Ako Normani zvíťazili v južnej Itálii

Publikované : 19.06.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4384

Na prelome 10. a 11. storočia tvorili potulní rytieri, dobrodruhovia a pútnici z radov Normanov neprehliadnuteľný európsky fenomén. Zapríčinil to predovšetkým zvyk, podľa ktorého dedil po otcovi celý majetok len najstarší syn. Mladší synovia normanských šľachticov, pokiaľ ich nelákala cirkevná kariéra, museli začali hľadať šťastie všade tam, kde jestvovali alternatívne možnosti, ako získať bohatstvo a slávu. Ďalším územím v Európe, kde sa Normani nakoniec pevne uchytili, sa po Normandii (911) stala v druhej polovici 11. storočia aj južná Itália.

 

Prví normanskí dobrodruhovia sa na juh Itálie dostali krátko po roku 1000 ako pútnici do Svätej zeme, keďže apúlske prístavy (napríklad Otranto alebo Bari) boli jedným z východiskových bodov prepravy do Svätej zeme po mori. Okrem Svätej zeme smerovali niektorí z pútnikov do chrámu sv. Michala na hore Monte Gargano. Počas svojho pobytu v tejto oblasti si nemohli nevšimnúť, že táto úrodná a bohatá krajina s príjemným podnebím bola zároveň javiskom nekonečných politických rozporov a vojen. Od polovice 6. storočia tvorila Apúlia a najmä Kalábria súčasť Byzantskej ríše. Severne sa nachádzali longobardské vojvodstvá v Salerne, Benevente a v Kapue, ktoré vznikli ako produkt invázie Longobardov do Itálie roku 568. Ich vládcovia raz nominálne podliehali Byzancii, raz rímsko-nemeckým cisárom (po obnovení cisárstva na západe v roku 800), poprípade sa stávali spojencami rímskych pápežov, no v skutočnosti usilovali o čo najväčšiu možnú mieru nezávislosti. Do tohto chaotického prostredia zasiahli v priebehu 9. storočia nájazdy arabských pirátov zo severnej Afriky, ktoré sa po definitívnom dobytí Sicílie koncom 10. storočia (patriacej dovtedy Byzantskej ríši) ešte viac zintenzívnili. Neustále konflikty vyvolávali dopyt po schopných bojovníkoch, a tak neprekvapí skutočnosť, že niektorí Normani odhodili pútnické palice a namiesto nich si opásali meče. Po nejakom čase potom kontaktovali svojich ďalších príbuzných v Normandii a informovali ich o nových príležitostiach na získanie bohatstva a slávy.

 

Skromné začiatky

Spočiatku prichádzajúci normanskí dobrodruhovia nachádzali uplatnenie ako žoldnieri najmä v Kapue a Salerne. Niektorí z nich podporili povstanie apúlskeho šľachtica Mela, pôvodom z Bari, proti Byzantíncom, ktoré vypuklo v roku 1009. Byzantínci dokázali povstanie potlačiť, ale isto si povšimli, že Normani, ktorých anachronicky nazývali Frankami (Frankoi), tvorili najbojaschopnejšiu časť povstaleckého vojska. Prvým menovite známym náčelníkom juhoitalských Normanov v tomto období bol Torstin (Thorstein) Scitellus. O generáciu neskôr v roku 1038 sa cisár Michal IV. (1034 – 1041) rozhodol podniknúť pokus o znovudobytie Sicílie. Pri tejto príležitosti poskytol salernský vojvoda Guaimar IV. (1027 – 1052) skúsenému a schopnému byzantskému veliteľovi Georgiovi Maniakovi oddiel svojich 300 normanských žoldnierov. Malému oddielu velil Viliam Železná ruka, syn drobného normanského šľachtica Tankreda z Hauteville, ktorý práve s mladším bratom Drogom dorazil z Normandie. Aj keď sa byzantská výprava na Sicílii skončila po dvoch rokov bojov neúspechom, Normani sa vojensky previedli v tom najlepšom svetle. V nasledujúcich rokoch počet Normanov v južnej Itálii postupne stabilne stúpal, zatiaľ čo sily lombardských kniežatstiev a hlavne území pod správou Byzantíncov postupne klesali. Nový pomer síl sa prejavil v roku 1040, keď Melov syn Argyros zorganizoval nové povstanie proti Byzantíncom. Hlavnú silu jeho vojska tvorili práve normanskí dobrodruhovia, ktorých už v tom čase bolo približne sedemtisíc. Aj tentoraz však ešte Byzantínci dokázali povstanie potlačiť, pretože byzantské sily v južnej Itálii viedol už spomínaný Georgios Maniakes.

