Ako sa volil pápež

Publikované : 12.03.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3784

Konkláve – voľba pod zámkou

 

Vstupujeme do „konkláve“. Sixtínska kaplnka sa dnes opäť zapĺňa kardinálmi, ktorí sa zišli v Ríme, aby vybrali meno nového nástupcu na Petrovom stolci. Eliminovať vonkajšie vplyvy, osobné sympatie a antipatie, politické záujmy a nechať sa ovplyvniť vnuknutím Ducha Svätého. To je a bolo objektívnym cieľom tzv. konkláve – kolégia kardinálov zatvorených „cum clave“ (pod klúčom), pokým sa nezhodnú na mene nového pápeža. Dĺžka konkláve je „nevyspytateľná“, môže ísť o rekordnú voľbu v priebehu jedného dňa (Bonifác VIII., Július II., Pavol III.) až po zdĺhavý niekoľkoročný proces.

 

Ako vzniklo „konkláve“

K prvému skutočnému „konkláve“ došlo vo Viterbe, a to po smrti pápeža Klementa IV. (zomrel v novembri 1268). Rozdelenie kardinálov do dvoch táborov – profrancúzskeho a talianskeho – podstatne komplikoval výber vhodného následníka. Na jeho voľbe sa zhodli až 1. septembra v roku 1271, a to len vďaka „duchaprítomnosti“ obyvateľov mesta Viterbo. Títo sa totiž v júni 1270 rozhodli držať nerozhodných kardinálov „pod zámkom“ (lat. cum clave) v miestnom pápežskom paláci, až kým nezvolia nového pápeža. A nielen to, rozobrali strechu nad ich hlavami a obmedzili dodávku stravy. Prvý septembrový deň, po takmer troch rokoch, sa napokon na mene dohodli. Novým pápežom sa stal Tedaldo Visconti, priateľ Tomáša Aquinského. Novozvolený pápež sa v tom čase nachádzal vo Svätej zemi. Trvalo teda nejaký čas, kým sa ujal svojej funkcie. Do Viterba pricestoval až v marci nasledujúceho roku, odkiaľ sa konečne presunul do Ríma, kde prijal meno Gregor X.

 

„Rímsky biskup“

Uplynulo storočie po epizóde vo Viterbe, keď sa do voľby pápeža „zaangažovali“ obyvatelia tohto talianskeho mesta. V roku 1378 sa podobná situácia odohrala v samotnom Ríme. Po avignonskom zajatí pápežov (1305 – 1377) a po dlhodobom obsadení Svätej stolice pápežmi s francúzskymi koreňmi považovali Rimania za správne zvoliť za „rímskeho biskupa“ človeka ich krvi alebo pochádzajúceho prinajmenšom z Apeninského polostrova. Keď sa Rimania dozvedeli, že z konkláve vyšiel opäť víťazne francúzsky kandidát, rozhodli sa rázne zakročiť. Kým sa stihlo ukázať, že správa o voľbe je iba výmyslom, obyvatelia Večného mesta mali už celú situáciu pod svojou kontrolou. Časť kardinálov z Ríma pre istotu utiekla, ostatní hľadali záchranu za múrmi Anjelského hradu. Pápežom sa napokon stal Urban VI. (Bartolomeo Prignano), ale podporu kardinálov si nikdy nezískal, a to nielen v dôsledku jeho pochybnej voľby, ku ktorej došlo pod nátlakom zvonka. Urban VI. bol pomerne vznetlivý a hašterivý a svoje správanie nezmenil ani po nástupe na Petrov stolec. Naopak, po štyroch mesiacoch jeho pontifikátu sa kardináli rozhodli odísť do mestečka Anagni. Trinásti cirkevní hodnostári zhromaždení v miestnej katedrále sa zhodli na neplatnosti voľby. A nielen to – rozhodli sa pápeža obviniť z narušovania jednoty cirkvi a rovno ho aj exkomunikovať.

Pochopiteľne, pozícia pápeža bola natoľko strategická, že sa jeho voľbu pokúšali ovplyvňovať či už významné rímske alebo talianske rodiny, z ktorých radov pápeži často pochádzali, alebo samotní panovníci. Panovníci niektorých krajín si vydobyli „ius exclusivae“, právo vetovať niektorých neželaných kandidátov. Kolégium kardinálov mohli informovať o svojom želaní ešte pred začiatkom samotného konkláve, a síce prostredníctvom vybratého kardinála. Tomuto privilégiu sa tešilo Francúzsko, Španielsko, Svätá ríša rímska národa nemeckého a habsburská monarchia. Hoci sa táto prax ustálila až v priebehu 17. stor., našli by sme veľa príkladov aj z predchádzajúcich storočí. Spomenieme predovšetkým Ota I., ktorý si v roku 964 prostredníctvom Leva VIII. vymohol právo schvaľovať zvoleného pápeža. A len nedávno to bol rakúsko-uhorský cisár František Jozef, ktorý v roku 1903 vyjadril nespokojnosť s jedným z najhorúcejších kandidátov na pápeža – Marianom Rampollom del Tindaro.

