Ako Fridrich II. „kúpil“ Jeruzalem (1. časť)

Publikované : 13.02.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3741

V roku 2010 objavili archeológovia na hradbách izraelskej Jaffy skutočne jedinečnú pamiatku. Arabský nápis na šedom mramore. Pri postupnom dešifrovaní vedci zistili, že ukrýva meno cisára rímskej ríše Fridricha II. a dátum 1229. Mohli by sme si myslieť, že v porovnaní so zachovalými križiackymi pevnosťami je tento nápis len malou rybkou v mori, no nejeden bádateľ by nám v tejto záležitosti oponoval. V období križiackych výprav bolo neobvyklé, aby akýkoľvek predstaviteľ Západu zanechával na tomto území odkaz v arabčine. Fridrich II. však arabsky plynule rozprával a táto skutočnosť o ňom čosi vypovedá.

 


Prelínanie kultúr

Věra a Miroslav Hrochovci vo svojom diele Křižáci ve svaté zemi píšu, že križiacke výpravy nie sú zaujímavé len dobývaním miest a hradov, ale aj tým, že sa pri nich stretli tri civilizácie – západoeurópska, byzantská a islamská. Aj v kontroverznej osobe Fridricha II. sa spojilo viacero kultúr, ktoré neskôr ovplyvnili jeho konanie na čele križiackej výpravy.

Fridrich II. sa narodil 26. decembra 1194 v Jesi v blízkosti Ancony, bezprostredne po korunovácii svojho otca Henricha VI. za sicílskeho kráľa. Henrich VI. bol zároveň aj rímsky cisár, ktorý sa oženil s dedičkou normanského panstva − Konštanciou. Ich pôvod a fakt, že zomreli ešte za Fridrichovho detstva, vopred určili jeho smerovanie. Ovplyvnila ho aj situácia, ktorá nastala po ich smrti. Na Sicílii sa vtedy rozmohol boj o získanie moci a o jeho poručníctvo.

Ťažké roky, ktoré Fridrich zažíval počas svojej adolescencie, vyformovali jeho charakter. Palermo, kde pobýval, bolo mestom rôznych kultúr a živnou pôdou pre mnohostranné vzdelanie a rôzne záujmy. V roku 1208 nadišla chvíľa, keď sa mladý panovník, dovtedy vychovávaný poväčšine „ulicou“, musel vyrovnať s opozíciou barónov, ktorí ho neakceptovali a nehodlali mu vrátiť majetky nadobudnuté počas jeho neplnoletosti. O rok nato sa na pápežovo odporúčanie oženil s o niekoľko rokov staršou Konštanciou Aragónskou, vdovou po uhorskom panovníkovi Imrichovi. Povstaleckí baróni zavolali na podporu svojich zámerov nového rímskeho cisára Ota IV., ktorého korunoval pápež Inocent III. Cisár sa okrem toho, že pápežovi prinavráti majetky v oblasti strednej Itálie, zaviazal  aj k tomu, že Sicíliu nepripojí k ríši. Jeho sľuby ale nemali dlhé trvanie a pápež ho exkomunikoval.

Fridrich bol pod náporom udalostí pripravený opustiť Sicíliu. Nemal čo stratiť. Naklonená mu bola situácia na severe Itálie a v Nemecku, kde mu veľmoži v roku 1211 ponúkli nemecký trón. Aj stratégia francúzskeho panovníka Filipa Augusta, ktorý chcel vytvoriť francúzsko-švábsku os proti welfsko-anglickej aliancii, mu prišla akurát vhod a spolupracovať na Otovom zničení začali aj severoitalské mestá spolu s veľmožmi.

Nepriaznivá situácia primäla cisára vrátiť sa na sever, kam sa medzičasom stiahol aj Fridrich a – vyhýbajúc sa nepriateľským lombardským mestám – prekročil Alpy. Okruh prívržencov sicílskeho panovníka sa postupne rozširoval. 5. decembra 1212 bol Fridrich oficiálne zvolený za nového panovníka a o štyri dni neskôr v Mohuči aj korunovaný. Nový panovník sa ale napriek širokej podpore stretával v Nemecku aj s odporom, ktorý sa stupňoval najmä v mestách protežujúcich Ota – v Aachene, v Kolíne a v oblasti Saska. Cisár bol však čoskoro predsa len definitívne porazený francúzskym panovníkom v bitke pri Bouvines. Fridrichovi sa nakoniec podarilo prelomiť odpor Aachenu a 25. júla 1215 bol druhýkrát korunovaný. Pri korunovácii sa prejavil jeho mladícky entuziazmus a prijal znak kríža.

