Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Publikované : 12.09.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3764

Vieme, že už od počiatkov písaných dejín si viaceré skupiny kmeňov uvedomovali spoločnú, resp. príbuznú identitu. Svedčí o tom fakt, že hovorili vzájomne zrozumiteľnými dialektmi, vychádzajúcimi zo spoločného protojazyka, a zdieľali rovnakú či podobnú mytológiu. Platí to aj pre etnogenézu Bulharov.

 

Už bádanie etnicity v druhej polovici minulého storočia dalo jasne najavo, že myšlienka spoločného pôvodu etnickej skupiny je mýtus. Tento mýtus však bol neoddeliteľnou súčasťou tradícií, ktoré formovali zvláštnosť jednotlivých rodov a kmeňov, ich vieru a inštitúcie. Relatívne malá skupina ľudí udržiavajúca isté tradície ich prezentovala ako štandard pre iné celky a vytvorila tak bázu pre spoločný výklad symbolov a mýtov. Takto vzniknuté väčšie jednotky boli často rôzneho pôvodu. „Polyetnické“ zloženie migrujúcich skupín bolo súčasnými autormi všeobecne pozorované. Jadrá týchto gentes – rodov mali však svoje vlastné osudy. Tie sa buď skončili, keď sa asimilovali s úplne inými etnikami ďaleko od svojej pravlasti, alebo sa im podarilo udržať si svoju identitu hlboko do stredoveku, resp. v istej forme až dodnes. Niekedy z jedného, pôvodne veľmi príbuzného etnika vzniklo trieštením a priberaním iných etnických skupín i niekoľko nových, značne jazykovo, kultúrne i nábožensky odlišných etník, alebo neskôr i národov. Inokedy sa fragmenty viacerých, pôvodom, jazykovo i kultúrne rozličných etník spojením a dlhším spoločným spolužitím, zdieľaním spoločných osudov v dobrom i zlom scelili do jedného etnika či národa. Ten potom väčšmi než pokrvná blízkosť zjednocovala spoločná kolektívna pamäť, kult a mytológia, teda povedomie spoločnej tradície a spolupatričnosti.

Príklady pestrého vývoja kolektívnych identít a rôznych typov etnogenéz poskytujú viac či menej podrobne vlastne všetky včasnohistorické gens – kmene – etniká sveta. V rámci Európy sa najväčšia pozornosť venuje spoločenstvám Keltov, Germánov, Hunov, Avarov, Bulharov a Slovanov. Dnes si iba veľmi zostručnene priblížime pestré osudy starých Bulharov na zložitých cestách ich etnogenézy a hľadania nových vlastí.

 

Protobulhari v 4. až v polovici 7. stor. a Staré Veľké Bulharsko – Onoguria

Protohistorickí Bulhari, sú z dôvodu rozlíšenia od dnešných slovanských Bulharov, a tiež preto, že zväčša používali iné vlastné kmeňové mená (Kutriguri, Utiguri a ď.), historikmi nazývaní aj Protobulhari, Prabulhari či Hunobulhari. Pravdepodobne patrili k turkickým kmeňom (spolu s Hunmi, Chazarmi, Avarmi, Pečenehmi, Kumánmi, Turkami, Uzbekmi, Ujgurmi a ď.) a pochádzali pravdepodobne zo Strednej Ázie. V súčasnosti sa diskutujú aj hypotézy, že pochádzali z iránskych kmeňov Strednej Ázie 1. – 4. storočia, ktoré boli neskôr súčasťou kmeňového zväzku Hunov a boli vystavovaní turkickému vplyvu, keď sa presťahovali do stepí východnej Európy. Táto hypotéza vysvetľuje turkické prvky objavené v starovekých bulharských archeologických artefaktoch i v jazyku, ktoré ale vykazujú tiež znaky typické pre iránske kmene (Sarmati, Skýti). Aj moderný genetický výskum poukazuje na vzťahy k západoeurázijským a európskym populáciám.

