden z prvých ľudí, ktorý si uvedomil, že problém prekonania ostnatého drôtu, zákopov a guľometov by mohlo vyriešiť obrnené pásové vozidlo, bol podplukovník E. D. Swinton. Pôsobil vo Francúzsku ako zvláštny vojenský korešpondent, a  preto mal nad vecou istý nadhľad. Jeho myšlienka síce nenašla na britskom ministerstve vojny veľké pochopenie, avšak Winston Churchill (vtedajší prvý lord admirality, teda minister námorníctva) sa preň nadchol a na jeho popud vznikol výbor pre pozemné plavidlá. Ani námorníctvo však projekt nedotiahlo do konca. Aj vďaka neutíchajúcej Swintonovej aktivite záujem znovu prejavilo ministerstvo vojny. Výbor pre pozemné plavidlá sa transformoval na spoločnú námornú a armádnu organizáciu. Teraz už len zostávalo technicky vyriešiť spojenie pásového traktora a obrneného automobilu.

O to sa postarali predovšetkým dvaja muži – major W. G. Wilson a W. Tritton, ktorí najskôr spoločne a neskôr nezávisle od seba vyvinuli niekoľko skúšobných strojov. Prvý kompletný prototyp tanku v dejinách uzrel svetlo sveta v lete 1915. Vážil 16,5 tony a poháňal ho šesťvalcový motor Daimler s výkonom 105 konských síl, umožňujúci rýchlosť 6 km/h. Je známy aj pod menom „Little Willie“, odvodeným od posmešnej prezývky nemeckého korunného princa Wilhelma, a dodnes je uchovávaný ako jeden z najcennejších exponátov zbierky bovingtonského tankového múzea. Jeho skúšky v septembri 1915, ktorých sa zúčastnil aj kráľ Juraj V., sa však skončili len miernym úspechom, pretože stroj nemal veľmi dobrú stabilitu. Ešte do konca toho istého roka postavil Wilson nový stroj a práve ten sa stal prvým bojovým tankom histórie.

Nové vozidlo malo tvar kosoštvorca a pásy obiehali okolo celého obvodu na obidvoch stranách. K zadnej časti mal pripojený stabilizačný pár kolies. Výzbroj pozostávala z dvoch rýchlopalných šesťlibrových (57 mm) kanónov zasadených vo veľkých barbetách na obidvoch stranách korby. Na korbe boli umiestnené dve pevné veže, jedna vpredu a druhá vzadu. V prednej sedel veliteľ a vodič, medzi nimi bol umiestnený jeden guľomet, ďalší bol v zadnej veži. Stroj mal štyri vstupy – po jednom na zadnej strane obidvoch barbiet, jeden v zadnej časti trupu a prielez v hornej časti. Posádku tvorilo celkom 8 mužov (okrem spomenutých aj štyria delostrelci a dvaja muži pri riadiacich pákach). Bolo to rozmerné vozidlo – 2,5 m vysoké, 8 m dlhé (bez zadného páru kolies),  s váhou okolo 28 ton. Pancier dosahoval hrúbku až do 12 mm a dobre ho chránil proti šrapnelom a guľometným strelám. Vozidlo dokázalo prekonať 3,5 m široký zákop a vyšplhať sa cez 1,4 m vysokú prekážku. Určitý problém predstavoval jeho názov. Z dôvodu utajenia zbrane pred nepriateľom, ako aj z dôvodu podobnosti tvaru nového vozidla a benzínovej nádrže (angl. „tank“) jedného známeho motocykla, padol výber práve na názov tank. Modernému človeku môže prvý tank pripadať ťažkopádne a neohrabane, bol to však technický zázrak. Neskorší generál Fuller, vizionár tankovej taktiky, ho opísal ako „elegantný stroj s krásnymi líniami“. Uvedomoval si však hlavne jeho historický význam, keď napísal, že tank je vlastne „obrnený mechanický kôň“.