 

Konkláve v Sixtínskej kaplnke

Sixtínska kaplnka, nazývaná pôvodne Capella Magna alebo Veľká kaplnka, bola akousi súkromnou kaplnkou rímskej kúrie, na rozdiel od Baziliky sv. Petra, ktorá bola určená verejnosti. V roku 1477 sa pápež Sixtus IV. rozhodol kaplnku kompletne prestavať. Odvtedy nesie jeho meno, hoci v skutočnosti je zasvätená Nanebovstúpeniu Panny Márie. Voľby pápežov sa odohrávajú za múrmi práve tejto kaplnky od roku 1492. Výnimkou bola voľba Pia VII. v Benátkach v rokoch 1799  –  1800 a séria konkláve v prvej polovici 19. stor. (po smrti Pia VII v r. 1823), ktoré sa odohrávalo síce v Ríme, avšak v letnom paláci pápežov na Quirináli. Palác poskytoval viac priestoru pre niekoľko stoviek kardinálov zhromaždených ku konkláve.

 

 

Čo bolo pred „Sixtínskou kaplnkou“?

Dnes si už akosi nevieme predstaviť voľbu nového Petrovho nástupcu mimo slávnej Sixtínskej kaplnky. Kde sa však „konkláve“ odohrávalo predtým? Podľa rozhodnutia „Ubi periculum“, vydaného Gregorom X., sa malo voliť na mieste smrti pápeža

Samotného Gregora X. zastihla smrť v meste Arezzo, a tak sa voľba v roku 1276, ktorá rešpektovala nové pravidlá, odohrala práve tam. Treba pripomenúť, že oficiálnym sídlom „rímskeho biskupa“ bol až do avignonského zajatia pápežský palác v Lateráne.

Apoštolský palác vo Vatikáne ako miesto konkláve ustálil až Mikuláš V. po roku 1447.

Prvým pápežom zvoleným v „konkláve“, alebo lepšie povedané v klauzúre Kláštora sv. Sebastiána na Palatíne, bol vlastne až pápež Gelasius II. v roku 1118. V priebehu 11. a 13. stor. slúžili pre potreby voľby viaceré kostoly a kláštory v Ríme, ako napríklad San Pietro in Vincoli, San Clemente, San Marco, San Giovanni in Laterano, Santa Maria Maggiore, a napokon i Bazilika sv. Petra vo Vatikáne. Prvýkrát v histórií prebiehala voľba pápeža mimo Ríma v roku 1088, konkrétne v meste Terracina v kostole Sv. Pietro e Cesareo. Zvolený bol Urban II. Kolégium kardinálov rozhodujúcich sa o novom Svätom otcovi hostili aj iné mestá  – Verona, Pisa, Ferrara, Perugia, Anagni, Velletri, Arezzo, Viterbo, Bologna či Neapol. Mimo Talianska to bol, pochopiteľne, Avignon, Kostnica či opátstvo v Cluny.

Kolégium voličov sa mohlo pôvodne počas voľby premiestňovať z miesta na miesto. Po smrti pápeža Mikuláša IV. vystriedali voliči tri rímske kostoly. Situácia sa vyhrotila po smrti jedného z kardinálov na mor. Nakoniec sa kolégium nedokázalo dohodnúť ani na mieste voľby. Tí, ktorí podporovali rodinu Colonna, zostali v Ríme, časť sa odobrala do mesta Rieti, a až nakoniec sa stretli v Perugii, kde sa dohodli na celkom neočakávanom mene – eremitu Pietra da Marrone, ktorý vstúpil do dejín pod menom Celestín V. (1294).

 

Extra omnes! Všetci von!

Týmito slovami sa začína konkláve. Obvykle po smrti predchádzajúceho pápeža sa pristupuje k voľbe nového nástupcu, sú však aj výnimočné prípady, čoho svedkom sme napokon aj my v prípade abdikácie Benedikta XVI.

Voľba „rímskeho biskupa“ bola na začiatku verejná – odohrávala sa v  rámci komunity kresťanov v Ríme, prípadne sa volilo na základe odporúčania predchodcu. „Rímsky biskup“ bol pravdepodobne volený alebo navrhovaný siedmimi rímskymi diakonmi, ale do úradu vstupoval so súhlasom rímskeho kléru a ľudu. Voľbu nakoniec schvaľovali aj ďalší biskupi z oblasti talianskej provincie Latium. Pápež Fabián bol napríklad v roku 236 zvolený na základe znamenia. Počas zhromaždenia Rimanov rozhodujúcich sa o novom pápežovi priletela holubica, ktorá si sadla práve na Fabiánovu hlavu.