Isté je, že počas sťahovania národov v 4. storočí sa v rámci hunského konglomerátu presunuli nad severné pobrežie Čierneho mora a menšia časť i ďalej až do Panónie. Po zániku Hunskej ríše sa spoločne s Hunmi vrátili do stepí severne od Čierneho mora a Kaukazu a na roviny pri rieke Itil, ktorá dnes podľa nich (Vulgari) nesie meno Volga. V 5. – 6. storočí uskutočňovali pričiernomorskí Hunobulhari koristnícke nájazdy na provincie Byzantskej ríše na Balkáne, ktorá ich ale aj často angažovala a uplácala ako spojencov. Ich elity reprezentujú tzv. „kráľovské“ hrobky s ceremoniálnymi mečmi v čiernomorských stepiach. Pohrebné praktiky vykazujú tradície raných hunských období a výbava jasný stredomorský protobyzantský vplyv (napr. Malaï, Morskoï Tchoulek, Tchikarenko).

V rokoch 558/560 sa podriadili Avarom prenikajúcim z východu. Po odchode Avarov do Panónie sa stali súčasťou ríše západných Turkov. Obzvlášť Kutriguri sa niekoľkokrát vojensky angažovali na strane Avarského kaganátu pri nájazdoch na Byzanciu. V písomných prameňoch sa vtedy zmieňuje niekoľko skupín Bulharov pod rôznymi menami (Kutriguri, Utiguri, Onoguri, Onogunduri, pričom existuje mnoho variantov ich písania), vedených rôznymi vodcami, ktorí striedavo spolupracovali či viedli navzájom boje. Postupne vytvorili veľkú konfederáciu kmeňov, v ktorej Onoguri boli pravdepodobne jedným z hlavných kmeňov spolu s Utigurmi, Kutrigurmi a s viacerými menšími kmeňmi. Ich najstarší „štát“ Onoguria (Veľké Bulharsko) vznikol medzi Čiernym a Kaspickým morom a svoj najväčší rozkvet zažil v 1. polovici 7. storočia za chána Kubrata. Po smrti Kubrata (medzi rokmi 651 – 665) nastúpil na čelo kmeňového zväzu najstarší syn Batbajan.

Piati synovia Kubrata, údajne aj po vzájomných nezhodách, v nasledujúcich rokoch stratili kontrolu nad Veľkým Bulharskom. Ich kmeňová únia sa čoskoro rozpadla, čo využili Chazari a v roku 671 napadli Veľké Bulharsko z východu. Prvý úder utrpeli Onoguri obývajúci najvýchodnejšie časti krajiny a po nich Utiguri usadení juhovýchodnejšie – to bol začiatok ich roztrieštenia na viac skupín a úteku rôznymi smermi.

 

Úteky, migrácie a pokusy o založenie vlastných „štátov“ starých Bulharov

Batbajanovi Bulhari

Skupiny vedené prvým synom Bajanom (aj Batbayan, Bezmer) zostali vo svojich sídlach, veľmi skoro boli podmanené a stali sa vazalmi susedných Chazarov a Sarmatov. Historické zdroje ich nazývajú tzv. Vnútorní či Čierni Bulhari. Časť z nich prijala kresťanstvo a druhá konvertovala na islam. Posledné „zvyšky“ tohto etnika bolo možné nájsť do konca 19. storočia severne od Čierneho mora najmä v oblasti mesta Tulcea v Rumunsku. V 13. stor. sa pravdepodobní ďalší potomkovia Bajanových Bulharov uchýlili pred Mongolmi na územia severného Kaukazu a tvoria ako Balkari a Karačajci jedny z etník Kabardínsko-balkarskej a Karačajevsko-čerkeskej republiky Ruskej federácie.

Podmanenie zvyšných skupín Protobulharov Chazarmi bolo len otázkou času, čo si ostatní vodcovia Kotrag, Kuber, Alciok (?) a Asparuch uvedomili a vydali sa aj so svojimi ľuďmi rôznymi smermi hľadať nové, bezpečnejšie domoviny.

 

Kotragovi Bulhari

Druhý syn Kotrag – chán Kotrágov, Kutrigurov – odišiel so svojimi ľuďmi a s časťou Utigurov začiatkom 8. stor. do povodia stredného toku Volgy a dolného toku Kamy. Tam on a jeho následníci založili spolu s ďalšími turkickými a miestnymi ugrofínskymi kmeňmi svoj vlastný „štát“ Povolžské Bulharsko, s hlavným mestom Bolghar (dnes Bolgar blízko mesta Kazaň v Rusku), ktorý sa rýchlo islamizoval. Preslávený bol obchodom, vyspelými remeslami, najmä kováčstvom, odlievaním kovov a zlatníctvom. Od konca 10. stor. sa síce dostal pod závislosť Kyjevskej Rusi, no prekvital naďalej ekonomicky i kultúrne až do rokov 1237 – 1241, keď si ho v niekoľkých vlnách podmanili Mongoli a stal sa súčasťou Mongolskej ríše ako Kazanský chanát Zlatej hordy. Neskôr bol znovu pričlenený k cárskemu Rusku. Známe sú najmä jeho veľké kamenné mestá a obchodné strediská Bolgar a Bilär.