 

Cesta na juh

Nasledujúce roky Fridrichovho života sa odohrávali za Alpami. Jeho snahy smerovali k upevneniu postavenia v rámci ríše, k presadeniu nástupníctva svojho syna na trón a v neposlednom rade k naplneniu sľubu viesť križiacku výpravu. Jeho počiatočné nadšenie však vzhľadom na neúspechy predchádzajúcich výprav postupne vyprchávalo. Navyše sa čím ďalej, tým viac dostával do spleti sporov, ktoré nemohol nechať napospas nemeckým veľmožom a musel predovšetkým stabilizovať svoje postavenie v ríši. Až potom sa mohol vydať na cestu na Východ.

Problémy za Alpami a snaha splniť sľub ale neboli jedinými panovníkovými starosťami. Fridrich potreboval demonštrovať svoju autoritu aj cisárskou korunou, a tak sa v roku 1220 vydal do Ríma. Okrem iného mu pápež neustále vyčítal, že nesplnil svoj sľub vydať sa na križiacku výpravu. Zároveň sa Fridrich musel po ôsmich rokoch vrátiť na Sicíliu, pretože tu stále neobnovil svoju vládu. 20. novembra 1220 sa v Chráme sv. Petra konala cisárska korunovácia. Cisár obnovil aj svoj sľub viesť križiacku výpravu, ale zatiaľ vyslal na pomoc aspoň vojsko. Fridrichova ochota spolupracovať s pápežstvom sa prejavila aj v dekréte Constitutio in Basilica Beati Petri, v ktorom zabezpečoval cirkvi slobody.

Následne na ceste na juh, v Kapui, určil smerovanie svojej centralistickej politiky. Na jar roku 1221 dorazil do Messiny, kde opäť vydal nariadenia proti hazardným hrám, Židom a prostitútkam. Tieto dve skupiny obyvateľstva sa mali viditeľne rozlišovať a ich kontakt so spoločnosťou mal byť obmedzený. Na druhej strane však cisár zamestnával Židov na svojom dvore. Fridrichova politika smerovala aj proti moslimom.

Začiatkom 13. storočia bol islam na Sicílii obmedzovaný. Moslimovia viedli gerilové vojny, najmä v okolí Monreale, proti duchovným a centrálnej autorite. Dokonca si razili vlastné mince. Podporovaní emirmi zo severnej Afriky vygradovali v roku 1219 svoje drancovanie a o niekoľko rokov neskôr netolerovali ani Fridrichovu legislatívu. Musel preto proti nim zakročiť vojensky. Ich vzburu vnímal ako zradu voči korune a voči kresťanstvu na Sicílii. Aj keď sa Fridrichovi podarilo zajať vodcu moslimov Ibn Abbaba, ktorého popravil, vojna sa neskončila. Cisár musel prerušiť zásobovanie moslimov zo severnej Afriky. Uvedomoval si, že tento problém je veľmi rozsiahly, a tak dospel k idei ich presunu na jedno miesto, kde by boli izolovaní od okolitého kresťanského sveta, ale hlavne od toho moslimského. Nechal ich umiestniť v Apúlii v oblasti Lucera, niekdajšej byzantskej kolónii. Fridrich nebol proti praktizovaniu islamu v Lucere, dokonca si toto mesto obľúbil a nechal si tu postaviť jeden zo svojich palácov, pravdepodobne v orientálnom štýle, aj s háremom. Využíval moslimov ako vojakov, osobných sluhov aj ako konkubíny. Saracén bol dokonca Fridrichov osobný strážca na ceste do Jeruzalema. Jeho postoj v takýchto prípadoch jednako neznamenal, že by bol voči moslimom tolerantnejší. Ak napríklad moslim zaznamenal spoločenský vzostup, musel konvertovať.

 

Plánovanie križiackej výpravy

Fridrich sa síce porátal s moslimami na Sicílii, zabudol však na moslimov na východe, čo začalo prekážať pápežovi, s ktorým sa stretol v roku 1223 vo Ferentine, aby naplánovali výpravu. Dohodli sa, že začne v roku 1225, a tak začal s prípravami aj Fridrich. Vytvoril flotilu, ktorú tvorilo 50 transportných lodí prevážajúcich križiakov, ich kone a 100 galér. Pápež takisto robil všetko, čo mohol. Noví križiacki kazatelia boli rozoslaní do celej Európy.

