Ako oslavujú Japonci?

Publikované : 19.10.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 988

Najstaršia japonská náboženská tradícia – šintó – je rituálne veľmi prepracovaným systémom, ktorý má svoj pôvod v starovekej japonskej spoločnosti. Ešte aj dnes môžeme pri celoročných rituáloch a oslavách badať dôraz na dávne tradície a symboliku, ktoré riadili náboženský život japonskej spoločnosti v priebehu uplynulých storočí. Tento text v krátkosti predstaví japonské slávnosti v jednom kalendárnom roku, ktoré majú väčšiu aj menšiu súvislosť s touto pôvodnou domácou tradíciou.

 

Oslavy začiatkov

Šintó, pôvodné japonské náboženstvo, je spájané s každodenným dianím v tomto svete, hmotnom a smrteľnom, najmä však so životom, narodením, detstvom, rozvojom a rastom. Aj preto je šintó, a hlavne jeho rituály spájané so začiatkami: Japonci idú navštíviť šintó svätyňu a pomodliť sa k božstvám kami pri oslavách spojených so začiatkom určitej životnej etapy a s dôležitými míľnikmi súvisiacimi s oslavami tohto života a našej pozemskej existencie.

Jednou z takých udalostí sú oslavy nového roku Ošógacu, počas ktorých je dobrým zvykom navštíviť svätyňu a požiadať božstvá o ochranu v nadchádzajúcom roku. Najväčšie tokijské svätyne prijmú v prvých dňoch nového roka až 3 milióny návštevníkov (každá!) a cieľom takejto návštevy nie je ani tak hlboká modlitba, ale jednoduchá prosba o ochranu a náklonnosť božstiev, prosba, aby božstvá vyplnili ľuďom to či ono prianie. Japonci pri oslavách nového roka vítajú vo svojich domácnostiach božstvo Tošigami – v preklade doslova Božstvo (nového) roka – ktoré má priniesť bohatstvo a šťastie do každej rodiny. Tak ako u nás, aj v Japonsku sú novoročné oslavy spojené s veľkým množstvom symbolických úkonov. V prvom rade treba ešte pred začiatkom nového roka vyčistiť a upratať dom alebo byt, aby v ňom nebola špina a prach, ktoré by mohli slúžiť ako „útočisko“ pre zlé a (doslova) nečisté sily. Vlastne ide o akúsi symbolickú mágiu, pomocou ktorej sa má zničiť princíp „rovný rovného si hľadá“ a akékoľvek nečistoty – doslovné aj symbolické – majú byť preto odstránené.

Bohatá symbolika v spojitosti s oslavami nového roka je aj dodnes zachovaná v japonskej kuchyni: každé novoročné jedlo má svoj vlastný význam a odkaz do celého nasledujúceho roka. Presný zoznam všetkých pokrmov, samozrejme, neexistuje, jednak je ich nespočetne veľa vzhľadom na rôzne symbolické variácie, ktoré im môžu byť pripisované, jednak sa tiež líšia v závislosti od geografickej oblasti, z ktorých má každá svoje preferované alebo zdôrazňované potraviny či pokrmy. Všeobecne sa však jedia napríklad pohánkové rezance, ktorých dĺžka má symbolizovať – ako inak – dlhovekosť a zdravý život. Alebo tiež krevety, ktoré svojím ochranným pancierom a dlhými tykadlami pripomínajú ochranu a odolnosť, a prenesene majú teda tiež zabezpečiť ochranu života a dlhovekosť. Ďalším novoročným pokrmom je kaša z gaštanov a sladkých zemiakov, ktorá svojou žltou farbou odkazuje na peniaze, materiálne bohatstvo a hojnosť. Tiež sa podáva šalát z mrkvy a reďkvičky, pričom oba druhy zeleniny majú svoje miesto na novoročnom stole vďaka symbolike svojej farby: biela je v japonskom kontexte farbou čistoty a nevinnosti, červená zase farbou radosti a šťastia, dobrého života a zdravia.