Toto etnikum sa v kronikách zvykne označovať ako tzv. Vonkajší Bulhari, pravdepodobne preto, že žili najďalej od svojich krajanov. Historici ich zvyknú nazývať aj tzv. Strieborní Bulhari. Ich pravdepodobní potomkovia, značne etnicky premiešaní (ako Čuvaši, Volžskí Tatári, Rusi), obývajú približne tie isté miesta, ktoré kedysi zaberalo Povolžské Bulharsko. Tí z nich, ktorí sa dodnes sami pokladajú za (Volžských) Bulharov, prežívajú v rámci Tatárskej autonómnej republiky Ruskej federácie. Mesto Bolgar je dnes vďaka svojej výnimočnej architektúre zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO.

 

Kuberovi Bulhari 

Tretí syn Kuber (Kuver) bol chánom Kutrigurov, a ako zaznamenal sv. Demetrius, odišiel (hovorí sa o počte asi 10 000 ľudí) do Panónie. Tu sa k nemu asi pripojili skupiny Kutrigurov a Utrigurov – podľa písomných správ to boli až dva tümeny (vojensky organizované jednotky – asi 20 000 ľudí), ktoré sa sem dostali (či už dobrovoľne, alebo pod nátlakom Avarov) už v predchádzajúcom storočí. Kuber bol kaganom poverený vládou nad etnicky zmiešaným, sčasti romanizovaným, sčasti slovanským obyvateľstvom v oblasti medzi Sávou a Dunajom s centrom v antickom Sirmiu, z ktorých sa vyvinulo „etnikum“ zvané Sirmijánci (Sremci). Po vzbure a víťazných bojoch s kaganom (680/681) ich Kuber odviedol na stredný Balkán – Keramezijské pole (okolie dnešného Prilepu). Predpokladá sa ich spojenectvo hlavne s kmeňom slovanských Dragovičov a spolupráca s domácim romanizovaným obyvateľstvom, s ktorými zrejme vzájomne výhodným spôsobom kooperovali a podieľali sa na deľbe moci. O tom svedčia i bohaté hrobové nálezy a poklady (Vrap, Erseke) so striebornými nádobami, prsteňmi či pásovými kovaniami vytvorenými v byzantských dielňach. Kuberovi Bulhari a Sirmijánci boli pravdepodobne jednými z tvorcov archeologickej kultúry Komani, rozšírenej na pomedzí dnešného Albánska, Macedónska, Čiernej Hory, Kosova a okrajových častí susedných balkánskych krajín od konca 7. do začiatku 9. stor. Komanská kultúra je známa z výskumov kostrových pohrebísk (Komani, Kruja, Lješ, Sv. Erazmo, Radolišta, Dalmati, Viničani), ale aj opevnených sídiel (Kruja, Sarda). Polyetnické zloženie nositeľov tejto kultúry silne ovplyvnenej Byzanciou naznačujú artefakty avarsko-slovanského pôvodu zo ženských i z mužských hrobov, ktoré nachádzajú analógie v neskoroavarských, resp. v zmiešaných avarsko-slovanských pohrebiskách v Panónii a v Naddunajsku a obsahujú aj zložky príbuzné protobulharským, resp. alanským saltovo-majackým nálezom zo stepí severne od Čierneho mora i z bulharských lokalít medzi Dunajom a Čiernym morom (skupina Vrap-Velino).

V priebehu 8. stor. sa príslušníci tejto kultúry zapojili do procesov vymaňovania sa Chorvátov, Srbov a ďalších miestnych slovanských kmeňov spod tlaku Avarov a následných etnogenetických procesov na pomedzí srbsko-chorvátsko-macedónskych, albánsko-kosovských, bulharských (Asparuchových) a byzantských území a postupne sa asimilovali, resp. prijali etnicitu v rámci prevládajúcich lokálnych etnických podloží.