V tomto období navštívil Fridrichov dvor s prosbou o pomoc aj Ján z Brienne, jeruzalemský kráľ. Cisárovi to prišlo vhod, pretože v tom čase, už ovdovený, potreboval novú manželku. Jánova dcéra Izabela (známa aj ako Jolanda) predstavovala ideálnu adeptku. Rovnako to bola príležitosť, priniesť do jeruzalemského kráľovstva mužského dediča.

Nastal rok 1225, ale Fridrich nebol pripravený vyplávať. Pápež sa mu začal vyhrážať exkomunikáciou. V tom istom roku sa Fridrich oženil s Izabelou a od jeruzalemských barónov požadoval, aby mu prisahali vernosť. Tento prístup sa nepáčil Izabelinmu otcovi, jeruzalemskému kráľovi Jánovi. Preto sa sťažoval u pápeža. Fridrichove manželstvo nebolo ideálne, k mladej Izabele bol chladný a správal sa k nej ako k hociktorej konkubíne zo svojho háremu.

V roku 1226 zvolal Fridrich snem do Cremony, aby prerokoval svoju výpravu, musel však riešiť aj herézu katarov, ktorá sa šírila z južného Francúzska, a v neposlednom rade rebéliu antiimperiálne zameraných lombardských miest. Fridrichovo postavenie v týchto konfliktoch navyše sťažoval novozvolený pápež Gregor IX. Snažil sa dokázať Fridrichovu nestálosť a vyhrážal sa mu exkomunikáciou v súvislosti s križiackou výpravou. No prípravy napredovali a v lete 1227 sa na juhu Apeninského polostrova začali zhromažďovať rytieri, ktorí boli nachystaní na svoju cestu. Vydali sa na ňu 8. septembra 1227, ale Fridrich ochorel a nemohol pokračovať. Vrátil sa naspäť a do Sýrie vyslal len niekoľko galér. Aj k pápežovi vyslal poslov, ktorí mu mali vysvetliť jeho návrat, ale Gregor ich odmietol prijať. Fridricha exkomunikoval. Jeho kroky sa však minuli úspechu.

Pokračovanie 15. 2. 2013


Mgr. Eva Šefcová pôsobí ako doktorandka na Katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave. Venuje sa stredovekej kronikárskej spisbe so zameraním na kroniku Jána z Udine a na neskorostredovekú uhorskú kronikársku spisbu. Prednáša dejiny Apeninského polostrova v stredoveku.

 

 

Použitá literatúra

Abulafia, D.: Frederick II:  A Medieval Emperor. New York – Oxford 1988.

Abulafia, D. et al.: The New Cambridge Medieval History. Volume 5 c. 1198-1300. Cambridge 1999.

Houben, H.: Federico II. Bologna 2009.

Koch, W.: Friedrich II. In: Lexikon des Mittelalters. CD. Stuttgart – Weimar 2000.

 

Internetové zdroje

a)      http://www.medievalists.net/2011/11/15/crusader-inscription-by-frederick-ii-discovered-in-israel/

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Katari – najväčší heretici?

Katari – najväčší heretici?

Katari patrili medzi najvýznamnejšie a najväčšie heretické skupiny 12. storočia. Sú tiež označovaní za jednu z najtajuplnejších a najfascinujúcejších kacírskych skupín v stredoveku a dodnes sú predmetom živého záujmu nielen historikov a religionistov, ale aj laickej verej-nosti, ktorú priťahujú najm celý článok

Asasinovia a ich obete

Asasinovia a ich obete

Asasinovia bolo tajné izmaelitské hnutie, ktoré vzniklo na konci 11. storočia. Vychádzali zo šiitskej tradície islamu. V populárnej kultúre sú známi skôr ako nájomní vrahovia, ktorí často užívali rôzne omamné látky. celý článok

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Vládu uhorského kráľa Ondreja II. hodnotia historici všeobecne kriticky. Pre zlú hospodársku politiku, rozpredávanie kráľovských majetkov a slabú autoritu u šľachty sa považuje za jedného z najmenej schopných arpádovských panovníkov na uhorskom tróne. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.