 

 

 

Tank vstupuje do vojny

1. júla 1916 vyrazili po mohutnej, sedem dní trvajúcej delostreleckej príprave britské jednotky do útoku na nemecké pozície na rieke Somme. Začala sa jedna z najväčších a najkrvavejších bitiek prvej svetovej vojny. Spojenecké velenie rozhodlo, že práve tu nasadí svoju novú, zatiaľ tajnú zbraň. Začiatkom septembra sa vo Francúzsku nachádzalo už 50 britských tankov. Taktika ich nasadenia bola viac než opatrná a ich predpokladaný úspech viac ako nejednoznačný. Swinton, ktorý sa najviac zaslúžil o vznik tanku a mal na starosti aj formovanie a výcvik tankových jednotiek, napísal k využitiu tankov zvláštne memorandum. Jedným z hlavných problémov bolo, že bežiaca pechota sa pohybovala rýchlejšie ako tank, ktorý ju mal podporovať. Tanky mali preto vyraziť skôr a pešiaci ich mali nasledovať, až keď sa tanky ocitli tesne pred nepriateľskými pozíciami.

Pred nemeckými vojakmi sa 15. septembra z hmlistého ranného oparu vynorili rachotiace obludy, ktorým streľba z pušiek a guľometov zdanlivo nič nerobila. Pomaly sa posúvali dopredu a  pritom nepretržite pálili z kanónov a z guľometov. Za nimi postupovala britská pechota, ktorá hrozivé železné monštrá pred sebou sledovala s nemenším napätím. Nemci však prepadli panike predčasne. Zo štyridsiatich deviatich britských tankov, ktoré sa zúčastnili celej operácie, sedem ani nedorazilo na východiskovú pozíciu. Z ostatných štyridsiatich dvoch sa deväť pokazilo, päť uviazlo v priekope, deväť zaostalo ďaleko za pechotou (tam však aspoň „čistili“ priestor) a len deväť zvyšných dokázalo splniť úlohu, doraziť k cieľu pred vlastnou pechotou a spôsobiť nepriateľovi nejaké straty. Výsledok historicky prvého bojového nasadenia tankov tak rozhodne nemožno považovať za veľmi slávny. Briti a Francúzi boli isto trochu sklamaní a Nemci zďaleka nie tak vydesení, ako sa po vojne tvrdilo.

 

Bitka pri Cambrai

O rok neskôr, v novembri 1917, však tanky konečne dostali poriadnu príležitosť dokázať svoj význam. Počas bitky na Somme tanky operovali osamotene a v malom množstve, pri Cambrai (mestečko na rieke) však Briti nasadili tri tankové brigády, čiže vyše štyristo tankov.

20. novembra o 6.00 hod. ráno vyrazili britské tanky do útoku. Uprostred, v ich čele, sa presne v štýle stredovekej obrnenej jazdy viezol na svojom veliteľskom tanku s menom „Hilda“ veliteľ útoku generál Elles. Útoku nepredchádzalo zvyčajné delostrelecké ostreľovanie a na nemecké pozície sa dážď dymových granátov zniesol až v čase tesne predchádzajúcom tankovému útoku. Skôr než sa Nemci stihli spamätať, dorazili k ich obrannej línii prvé britské tanky, prekonali drôtené prekážky, dopredu pozhadzovali pripravené mohutné otepi chrastia (tie viezli pripevnené na korbách),  čím prekryli nepriateľské zákopy. Prvou líniou prešli takmer bez zastavenia a neohrozene sa valili ďalej. Zdalo sa nemožné britský útok zastaviť a nemecké vrchné velenie začalo uvažovať o všeobecnom ústupe. Ekvilibrium zákopovej vojny bolo konečne narušené. Briti však pre taký veľký úspech nemali pripravené žiadne tankové ani pešie zálohy. Mali síce obrovskú masu jazdcov, ktorí snáď mohli, poslednýkrát v histórii, rozhodnúť o výsledku bitky a možno aj vojny, vinou nepružného velenia a hlúpych rozkazov z vyšších miest však bola táto jedinečná príležitosť premárnená. Sila útoku tak deň za dňom slabla, Nemci stiahli posily a už 30. novembra začali silný protiútok. Na jeho zastavení a stabilizovaní frontovej línie sa opäť podieľali tanky. Napriek konečnému strategickému neúspechu v bitke pri Cambrai sa tanky osvedčili ako účinná obrnená pohyblivá zbraň a  nemalým dielom (ofenzíva pri Amiens, august – september 1918) prispeli tiež ku koncu vojny.