 

Alciokovi Bulhari

Údajný najmladší syn Kubrata Alciok (Altzek, Altsek) sa mal svojimi družinami presunúť do panónskej stepi, včleniť sa do Avarského kantátu a neskôr sa presunúť do Talianska. To je však málo pravdepodobná interpretácia, pretože Bulhari – Kutriguri vedení mužom menom Alciok žili v Panónii už v 1. tretine 7. storočia, a ako sa píše vo Fredegarovej kronike, v sporoch o nástupníctvo bojovali v roku 631 proti kaganovi. Tento Alciok bol teda približne rovesníkom chána Kubrata, nemohol byť jeho synom a bol zrejme iba fikciou neskorších kronikárov a historikov.

Panónsky Alciok musel po porážke v roku 631 so svojim kmeňom v počte okolo 9 000 ľudí ujsť do Bavorska. Tu sa im síce dovolili usadiť, ale zakrátko došlo na príkaz franského kráľa v nočnom útoku k ich vyvraždeniu. Uniknuvších asi 2 000 ľudí (z toho 700 bojovníkov) odviedol Alciok najskôr ku korutánskym Slovanom kniežaťa Valuka a neskôr (v roku 663 alebo 668) do severného Talianska. Tu sa po súhlase longobardského kráľa Grimwalda usadili v okolí Raveny, neskôr ale presídlili do hôr stredného Talianska v okolí mesta Neapol v provinciách Benevento a Salerno. Tu postupne v priebehu nasledujúcich dvoch storočí splynuli s domácim obyvateľstvom a zanikli v dôsledku asimilácie. Hroby stepno-kočovného charakteru i jazdecké hroby datované do obdobia rokov 650 – 750 svedčia o prítomnosti Bulharov v Molise a Kampánii. V živote Pavla Diacona je zaznamenané, že potomkovia týchto (Alciokových) Bulharov stále (niekedy v 2. polovici 8. stor.) hovorili svojím jazykom, rovnako ako latinčinou. Stopy zanechali aj v miestnych toponymách – názvoch mestečiek a vrchov (Bulgaro, Bulgarello, Bolgheri, Monte Bulgheria a ď., i keď niektoré môžu mať mladší pôvod, napr. po 10. stor. v súvislosti so šírením bogomilstva). V roku 2016 tu dokonca v juhotalianskom meste s príznačným názvom Celle di Bulgheria z iniciatívy a v spolupráci s bulharskou vládou postavili a odhalili sochu „chána Alcioka“.

Asparuchovi Bulhari

Posledný Kuvratov syn chán Asparuch s väčšou skupinou Onogurov, časťou Utigirov a Kutrigurov (v počte asi 30 000 – 50 000 ľudí) ustúpil pred Chazarmi na západ cez Dneper do Besarábie (dnešné južné Moldavsko a Rumusko), kde sa v rokoch 674 – 678 dočasne usídlili. V roku 679 odtiaľ prišli až k rieke Dunaj, ktorý v nasledujúcom roku prekročili, vtiahli do byzantskej provincie Moesie a usadili sa pri delte Dunaja.

Krátko nato uzavrel Asparuch spojenectvo s tamojšou slovanskou elitou vládnucou „Zväzu siedmich kmeňov“ a so Severjanom, a v roku 681 dokázali spoločne zvíťaziť nad byzantským vojskom. Ďalšia prakticky permanentná vojenská hrozba Byzancie z juhu spolu s útokmi Avarov od severozápadu urýchlili formovanie spoločného slovansko-bulharského chanátu, nazývaného aj tzv. Dunajské Bulharsko. Jeho prvým centrom sa stala Pliska, založená ako vojenský tábor – aul s jurtovitými drevenými stavbami. Pliska sa v priebehu nasledujúcich dvoch storočí rozrástla na hlavné mesto ríše s rozlohou 23 km2, opevnené kamennými hradbami, s palácmi, s monumentálnymi sakrálnymi stavbami a s vyspelou infraštruktúrou podobnou byzantským mestám.

Protobulhari dali novému štátu a etnicite meno a základy organizácie, slovanskí Severjani a „Zväz siedmich kmeňov“ vytvorili demografickú, jazykovú a (poľno)hospodársku bázu. Bulharskú etnickú identitu prevzali početné skupiny slovanského a protobulharského pôvodu i časti romanizovaného obyvateľstva Moesie, Trácie i Macedónie.