Na novoročnom stole by mali mať svoje miesto i sardinky a strukoviny: obidva pokrmy sa podávajú vo veľkých množstvách, pretože aj v prírode sa vždy vyskytujú vo veľkých množstvách, čím opäť odkazujú na bohatstvo a hojnosť, ktorú preto aj symbolicky privolávajú do domácností. Ikry zo sleďa či z lososa majú rodine priniesť zdravé a početné potomstvo a v novoročnej polievke nesmie chýbať sedem druhov byliniek, ktoré svojou zelenou farbou odkazujú na silu prírody, ktorá sa prebúdza s postupne prichádzajúcou jarou. Prenesene teda do rodiny privolávajú mladosť, elán, vitalitu, rast a rozvoj. Rovnako ako počas iných oslavných udalostí, aj na japonskom novoročnom stole vždy nájdeme tzv. omoči – koláčiky alebo knedle z ryžového cesta (cesto nie je dochucované, nie je ani sladké, ani slané, preto sa ťažko určuje, či ide o koláčik, alebo o knedľu). Na výrobu malého množstva omoči sa totiž použije niekoľkonásobne väčšie množstvo ryže a aj ryžové koláčiky preto odkazujú na bohatú a zabezpečenú domácnosť, ktorej členovia nepoznajú núdzu. Na záver potom nasleduje – ako aj u nás – sladká bodka, ktorou je osladená pasta z fazúľ azuki. Tradičná japonská kuchyňa získavala bielkoviny prevažne zo strukovín a sladká pasta z fazúľ je toho pozostatkom. Mať na stole sladké v minulosti vždy znamenalo, že základné potreby rodiny sú naplnené, že v nej je prebytok a ryžový koláčik plnený sladkou fazuľovou pastou je ešte aj dnes úplne bežným (a veľmi chutným) japonským dezertom.

 

Oslavy v svätyniach

V šintó svätyniach sa oslavuje aj tzv. Secubun, čo sú oslavy konca zimy a nastupujúcej jari, ktoré sa konajú začiatkom februára; presný deň je stanovený vždy na iný dátum, ktorý sa vypočíta podľa lunárneho kalendára. Toto prechodné obdobie symbolizuje nielen koniec zimy, ale najmä ukončenie obdobia chladu a temnoty a príchod nových síl, ktoré majú priniesť ľuďom nielen teplo, ale aj blahobyt a šťastie do nasledujúcich mesiacov. Sviatky Secubun sa tradične oslavujú v šintó svätyniach alegorickým tancom, v ktorom víťazia sily jari a života nad démonmi, ktorí predstavujú temné sily zimy. Blahobyt a bohatstvo sú symbolicky zdôrazňované prostredníctvom sóje alebo iných strukovín, ktoré sa rozhadzujú do všetkých strán s výkrikom: „Démoni von, šťastie dnu!“, čo je obdoba nášho „Dobré s nami a zlé preč!“. Japonci si potom zo svätýň nosia balíčky sójových bôbov so sebou domov, aby sa ich ochrana symbolicky preniesla zo svätyne priamo do príbytkov.

V súvislosti so začiatkami je dôležitou slávnosťou rituál Šičigosan, ktorého doslovný preklad znie „sedem-päť-tri“, a ktorý je oslavou detí, menovite oslavou ich tretích, piatych a siedmych narodenín. Šičigosan sa koná vždy na jeseň, konkrétne 15. novembra, pričom sa oslavujú tretie a siedme narodeniny dievčat a piate narodeniny chlapcov (i keď v niektorých častiach Japonska sa toto gendrové a s ním súvisiace vekové rozloženie môže mierne líšiť). Na deti je táto slávnosť zameraná z niekoľkých dôvodov – tie majú korene, pochopiteľne, jednak v histórii, ale tiež v náboženstve a v číselnej symbolike. Šičigosan je pripomienkou vysokej detskej mortality v uplynulých storočiach japonských dejín. V úplne najjednoduchšom zmysle je to odkaz na skutočnosť, že ak sa nemluvňa dožilo detského veku, bola to záruka jeho pevného zdravia, ale tiež dôvod na oslavu, ktorá mala byť zdieľaná s božstvami. Symbolická rovina je badateľná vo veku, v ktorom dieťa navštívi svätyňu: nepárne čísla sú v ázijskom kontexte považované za šťastné a priaznivé, čo dáva tejto slávnosti dvojaký punc mimoriadneho významu.