Aj keď do prvej svetovej vojny zasiahli aj iné ako britské tanky (napr. francúzske ľahké Renaulty či nemecké neohrabané tridsaťtonové kolosy A7V), najvýraznejšou mierou sa presadili práve britskí obrnenci, a boli to tiež britskí vojenskí myslitelia (Swinton, a hlavne Fuller), ktorí správne odhadli význam a presadzovali nasadenie tejto novej zbrane. Je preto veľkým paradoxom, že práve v Británii vývoj tankovej zbrane po skončení prvej svetovej vojny ustrnul.

Najväčšie ponaučenie si do nadchádzajúceho, ešte väčšieho svetového vojnového konfliktu zobrali porazení, t. j. Nemci.  Ich tanky a tanková taktika v ňom, žiaľ, mali dosiahnuť skutočne monumentálny úspech. To, čo sa pomerne skromne začalo na zabahnených poliach západného frontu prvej svetovej vojny, pokračovalo v epických rozmeroch východného frontu, v púšťach severnej Afriky či v tropických podmienkach tichomorských ostrovov za druhej svetovej vojny. Tanky sa stali jednou z najvýraznejších a najvýznamnejších zbraní 20. storočia a svoj význam nestrácajú ani na bojiskách súčasnosti.

 

 

Roman Mocpajchel študoval odbory archeológia a história na FiF UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskou históriou, zvlášť dejinami námorných vojen. Na túto tému publikoval už niekoľko článkov v časopise Historická revue.

 

Použitá literatúra

Rogers, H.C.B.: Tanky v boji. Brno 1997.

Heřtová, Y.: Zákopová válka. Praha 1988.

Turner, A.: Cambrai 1917. The birth of armoured warfare. Oxford 2007.

 

Internetové zdroje:

a) http://www.1914-1918.net/tanks.htm

b) http://www.chars-francais.net/

c)http://www.youtube.com/watch?v=bbTvQOiGiWI&feature=related

(v desaťminútovom zostrihu možno vidieť všetky významné tanky použité v 1. svetovej vojne)

d) http://www.palba.cz/viewforum.php?f=209

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

 

 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Mala to byť bitka, akých vojaci Veľkej vojny zažili desiatky. Delostrelecká príprava, rázny útok a víťazstvo alebo porážka. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa stret pri Villers-Bretonneux bude vymykať zo zaužívaných skúseností. celý článok

Československé tanky

Československé tanky

Väčšina odbornej literatúry o histórii a vývoji obrnenej techniky sa zaoberá obdobím druhej svetovej vojny, prípadne sa venuje vzniku tankov v období prvej svetovej vojny. celý článok

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

Vojenská technika prešla počas druhej svetovej vojny obrovským skokom vo vývoji. Nevyhol sa ani tankom, ktoré získali nezastupiteľné miesto na bojisku. Ktoré z nich však boli tie skutočne najlepšie? Na túto otázku zrejme neexistuje úplne objektívna odpoveď. celý článok

Bojová loď, ktorá zmenila moria

Bojová loď, ktorá zmenila moria

Rozvoj vedy a techniky v druhej polovici 19. storočia sa zákonite odzrkadlil v súvekom vojenskom arzenáli. V priebehu necelého storočia vystriedali parné turbíny plachetnice a namiesto drevených korábov brázdili vlny oceánov opancierované lode. celý článok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Mala to byť bitka, akých vojaci Veľkej vojny zažili desiatky. Delostrelecká príprava, rázny útok a víťazstvo alebo porážka. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa stret pri Villers-Bretonneux bude vymykať zo zaužívaných skúseností. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.