Proces postupnej asimilácie Protobulharov a Slovanov sa prehlboval s upevňovaním centrálnej moci ranofeudálneho „štátu“. Prabulhari sa postupne rozplynuli v slovanskom prostredí, stratili svoju vlastnú stepnú kultúru i turkickú reč. Územie, na ktorom tento proces prebiehal, sa napriek tomu začína od 9. stor. v prameňoch označovať ako Bulgaria alebo Bulharorum Societas. Za Omurtagovej vlády sa stráca jeho kmeňovo-zväzový charakter a začína sa centralizácia správneho systému. V tomto období to už bol „štát“ prakticky celkom slovanský, hoci si ešte hlavne protobulharské elity zachovali časť vlastnej kultúry a niektoré vojenské alebo štátne hodnosti si uchovávali protobulharský názov. Aj mená chánových hodnostárov, objavujúcich sa v rôznych nápisoch, boli síce ešte protobulharské, ale takmer vždy sa súčasne uvádzalo aj ich slovanské meno. Aj cháni alebo ich deti mali už od 9. stor. slovanské mená, ako napr. Omurtagov syn Malamir. Omurtag bol posledným vládcom s turkickým menom. Malý počet slov bulharského jazyka zostal v stredovekom bulharskom slovanskom jazyku a iba niekoľko prežilo i do modernej bulharčiny.

Procesy vývoja osídlenia, politických, kultúrnych i etnických premien Bulharska vo včasnom stredoveku, známe z písomných prameňov, sa odrážajú do značnej miery aj v archeologických prameňoch. Slovanské osídlenie reprezentujú vidiecke osady s typickými zemnicami s kamennou pecou („kameňkou“) a s keramikou blízkou peňkovskému (Popin) alebo pražskému typu (Garvan), ktoré sa kontinuitne vyvíjajú až do 11. storočia, keď sa výraznejšie presadzujú zmeny v kultúre bývania a prechod k nadzemným domom. Na viacerých slovanských sídliskách možno pozorovať aj výskyt protobulharských prvkov, či už jurtovité stavby, alebo solitéry protobulharskej materiálnej kultúry (saltovská keramika, ozdoby).

Asparuchovi Bulhari žili spočiatku prevažne separovane vo vlastných vidieckych osadách (napr. Durankulak, Fanagoria) i v prvých pevnostiach, často prebudovaných z bývalých byzantských pevností so stavebnou i materiálnou kultúrou prameniacou v stepných tradíciách saltovo-majackej kultúry (Nova Černa, Omutarg, Car Krum, Drumevo, Pliska). Preskúmané boli viaceré lokality s typickými veľkými reprezentačnými kolovými stavbami s kruhovým pôdorysom i s malými jurtovitými konštrukciami, ktoré však skoro, už od 8. stor., bývali v centrách ako Pliska nahrádzané nadzemnou murovanou architektúrou, domami i sídelnými palácmi.

Aj spôsob pochovávania bol najmä v prvých storočiach spolužitia, v 7. – 8. stor., diametrálne odlišný. Slovanské žiarové pohrebiská výlučne s urnovými hrobmi (Popin, Garvan, Razdelno, Blaškovo) však zväčša obsahujú aj malú prímes protobulharského elementu, napr. v hrobovej výbave, ale  vyskytnú sa aj samostatné kostrové hroby s typicky protobulharskou výbavou (Kjulevča). Najmä v severovýchodnom Bulharsku a v severnej Dobrudži boli objavené i kostrové pohrebiská aj s hrobmi jazdcov, patriace výlučne protobulharským komunitám (Nový Pazar, Varna, Devnja, Madara), s bohatým hrobovým inventárom s predlohami v ukrajinskom saltovo-majackom prostredí.

Tieto rozdiely sa postupne stierali prijímaním civilizačných impulzov z Byzancie, a najmä prijatím kresťanstva byzantského typu chánom Borisom v roku 864. Časť prabulharskej pohanskej šľachty, ktorá sa postavila na ozbrojený odpor, bola Borisom porazená. Následná likvidácia asi 50 príslušníkov pôvodnej bulharskej aristokracie znamenala definitívny koniec jej vedúcej úlohy v správe krajiny, pretože posty uvoľnené po smrti vzbúrených bojarov boli obsadené elitou slovanského pôvodu.