Priaznivá situácia pre ďalší rozvoj Normanmi ovládaných území nastala najmä po nevydarenom povstaní tohto byzantského generála, ktorý sa v roku 1043 vzbúril proti centrálnej cisárskej vláde v Konštantínopole a pri pokuse získať cisársky trón prišiel o život. Vzniknuté politické vákuum nakoniec nevyplnil ani jeden z vyššie spomínaných normanských vodcov. Bol to – čo sa znalosti pomerov a dĺžky pobytu v južnej Itálii  týka – úplný nováčik, mladý dobrodruh Robert, nazývaný vďaka svojej prefíkanej povahe aj Guiscard, ktorý prišiel z Normandie do južnej Itálie okolo roku 1046/1047. V čase jeho príchodu už Normani pod vedením Richarda Drengota kontrolovali grófstvo Aversa (od r. 1030) a jeho traja nevlastní bratia z matkinej strany – Viliam, Drogo a Onfroi – boli usadení v Melfi v Apúlii (od r. 1040). Napriek pokrvným zväzkom však nevlastní bratia mladého Róberta neprijali príliš vrelo. Ten preto čoskoro z Melfi aj so svojím skromným sprievodom odišiel do Kalábrie, kde si vďaka premyslenej kombinácii diplomacie, „výpalníckych“ praktík a hrubej vojenskej sily vybudoval takmer z ničoho vlastnú mocenskú bázu, ktorá sa stala po Averse (a od r. 1049 po Kapue) a Melfi tretím ohniskom normanských mocenských ašpirácií v južnej Itálii.

 

Normani vs. pápežská kúria a Byzantínci 

Pokračujúce úspechy Normanov znepokojili, prirodzene, byzantské elity v hlavnom meste Konštantínopole a byzantský cisár Konštantín IX. Monomachos (1042 – 1055) sa ich rozpínavosti snažil zamedziť sformovaním širokého protinormanského spojenectva s pápežom Levom IX. (1048 – 1054) a s miestnymi longobardskými veľmožmi, ktorých normanská expanzia v južnej Itálii už tiež priamo ohrozovala. Týchto veľmožov zastupoval paradoxne povstalec proti Byzantíncom z roku 1040 Argyros, ktorý dostal po návšteve Konštantínopola vysoký dvorský titul patrikios. V roku 1053 sa však Normanom podarilo všetkých protivníkov jedného po druhom poraziť (osobitne Byzantíncov, Argyra a pápežské vojsko) a v bitke pri Cividale zajať aj samotného pápeža Leva IX., ktorý potom svoj život dožil prakticky v normanskom zajatí. Keďže v tejto situácii závisela možnosť udržať spojenectvo s pápežom aj od otázok, ktoré sa týkali vzťahu rímskej a ortodoxnej cirkvi, znamenala veľká cirkevná schizma z júla 1054 aj koniec politického spojenectva Byzantíncov a rímskej pápežskej kúrie, ktoré bolo poslednou zárukou, že územnú expanziu Normanov na juhu Itálie sa možno podarí dostať pod kontrolu.

Novozvolený pápež Mikuláš II. (1058 – 1061) sa v tejto situácii rozhodol pre radikálnu zmenu tradičnej pápežskej politiky. Namiesto snahy o obnovu otrasených vzťahov s Byzantíncami sa s návrhmi na spojenectvo obrátil na Normanov, konkrétne na Roberta Guiscarda a Richarda z Kapuy. Výrazom novej dohody, ktorá tak zásadne zmenila mocenské pomery na juhu Itálie, bola na koncile v Melfi v roku 1059 pápežská investitúra Róberta Guiscarda ako grófa Apúlie, Kalábrie a Sicílie, a Richarda ako kniežaťa v Kapue. Z obidvoch najväčších nepriateľov pápežskej kúrie sa takom razom stali jej vazali a ochrancovia. Byzantské sily otrasené porážkami sa z prehier už nedokázali spamätať. Hlavným dôvodom nebola ani tak vojenská sila Normanov, ale skôr skutočnosť, že práve v tomto období musela Byzantská ríša čeliť oveľa akútnejšej hrozbe na svojej východnej hranici v podobe opakovaných nájazdov seldžuckých Turkov. V dôsledku toho už normanskému ovládnutiu celej byzantskej Itálie nestáli v ceste žiadne prekážky a ten, kto nakoniec zo situácie najviac ťažil, bol práve Robert Guiscard.

