Aké príbehy sú ukryté v erboch?

Publikované : 04.10.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1581

Žijeme v čase zaplavenom najrôznejšími značkami, firemnými logami a symbolmi, ktoré majú za úlohu upútať náš zrak, podnietiť záujem, identifikovať či skôr predať tovar. Popri tejto zmesi drobných, ľahko zapamätateľných grafických prvkov sa ešte stále stretávame so skupinou symbolov, výrazne evokujúcou minulosť – s erbmi.

 

Pre každého milovníka histórie môže byť erb prameňom o človeku v minulosti s úžasnou výpovednou hodnotou. Základným predpokladom využitia jeho potenciálu je ochota klásť mu otázky. Tá najčastejšia a možno i najdôležitejšia sa týka dôvodu výskytu toho či onoho symbolu v erbe. Je to náhoda, osobný vkus, dobová móda, niečo úplne iné, alebo všetko dohromady? Rád by som sa spolu s čitateľmi nad touto otázkou zamyslel aj o čosi hlbšie. Sústredíme sa predovšetkým na erby zo stredoveku a novoveku, používané v Uhorskom kráľovstve, ktorého nie nepodstatnou súčasťou bolo aj územie Slovenska s našimi predkami.

História tvorby a používania erbov sa dlhé stáročia tešila a stále teší veľkej pozornosti bádateľov. Naďalej však zostáva veľké množstvo otázok, ktoré doposiaľ neboli a možno ešte dlho nebudú zodpovedané. Na úvod sa pristavíme pri elementárnej veci – pri vzniku erbov. Takmer každá heraldická príručka označuje za príčinu ich vzniku práve potrebu identifikácie rytierov a ich družín v 12. storočí. Počas druhej krížovej výpravy vo Svätej zemi sa erby medzi západoeurópskymi rytiermi všeobecne rozšírili. Oveľa zaujímavejšou a podstatnejšou otázkou je spôsob a čas ich zrodu, resp. čas, keď o erbe môžeme začať hovoriť. Na základe útržkovitých prameňov vieme, že sa objavujú v prvej polovici 12. storočia na viacerých miestach naraz. Prameňom však prekvapujúco nie sú časti rytierskej zbroje, ale pečate šľachticov s identifikačnými prvkami. Hoci je pravdou, že erby na zbroji sa používali pri identifikácii bojovníka. O erbe spravidla hovoríme až pri jeho kontinuálnom používaní konkrétnym bojovníkom v priebehu dlhšieho obdobia. Vtedy sa stal nemenným. Dodnes sa k základným vlastnostiam skutočného erbu radia predovšetkým jeho dedičnosť, nemennosť a súlad s určitými heraldickými pravidlami.

Tieto pravidlá a zásady postupne naberali na vážnosti, hoci sa objavovali len postupne a ich prijímanie vyžadovalo značný čas. Nemožno však generalizovať a ako každý ľudský vynález aj erby majú svoju dynamiku vývoja a výnimky z pravidiel. A možno práve to ich „poľudšťuje“ a robí z nich príťažlivé artefakty skrývajúce mnohé prekvapenia.

 

Nemennosť a dedičnosť erbu

S dedičnosťou erbu to od počiatku nebolo vôbec jednoduché. Svedčia o tom aj naše najstaršie známe erby, patriace uhorským kráľom z rodu Arpádovcov. Vôbec najstarší známy erb používal na svojich minciach Belo III. (1173 – 1196) a tvoril ho v štíte umiestnený dvojitý kríž. Už jeho syn Ondrej II. však použil úplne iné erbové znamenie. Tvorili ho strieborné priečne brvná v červenom štíte, neskôr nazývané „arpádovské“ brvná. Ondrejov syn Belo IV. sa však opäť vracia k erbu s dvojitým krížom, aby sa zas Belov syn Štefan V. opäť vrátil k pruhovanému erbu starého otca Ondreja II. Intifáda s kráľovskými erbmi pokračovala ďalej s najrôznejšími komplikáciami, ich detailný popis by ale vyčerpal priestor vyhradený tomuto príspevku. Vystačme si aspoň s faktom, že na prelome stredoveku a novoveku došlo k akémusi zmiereniu oboch erbov a k ich spojeniu v jedinom štíte.