Postupne dochádzalo k vylúčeniu laikov z voľby. Po roku 336 sa na podnet pápeža Marka mohli na voľbe podieľať jedine rímski kňazi. Po roku 1059 sa nariadením Mikuláša II. voľby zúčastnili len kardináli-biskupi.

Alexander III. ustálil v roku 1179 požiadavku dvojtretinovej väčšiny hlasov potrebných na zvolenie. Navrhol, aby sa volili pápeži spomedzi kolégia kardinálov, čo sa, pochopiteľne, nie vždy dodržiavalo. Stačilo byť pokrsteným. Výnimkou je napríklad Celestín V., eremita, ktorý na podnet neapolského kráľa Karola II. Anjou adresoval kolégiu kardinálov list, v ktorých ich vyzýval k správnemu a zrejme i k rýchlejšiemu rozhodnutiu. Z pustovníckeho vrchu Marrone sa tak Pietro (Pietro da Marrone) ocitol na pápežskom stolci.

 

Pravidlá voľby

Po namáhavej voľbe vo Viterbe, z ktorej pochádza názov cum clave, sa pápež Gregor X. rozhodol určiť pravidlá voľby známe ako „Ubi periculum“. Mali napomáhať flexibilnejšej voľbe Kristovho nástupcu a najmä mali pomôcť vyhnúť sa nebezpečenstvu neobsadeného pápežského trónu. Podľa nových pravidiel sa mala voľba nového pápeža odohrávať na mieste smrti toho predchádzajúceho. Kardináli mali približne pätnásť dní na to, aby sa dostavili na miesto konania voľby. Kolégium kardinálov sa malo zdržiavať v uzavretom priestore a spávať v jednej miestnosti, až kým sa nezhodnú na voľbe. Na tieto dni si mohol každý z kardinálov priviesť jedného sluhu – mohol to byť i laik. Dôležitou podmienkou bola miestnosť dostatočne veľká na zhromaždenie všetkých členov kolégia, bez deliacich sien či závesov. Brány mali byť viditeľné a dobre zatvorené, tak aby nikomu neušlo, keby sa niekto pokúsil vojsť alebo naopak vyjsť von. Kardináli si medzi sebou nesmeli vymieňať listy, správy, o všetkom sa malo hovoriť nahlas a pred všetkými.

Pochopiteľne, do konkláve nemohli prenikať žiadne správy zvonka. Právo strážiť kľúče od konkláve si po viac ako päť storočí uchovávala rodina Savelli (1274  –  1712), po jej vymretí toto právo prešlo na rodinu Chigi. Jedlo sa podávalo cez malé okno v stene po troch dňoch neúspešnej voľby len jedenkrát za deň. Po piatich dňoch neúspešnej voľby sa kardinálom servíroval už len chlieb, voda a víno. Potom ako Gregor X. prezentoval tieto nové prísne pravidlá na II. koncile v Lyone, sa kardináli, pochopiteľne, postavili do opozície. Gregor však dosiahol písomný súhlas u arcibiskupov, biskupov a opátov prítomných na koncile. I napriek tomu nebolo aplikovanie nových pravidiel úplne jednoduché.

Gregorovo „Ubi periculum“ prešlo viacerými úpravami, dokonca bolo načas zrušené a znova obnovené Celestínom V. a vylepšené Bonifácom VIII. Pravidlá konkláve sa aktualizujú prakticky do dnešných čias. Od pontifikátu Pavla VI. sa na konkláve môžu podieľať tí kardináli, ktorí neprekročili 80 rokov života. Ján Pavol II. sa rozhodol poskytnúť kardinálom zúčastňujúcim sa na konkláve príbytok v Domus Sanctae Marthae, odkiaľ prichádzajú každý deň do Sixtínskej kaplnky.

Konkláve sa začína svätou omšou, v ktorej sa vzýva Duch Svätý. Kardináli sa odoberú do už pripravenej Sixtínskej kaplnky, s možnosťou voliť dva razy ráno i večer (spolu štyri razy). Lístky sa pália po oboch voľbách naraz. Dym z komína Sixtínskej kaplnky možno teda očakávať v neskoré predpoludnie, a potom popoludní. Pochopiteľne, ak je voľba úspešná, z komína sa šíri dym bielej farby.

Po vynájdení kníhtlače boli dokonca bežne publikované plány a zasadací poriadok jednotlivých kardinálov. Na „hlasovacom“ lístku sa nachádza formulka v latinčine: „Eligo in Summum Pontificem R. D. ......,“ ku ktorej sa doplní meno kandidáta. Počas jednotlivých volieb sa vyberú mená tých, ktorí majú právo odniesť lístky na hlasovanie chorým kardinálom a, samozrejme, mená tých, ktorí spočítajú hlasy (recognitores). Kardinál, ktorý z akéhokoľvek motívu opustí konkláve, sa doň nemôže vrátiť.