 

Éra Roberta Guiscarda

Hoci pápež Mikuláš II. prehlásil Roberta Guicarda grófom Apúlie, Kalábrie a Sicílie, musel si tento normanský dobrodruh väčšinu „svojich“ území ešte len vydobyť. V tomto smere mu veľmi pomohlo výhodné druhé manželstvo so salernskou princeznou Sikelgaitou, dcérou Guaimara IV. (približne v r. 1058), ktoré mu zabezpečilo neutralitu miestnych apúlskych Longobardov. Ďalším významným faktorom bol príchod Guiscardovho mladšieho brata Rogera (asi r. 1057), ktorého neskôr v roku 1061 poveril dobytím Sicílie, nachádzajúcej sa ešte stále v rukách moslimov. Začiatkom roka 1060 padlo hlavné byzantské centrum Kalábrie a sídlo byzantskej správy – mesto Reggio. Až potom sa Robert Guiscard mohol sústrediť na konečné ovládnutie byzantskej Apúlie, ktorej jednotlivé centrá získal v pomerne rýchlom slede: roku 1061 padla Troia, roku 1063 sa do Guiscardových rúk dostal prístav Tarent, v nasledujúcom roku Matera a koncom tejto dekády dobyl ďalšie významné apúlske prístavy Brindisi a Otranto. V roku 1068 obľahol hlavnú a poslednú baštu byzantskej moci v Apúlii, ktorou bolo prístavné mesto Bari. Obliehanie Bari trvalo tri roky a 16. apríla 1071 sa mesto nakoniec vzdalo.

Rýchle Guiscardove úspechy však mali aj svoju temnejšiu stránku. Neustále vojenské operácie boli príčinou viacerých hladomorov, ktoré v priebehu 60-tych rokov 11. storočia postihli striedavo obyvateľstvo Apúlie aj Kalábrie. Takisto sa napriek vonkajšej slabosti Byzantínci nezmierili s pádom svojich území v južnej Itálii a za pomoci rôznych normanských exulantov – Richarda, princa z Kapuy, a ďalších mocných normanských rodov z južnej Itálie (napríklad grófov z Trani) a nespokojných členov samotného klanu Hauteville (najmä od moci odstavených synov Guiscardových starších bratov Viliama, Droga a Onfroia) – a tajných zásielok zbraní a peňazí podnecovali po roku 1071 sériu nebezpečných povstaní, ktoré do krajnosti testovali Guiscardove vojenské a politické schopnosti (prvé v rokoch 1072 – 1073, ďalšie v rokoch 1075 a 1078/1079).

V roku 1073 bol energický vojvoda vyčerpaný natoľko, že musel uľahnúť na lôžko a celým juhom Itálie začali kolovať nepravdivé zvesti o jeho smrti. Nakoniec sa Guiscard uzdravil a pokračoval v snahe pacifikovať svojich odporcov. Komplikácie mu však nespôsobovali len oponenti, ale často aj jeho vlastní stúpenci (napríklad synovec Robert z Loritella), ktorí začali prenikať smerom na sever do oblasti Abruzzi. Tá však už patrila k územiu rímskej pápežskej kúrie. Pápežom v Ríme nebol vtedy nik iný ako Gregor VII. (1073 – 1085), ktorý Guiscarda pre pokračujúce územné prechmaty napokon dvakrát po sebe exkomunikoval. Ani to však Guiscarda nezastavilo a roku 1076 obľahol Salerno, kde vládol brat jeho manželky Sikelgaity, knieža Gisulf II. Mesto padlo po niekoľkých mesiacoch. Následne sa Robert Guiscard v rokoch 1077 a 1078 pokúsil získať Neapol a Benevento, ale to sa mu už v dôsledku politiky pápeža Gregora VII. a nového normanského princa z Kapuy Jordana nepodarilo. Ďalšiemu pokračovaniu jeho dobyvačnej politiky urobila prietrž nová revolta, ktorú definitívne potlačil až na prelome rokov 1079 a 1080.