 

Individuálne slávnosti

Doteraz spomínané slávnosti sa odohrávali vždy vo svätyniach, čím ich môžeme zaradiť k spoločným komunitným oslavám. No Japonci v priebehu roka oslavujú ešte niekoľko udalostí, ktoré sú zamerané na jednotlivcov, a čo je zaujímavé, tieto sa konajú vždy v dňoch, ktoré sú kombináciou nepárnych dní a mesiacov. Na 1. 1., napríklad, pripadá oslava už spomínaného nového roka. Ďalšie tradičné japonské slávnosti potom pokračujú počas nasledujúcich nepárnych dní a mesiacov, teda 3. 3., 5. 5., 7. 7. a 9. 9. (a v novembri, ďalšom mesiaci nepárneho čísla, sa oslavujú spomínané narodeniny detí Šičigosan). Aj keď všetky tieto „nepárne“ slávnosti sa pôvodne odohrávali na cisárskom dvore, dnes majú, samozrejme, iný charakter, a to nielen ľudovejší, ale aj súkromnejší. Slávnosti konané v marci, v máji a v júli sú viac rodinnou než komunitnou udalosťou, zámerom pri nich nie je návšteva svätyne a prosba adresovaná božstvám, ale skôr spoločná oslava v rodinnom kruhu, prípadne s priateľmi alebo so susedmi, v každom prípade sa tak deje viac v súkromí domácností než vo verejnom priestore svätyne.

Dňa 3. marca sa koná tzv. Hina macuri, Slávnosť dievčat. Ohina sama je označenie pre bohato zdobené bábiky v rúchach odkazujúcich na dvorské šaty z obdobia Heian, ktoré sú vystavované v domácnostiach rodín, kde majú malé dievča alebo mladú slečnu. Obdobie Heian, ktoré datujeme do rokov 794 – 1185, sa považuje za vrchol japonského kultúrneho života, za obdobie vzniku najslávnejších literárnych diel, najbohatších kláštorov a najtradičnejších malieb. Čokoľvek spojené s obdobím Heian odkazuje na krásu, jemnosť a sofistikovanosť, na vzdelanosť, eleganciu a vysokú kultúrnosť tradičného Japonska. Aj preto bábiky vystavované počas Slávnosti dievčat – Hina macuri pripomínajú toto historické obdobie, aby mladé slečny v rodine napĺňali ideály tejto doby: aby boli jemné, kultúrne, sofistikované, krásne a múdre. Príbuzné rodiny sa vzájomne navštevujú, dievčatá sa vychvaľujú (a v súčasnosti, samozrejme, hojne fotia) pri stupienkoch s bábikami v dvorských šatách, predstavujúce tradičný cisársky dvor obdobia Heian, a celá udalosť je veľmi komorná, rodinná a nenútená.

Tradícia, pochopiteľne, vyžaduje, aby následne v rámci slávností prišiel rad aj na chlapcov, ktorých oslava pripadá na 5. mája. Tak to bolo aj v histórii – v tento deň sa oslavovali mladí chlapci, ale od roku 1948 sa Sviatok chlapcov (Tango no sekku) zmenil na Deň detí (Kodomo no hi). Podobne ako v našich zemepisných šírkach, aj v Japonsku sa v tento deň oslavuje mladosť a zdravie detí, rovnako dievčat, ako aj chlapcov. Naďalej však platí, že dievčatá mali svoju oslavu Hina macuri v marci a táto májová je preto aj po vizuálnej stránke venovaná chlapcom. Dodnes sa pred domami, kde je súčasťou rodiny mladý chlapec, vyvesí tyč s vlajkami štylizovaných kaprov; na tyči veje toľko kaprov, koľko má rodina synov. Kapor je podľa tradičnej čínskej legendy symbolom sily, zdatnosti a neúnavnej vytrvalosti. V prenesenom význame si teda rodina praje, aby sa aj jej synovia stali v dospelosti silnými a odolnými, aby s ľahkosťou zdolávali prekážky, ktoré im život postaví do cesty.