Dramatickým zmenám sa nevyhýbali ani erby niektorých významných hodnostárov kráľovstva. Slávnostné udelenie šľachtického erbu konkrétnemu rodu panovníkom vôbec nemuselo znamenať, že erb budú poslušne používať všetci jeho príslušníci. Krásnym príkladom je erb pánov zo Šankoviec. Tento erb, ktorý Štefanovi udelil Ladislav Pohrobok v roku 1455, je špecifický. V erbovom štíte aj v klenote sa nachádza opica sediaca na trojvrší a držiaca písmeno S. Unikátna figúra opice iste znamenala jasne zapamätateľný rodový symbol. Na druhej strane môžeme len špekulovať, či u súčasníkov nevyvolával rozpaky, alebo rovno posmešky. O niekoľko desaťročí získal iný príslušník tohto rodu, Anton, významnú hodnosť nitrianskeho biskupa. Vysokej dôstojnosti tohto úradu zrejme opica úplne neprináležala, a preto vydal Matej Korvín biskupovi novú erbovú listinu. Nový erb, ktorý biskup potom používal, vyobrazoval namiesto opice rameno zvierajúce trojicu šípov. F. Federmayer poukázal na fakt, že výmeny starých rodových erbov neboli v našej heraldike ničím výnimočným. Zistil, že veľa rodov začalo svoje stredoveké erby v novoveku vymieňať za nové módne znamenia, najmä z vojenského prostredia. Stovky erbov s vyobrazeniami zbroje či morbídnych scén (zabíjanie alebo odsekávanie hláv Osmanom) ukazujú výrazné prepojenie neustálych vojnových konfliktov v 16. a 17. storočí so životom v Uhorsku.

K úpravám erbu môžeme pripojiť aj jeho polepšenie za zásluhy. V roku 1327 polepšil Karol Róbert vernému spojencovi magistrovi Dončovi erbové znamenia zo strieborných na zlaté za pomoc v boji proti oligarchom. V novoveku upravovali svoje erby aj šľachtici povýšení medzi barónov. K pôvodnému erbovému znameniu pribudli ďalšie a k jednej prilbe s klenotom na štíte bola doplnená ešte jedna. Postupné premeny (polepšovanie) môžeme sledovať aj v množstve mestských erbov, postupne dopĺňaných o nové figúry, či už v štíte, alebo mimo neho. Pekným prípadom sú Košice, kde máme dodnes zachované erbové listiny vydané až štyrmi stredovekými panovníkmi.

Najmä v západoeurópskej heraldike mali svoje pevné miesto tzv. brizúry. Boli to úpravy rodového erbu. Typické je to u vládnucej dynastie, keď druhorodení a treťorodení synovia nemali právo používať rovnaký erb ako prvorodený dedič, alebo u členov vedľajších vetiev rodu. Táto problematika doposiaľ nie je v našej heraldike dostatočne prebádaná. Aj v uhorskej heraldike sa však s brizúrami stretávame. Spomeniem len jednu, ktorá je naozaj výnimočná. Nachádza sa v erbe rábskeho biskupa Kolomana, nelegitímneho syna (ľavobočka) panovníka Karola Róberta. Keďže bol z dedičných nárokov vylúčený, našiel pre neho otec iné uplatnenie, stal sa prelátom – biskupom. Z právneho hľadiska nemohol, pochopiteľne, používať kráľovský anjouovský erb, ale používal taký, ktorý z neho svojimi symbolmi vychádza.

Zaujímavé sú aj „neoficiálne“ úpravy erbov, ktoré robili napríklad kňazi v 18. storočí. Máme zachytených viacero prípadov, keď klerik pochádzajúci zo šľachtického rodu odstránil figúru nedôstojnú pre kňazské povolanie. K takým patrila napríklad spomenutá turecká hlava, zbroj a iné symboly vojny a násilia. Všetky zmeny zrejme vychádzali z pocitu majiteľa, že kňaz nemá byť šíriteľom násilia. Morbídneho rodového „erbového dedičstva“ sa na svojom pečatnom prsteni klerik radšej vzdal, resp. ho upravil.

Navzdory spomenutým prípadom sa pojem dedičnosti a nemennosti erbu vo väčšine prípadov dodržiaval. Stvárnenie erbu podliehalo dobovému vkusu a nosiču, na ktorom sa erb nachádzal. Je veľký rozdiel, či bol súčasťou štítu bojovníka, malej pečate, iluminácie v rukopisnej knihe, tlačeného exlibrisu, výzdoby vstupného portálu budovy, kňazského ornátu, vitráže alebo porcelánu. Všetky tieto obmeny, zmeny a úpravy je potrebné sledovať, ale zároveň ich netreba preceňovať. Do určitej miery sa musíme zmieriť s tým, že erb je „živý“ identifikačný symbol celého rodu, jedinca či inštitúcie, a podlieha úpravám.

 

Potrebujem erb, ale čo do neho dať?