Hoci Robert Guiscard vládol až do svojej smrti roku 1085, základy normanského panstva nad južnou Itáliou boli položené práve do začiatku roka 1080. Napriek jeho snahe o vytvorenie ďalších Normanmi ovládaných území na byzantskom Balkáne v rokoch 1081 – 1085 sa normanský zábor trvalo zväčšil už len na Sicílii, ktorá sa v roku 1091 vďaka Guiscardovmu bratovi Rogerovi ocitla celá v rukách Normanov. Vďaka posledným normanským dobrodruhom Robertovi a Rogerovi z Hauteville sa tak definitívne sformoval štátny útvar, ktorý na juhu Itálie pretrval len s minimálnymi zmenami až do roku 1861.

 

Mgr. Marek Meško, M.A. PhD., vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ako aj odbor byzantských dejín na Aristotelovej univerzite v Solúne. Doktorát získal v odbore byzantológie. Pôsobil na Vojenskom historickom ústave v Bratislave, získal postdoktorandské štipendium na Princetonskej univerzite v USA. V súčasnosti sa venuje výuke a historickému bádaniu na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa sústreďuje na obdobie vlády cisára Alexia I. Komnéna (1081 – 1118) a na analýzu obranných bojov tohto cisára, ktoré viedol na Balkáne v prvom desaťročí po svojom nástupe na trón proti rôznym protivníkom (Normanom, Pečenehom a Kumánom). Jeho doplňujúcou oblasťou záujmu sú dejiny rôznych vojenských konfliktov na súši aj na mori a dejiny vojenstva všeobecne.

 

Použitá literatúra:

Albu, E.: The Normans in their Histories: Propaganda, Myth and Subversion. Woodbridge 2001.

Gay, J.: L’Italie méridionale et l’empire byzantin depuis l’avénement de Basile Ier jusqu’à la prise de Bari par les Normands (867 – 1071). Paris 1904.

Holmes, R. C. L.: Men of the North Wind the Norman Knight in the 11th Century Mediterranean. American International Journal of Social Science 4, 2015,  68 – 81.

Chalandon, F.: Histoire de la domination normande en Italie et en Sicile. Tome I. Paris 1907.

Joranson, E.: Inception of the Career of the Normans in Italy – 1017. Speculum 23, 1948, 353 – 396.

Loud, G. A.: The Age of Robert Guiscard. Southern Italy and the Norman Conquest. Harlow 2000.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, M. J. Blondel

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Moslimskí Lipkovia bojovali za kresťanov

Moslimskí Lipkovia bojovali za kresťanov

Na pohraničí dnešného Poľska, Litvy a Bieloruska sídli síce nepočetná, ale kultúrne výrazne vyhranená menšina Tatárov, zvaných Lipkovia. Príslušníci tohto etnika sa hlásia k sunnitskému islamu, čo je v danej geografickej polohe absolútne nezvyčajné, no pre miestnych úplne normálne. celý článok

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Vieme, že už od počiatkov písaných dejín si viaceré skupiny kmeňov uvedomovali spoločnú, resp. príbuznú identitu. Svedčí o tom fakt, že hovorili vzájomne zrozumiteľnými dialektmi, vychádzajúcimi zo spoločného protojazyka, a zdieľali rovnakú či podobnú mytológiu. Platí to aj pre etnogenézu Bulharov. celý článok

Púť normanského žoldniera

Púť normanského žoldniera

V priebehu 11. storočia boli normanskí žoldnieri jednými z najvyhľadávanejších a najoceňovanejších bojovníkov v Európe. Niektorí sa časom stali tak známymi, že sa ich mená a činy zachovali opísané v dobových prameňoch. celý článok

Bitka pri Rozhanovciach

Bitka pri Rozhanovciach

Dnes, 15. júna, ubehlo 705 rokov od vojenského víťazstva uhorského kráľa Karola I. nad odbojným šľachtickým rodom Omodejovcov, podporovaným Matúšom Čákom, pri dedine Rozhanovce ležiacej neďaleko Košíc. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.