Spolu s christianizáciou boli zavedené nové právne normy, čo prispelo k prekonaniu posledných rozdielov medzi Slovanmi a Protobulharmi, k zjednoteniu spôsobu života, bývania, zvykov i mravov. Trvalý vplyv Byzancie napomáhal modernizácii spoločnosti, rozkvetu remesiel a obchodu, kultúry, literatúry, maliarstva a architektúry. Charakter štátu „etnicky“ formálne definitívne dotvoril cár Simeon, ktorý v roku 894 prehlásil jazyk bulharských Slovanov za štátny a cirkevný jazyk.

Z piatich protobulharských kmeňovo zmiešaných skupín sa teda iba Asparuchovej podarilo udržať pohromade, vytvoriť „štát“, a dať mu štruktúru, ktorá dokázala odolať zlyhaniu. V tomto procese síce podľahli početnejšiemu slovanskému substrátu slovanských kmeňov, s ktorými sa spojili, ale pripájaním susedných, zväčša tiež slovanských, predtým sčasti romanizovaných území rímskych provincií sa Bulharsko stalo jedným z najmocnejších „štátov“ vtedajšej Európy.

Bulharské kráľovstvo prežilo s niekoľkými prerušeniami (najmä v 11. – 12. stor., keď sa dostalo pod byzantskú, a potom v 15. – 18. stor. pod osmanskú nadvládu) a po zložitom politickom, územnom a štátotvornom vývoji v 19. – polovici 20. stor. sa pretvorilo na moderný bulharský štát a nadobudlo súčasnú kultúrnu a etnickú identitu.

 

PhDr. Peter Šalkovský, DrSc., vyštudoval archeológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Viedol viaceré archeologické výskumy (Slovenské Pravno, Spišské Tomášovce, Mužla, Hontianske Moravce, Detva), zaoberá sa sídliskovou archeológiou včasného stredoveku. Je autorom piatich a spoluautorom ďalších desiatich monografií a encyklopédií. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre.

 

Použitá literatúra

Begunov, J. K.: Sokrovišča bulgarskogo naroda. Sankt-Peterburg 2007.

Dillon, J. B.: “Bulgars”. In: Ch. Kleinhenz (ed.): Medieval Italy: An Encyclopedia. London 2004.

Fine, J. V. A.: The Early Medieval Balkans: A Critical Survey from the Sixth to the Late Twelfth century. Michigan 1991.

Chalikov, A. Ch.: Kto my – bulgary ili tatary? Kazaň 1992.

Jones, S: The Archaeology of Ethnicity. Constructing identities in the past and present. London 2003.

Rašev, R.: Balgarskata eziceska kultura VII-IX vek. Sofia 2008.

Rychlík, J. a kol.: Dějiny Bulharska. Praha 2000.

 

Internetové odkazy:

a) http://www.sarakt.eu/bulgaristan.htm

b) http://www.kroraina.com/pliska

 

Obrazová príloha: archaeologyinbulgaria.com, bnr.bg, Sotheby, unesco.org, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Moslimskí Lipkovia bojovali za kresťanov

Moslimskí Lipkovia bojovali za kresťanov

Na pohraničí dnešného Poľska, Litvy a Bieloruska sídli síce nepočetná, ale kultúrne výrazne vyhranená menšina Tatárov, zvaných Lipkovia. Príslušníci tohto etnika sa hlásia k sunnitskému islamu, čo je v danej geografickej polohe absolútne nezvyčajné, no pre miestnych úplne normálne. celý článok

Púť normanského žoldniera

Púť normanského žoldniera

V priebehu 11. storočia boli normanskí žoldnieri jednými z najvyhľadávanejších a najoceňovanejších bojovníkov v Európe. Niektorí sa časom stali tak známymi, že sa ich mená a činy zachovali opísané v dobových prameňoch. celý článok

Bitka pri Rozhanovciach

Bitka pri Rozhanovciach

Dnes, 15. júna, ubehlo 705 rokov od vojenského víťazstva uhorského kráľa Karola I. nad odbojným šľachtickým rodom Omodejovcov, podporovaným Matúšom Čákom, pri dedine Rozhanovce ležiacej neďaleko Košíc. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.