Letná slávnosť, ktorá pripadá na 7. júla, sa nazýva Tanabata. Je rozličného pôvodu, býva spájaná s náboženstvom aj s poľnohospodárskym cyklom, dnes je však pripomienkou zamilovaného príbehu medzi Nebeskou tkáčkou a Nebeským pastierom, ktorý má síce svoj pôvod v starovekej Číne, ale veľmi skoro sa stal aj súčasťou japonského folklóru. Slávnosť Tanabata pripomína, ako sa Nebeská tkáčka zamilovala do Nebeského pastiera, ich láska bola však taká silná a vášnivá, že obaja zabudli na svoje povinnosti. Na oblohe nemal kto noc za nocou tkať nebeskú oblohu a pastierovo stádo sa rozutekalo po pastvinách okolo Mliečnej dráhy. Nebeský kráľ, vládca celej oblohy a otec Nebeskej tkáčky, sa rozhodol nastoliť poriadok na nebesiach tým, že rozdelil mladých milencov a zakázal im stretávať sa. Jeho dcéra však upadla do nekonečného zármutku a prosila svojho otca, aby zmiernil svoj trest. Obmäkčený jej slzami Nebeský kráľ povolil, že sa so svojím milým môže vidieť raz do roka, v noci 7. júla, keď vtáci (straky, vrany alebo žeriavy, v závislosti na pôvode príbehu) utvoria most cez Mliečnu dráhu a obaja milenci sa môžu konečne opäť stretnúť. Toľko legenda o zamilovaných, ktorá je v pozadí slávnosti Tanabata, v tento deň sa však v Japonsku neoslavujú zamilovaní, ako by sa azda dalo čakať. Možno však povedať, že oslavujú všetci: Japonci si v tento deň zdobia svoje príbytky zelenými konármi bambusu, na ktoré pripevňujú ozdobné farebné papieriky, ale tiež papieriky s ich vlastnými prianiami, ktoré sa im majú splniť. Japonci tak dnes počas slávnosti Tanabata píšu na papiere svoje sny a túžby, tieto pripevnia na bambusové konáriky a prajú si, aby sa im vyplnili rovnako, ako sa v tento deň plní sen Nebeskej tkáčky a Nebeského pastiera.

Ďalšia slávnosť, ktorá nasleduje v septembri, sa mierne vymyká spomínanému pravidelnému vzorcu, podľa ktorého sú oslavy sústredené okolo rodiny či komunity. V minulosti išlo o dožinkovú slávnosť jesennej úrody ryže, s postupným upadaním dôležitosti poľnohospodárskeho života sa však ťažisko slávnosti prenieslo do kultúrnej sféry. Dnes je 9. september Dňom chryzantém, ktoré sú nielen typickými jesennými kvetmi, ale najmä sú symbolom japonského panovníckeho rodu: cisársky trón v Japonsku sa metaforicky tiež nazýva Chryzantémový trón. Japonci slávia v septembri ešte jednu udalosť, ktorou nie je nič iné než spln mesiaca. Tento prvý jesenný spln, ktorý tradične pripadá na polovicu septembra, je totiž považovaný za mimoriadne krásny a pozoruhodný a slúži tak ako príležitosť, ktorá dovoľuje celej rodine, aby sa spoločne stretla a vychutnala si pokojný večer s meditatívnym rozjímaním nad krásou prírody a s dokonalým splnom mesiaca.