K najpodstatnejším zmenám konkláve došlo v 70. rokoch 20. storočia za Pavla VI., ktorý z voľby vylúčil kardinálov nad 80 rokov a spresnil počet zúčastnených na 120. Voľba, nazývaná tiež „Scrutinium“, má svoj zaužívaný poriadok. Každý z kardinálov uvedie na hlasovací lístok meno svojho kandidáta (tzv. Antescrutinium). Lístok osobne odnesie do urny, ktorá je umiestnená pod Michelangelovou freskou posledného súdu, kde už čakajú traja vybratí „recognitores.“ Majú za úlohu spočítať lístky – ak ich počet nesedí s počtom kardinálov zúčastnených na voľbe, spália ich bez toho, aby boli skontrolované výsledky voľby. Ak počet sedí, dvaja scrutatori čítajú nahlas mená tých, ktorí získali hlasy. Lístky sú spálené po druhej voľbe v poradí (post scrutinium), teda raz ráno a raz popoludní.

Ak je voľba úspešná, zvolenému kardinálovi sa položí otázka, či voľbu prijme („Acceptasne electionem de te canonice factam in Summum Pontificem?“). Ak áno, nasleduje otázka, pod akým menom nastúpi na Petrov stolec („Quo nomine vis vocari?“). Keďže času je málo, predpokladáme, že každý kardinál si o eventuálnom mene popremýšľal ešte pred začiatkom konkláve.

 

„Habemus papam“

Potom sa spália lístky v piecke, ktorá je dočasne inštalovaná v Sixtínskej kaplnke, a vidno biely dym. Novozvolený pápež sa poberie do tzv. „Sály sĺz“, ktorou je v skutočnosti sakristia Sixtínskej kaplnky. Tu prvýkrát zoberie na seba pápežský habit. Je obvykle pripravený v troch rôznych veľkostiach. Ak zvolená osoba nie je prítomná, do pápežského odevu ho oblečú na mieste, kde mu je správa o zvolení odovzdaná. Novozvolený pápež sa vráti do Sixtínskej kaplnky, posadí sa na katedru, zaspieva sa Te Deum a odznejú slová evanjelistu Matúša (Mt. 16, 13-19): ....A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Potom nasleduje už známe ohlásenie nového pápeža slovami „Habemus papam“.

 

Mgr. Ivana Kvetánová, PhD.,  študovala históriu a klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite v Trnave. Je štipendistkou na Pápežskom inštitúte pre kresťanskú archeológiu v Ríme. Spolupracuje na výskume kláštora na Katarínke v Dechticiach. 

 

Použitá literatúra

Lux in Arcana. L'Archivio Segreto Vaticano si rivela. Catalogo della mostra (Roma, 29 febbraio-9 settembre 2012). Roma 2012.

Melloni, A.: Il conclave. Storia dell'elezione del Papa. Bologna 2005

 

Internetové zdroje:

a) www.vaticaninsader.it

 

Obrazová príloha: I. Kvetánová, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Pápež – Boží vyvolený

Pápež – Boží vyvolený

Pápežský primát je téma, ktorá zamestnáva mysle ľudí dlhé storočia. Inštitúcia, ktorá prešla dvetisícročným vývojom spolu s Kristovou cirkvou, fascinuje svojou trvalosťou. Cirkev a pápež sú v takom pevnom zväzku, že nie je možné jedno od druhého oddeliť. A predsa to nebolo vždy tak. celý článok

Aké bolo tajomstvo remeselníkov v starom Egypte?

Aké bolo tajomstvo remeselníkov v starom Egypte?

Starovekí Egypťania právom vzbudzujú úctu a akúsi bázeň až do dnešných dní. Ľudí Egypt a jeho história dodnes fascinuje. Pri predstave starovekého Egypta sa nám v mysliach vybaví veľkolepá a slávna civilizácia, ktorá nám zanechala hlboké a neprebádané more múdrostí a podnetných myšlienok. celý článok

Cintoríny ukrývajú našu kultúru

Cintoríny ukrývajú našu kultúru

Prelom októbra a novembra sa už tradične spája so spomienkou na zosnulých a hojnými návštevami miest ich posledného odpočinku. Cintoríny však ukrývajú omnoho viac. celý článok

Kto prekročil tieň kráľa Attilu?

Kto prekročil tieň kráľa Attilu?

O kráľovi Hunskej ríše Attilovi a jeho nemilosrdnosti počul azda každý nadšenec dejín Rímskej ríše. Attila však nebol posledným, kto ohrozoval územie Rimanov a Grékov. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.