 

Kultúrne vnímanie

Toľko krátka exkurzia naprieč japonským rokom osláv, ktoré vychádzajú z náboženských aj spoločenských tradícií. Ich pozadie je, ako sme mali možnosť sledovať, rôzneho pôvodu: niektoré sú poľnohospodárske, iné náboženské, iné, naopak, komunitné. Vo výsledku môžeme povedať, že väčšina spomínaných osláv sa síce koná zastrešená kontextom šintó, nejde však o striktne religiózne udalosti, naopak,  často majú presah do kultúrnych či sociálnych tradícií. Je nutné dodať, že samotní Japonci ich nevnímajú ako náboženské, ale skôr ako kultúrne udalosti.

Návšteva svätyne môže byť pre Japoncov súčasťou sobotnej či nedeľnej prechádzky alebo turistického výletu. Japonci chodia do svätyne prosiť božstvá o priazeň alebo žiadať o pomoc či o ochranu pri viac či menej významnej udalosti. Božstvá kami nespravujú posmrtný život ani nenesú zodpovednosť za spásu či mravný život Japoncov, oni dohliadajú nad ich zdravím, šťastím, bohatstvom, úspechmi, nešťastiami, prešľapmi či radosťami, ktoré sa týkajú ich každodenného života a hmotnej existencie v tomto svete. Šintó zastrešuje každodenný život, jeho radosti a strasti. Na druhej strane nadpozemský svet, spiritualita, filozofia, spása a duchovno sú viac v réžii buddhizmu než šintó.

 

Mgr. Zuzana Kubovčáková, M.A., Ph.D., vyštudovala odbor japonský jazyk a medzikultúrna komunikácia na Univerzite Komenského v Bratislave, odkiaľ jej ďalšie kroky viedli na ročnú stáž na Osaka University of Foreign Studies a následne na School of Oriental and African Studies na University of London, kde získala titul Master of Arts v odbore Japanese Religions. Doktorát v odbore religionistika na Masarykovej univerzite v Brne bol zameraný na najstaršie japonské kroniky a systematizáciu pôvodnej tradície domáceho šintó. Ďalší výskum autorky sa venuje stredovekému japonskému buddhizmu, menovite zenovej škole Sótó a textom majstra Dógena, zakladateľa tejto školy.

 

Použitá literatúra

Benedictová, R.: Chryzantéma a meč: Vzorce japonské kultury. Praha.

Collcutt, M./Jansen, M./Kumakura, I.: Svět Japonska: Kulturní atlas. Praha 1977.

Earhart, B.: Náboženství Japonska: Mnoho tradic na jedné svate cestě. Praha 1998.

Griffis, E. W.: Shinto Myths and Rituals. Montana 2010.

Sansom, G.: Japan: A short cultural history. Vermont 1981.

Varley, P.: Japanese Culture. Honolulu 2000.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Zenoví majstri boli v učení prísni a neúprosní

Zenoví majstri boli v učení prísni a neúprosní

Buddhistické učenie je bohatý systém myšlienok, textov a interpretácií. Je to smer, ktorý môže byť zároveň filozofiou, spiritualitou, etikou, psychológiou a umením, a v žiadnom z týchto aspektov si nemusí odporovať. celý článok

Prečo viažu Japonci laná na stromy?

Prečo viažu Japonci laná na stromy?

V Japonsku existuje niekoľko náboženských tradícií, ktoré v priebehu dejín spolunažívali bok po boku a inak to nie je ani dnes. Japonskú religiozitu primárne definujú dominantné náboženské smery, akými sú šintó a buddhizmus, sekundárne tu pôsobia tiež konfucianizmus a taoizmus. V článku by som chcel celý článok

Aké je náboženstvo Japoncov?

Aké je náboženstvo Japoncov?

Mohli by sme si myslieť, že život moderných Japoncov už nie je spätý s náboženstvom. Opak je však pravdou. Starí i mladí Japonci aj v bežné dni navštevujú svätyne či chrámy, kde prosia božstvá a buddhov o pomoc a ochranu. Na aké božstvá sa to však obracajú? celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.