Jednou zo základných otázok majiteľov a tvorcov stoviek  či tisícov erbov bolo, čo do erbu vlastne vložiť. Napriek nevyhnutnosti vybrať si znamenie, identifikujúce jedného človeka alebo častejšie jeho široké príbuzenstvo, vieme o tomto procese pomerne málo. Keď postavíme do jedného radu napríklad najstaršie známe erby, vieme štatisticky určiť obľúbenosť konkrétnych symbolov alebo farieb. Jasnejšie dôvody použitia jednotlivých symbolov nám však často unikajú. Veľa erbov skutočne pravdepodobne zdôvodnenie figúr nemalo a boli použité len vzhľadom na dobovú módu či osobnú preferenciu majiteľa. V niektorých prípadoch poznáme životné osudy majiteľa erbu, prípadne sú erbové znamenia také netradičné, že pozadie symbolov je možné dešifrovať alebo sú aspoň hodné pokusu o rozlúštenie. Napríklad mestské, ale i šľachtické erby 13. storočia pútajú častým výskytom dvojitého kríža. V oboch prípadoch jeho použitie pramení v panovníckej heraldike. Mesto, ktoré kráľ obdaroval svojimi výsadami, vyjadrilo spriaznenosť s panovníkom používaním upraveného erbu kráľa – dvojitého kríža. Podobne aj vysoko postavení hodnostári kráľovstva deklarovali svoj blízky vzťah ku kráľovi vkladaním dvojkríža z jeho erbu do svojho. Išlo teda o symbol prestíže a postavenia v spoločnosti.

Pri pátraní po význame symbolov môžu byť hodnotným prameňom erbové listiny (armálesy), ktorými panovníci udeľovali najskôr šľachticom a neskôr aj mestám či stoliciam vlastné erby. Hojnejšie sa s nimi začíname stretávať v 15. storočí za vlády Žigmunda Luxemburského a ich počet narastá aj v ďalších storočiach až do zániku Uhorského kráľovstva. V celom období novoveku bolo súčasťou povýšenia do šľachtického stavu (nobilitácie) aj udelenie erbu prostredníctvom armálesu. Ako heraldický prameň má niekoľko výhod. Väčšinou je v ňom udelený erb zobrazený farebne a my teda poznáme základnú podobu erbu, tak ako ho majiteľ získal. Občas listina obsahuje aj dôvody nobilitácie či udelenia, alebo polepšenia erbu. Väčšinou sú tieto údaje všeobecné. Ak však obsahujú aspoň povolanie obdarovaného, dá sa z neho pôvod erbu odôvodniť. Napríklad kuchár spomenutého kráľa Žigmunda si v erbe vyžiadal naozaj nevšedné znamenie – šťuku, ktorá sa praží na ohni, a miesto prsných plutiev má výhonky pripomínajúce stromy či kríky (bobkového listu ?). Žigmundov barbier zas zrejme za starostlivosť o zuby panovníka získal erb s trojicou zubov. Takýchto a podobných prípadov je oveľa viac.

 

Erb ako produkt dobovej módy

Identifikačné znamenia, ktoré si jednotlivec vybral, môžu mať skutočne rôznu podobu. Väčšinou sa za heraldicky „najkrajšie“ považujú také, ktoré vypovedajú o mene majiteľa erbu – v tom prípade ide o tzv. hovoriace erby. Z 15. storočia máme množstvo prípadov, keď si kňaz vytvoril vlastný „erb“ len vložením svojej iniciály do štítu. V prípadoch, ktoré sa mi podarilo identifikovať, však poznáme takéto znamenie v štíte len z pečate. Nevieme teda, či mal aj vlastné farby, alebo bol určený naozaj len pre vyplnenie pečatného prsteňa. V tom prípade ide skôr o pečatné znamenia, pretože erb bez farieb neexistuje. Aj u príslušníkov duchovenstva môžeme pozorovať rôzne módne vlny pri používaní symbolov. V 18. storočí do svojich pečatných prsteňov s obľubou kládli pelikána a baránka (symboly Ježiša Krista), často aj kalichy a klasy (symboly eucharistie), ale aj barokové monogramy mena. Popri nich získali na popularite miestami až morbídne pripomienky na smrť v podobe hrobov, náhrobných dosiek s iniciálami mena majiteľa, či pyramídy odkazujúce na členstvo v niektorej zo slobodomurárskych lóží.

O tom, že aj pri rovnakom type inštitúcií môžu byť erby originálne, svedčia stoličné erby. Uplatnili sa v nich všeobecné vojenské prvky, symboly z divokej prírody, zobrazenia svätcov, ale aj spojenie erbov hodnostárov stolice, resp. erby dedičných županov.

Celkom mimoriadny je erb Turčianskej stolice. Jej predstavitelia Melchior Rakovský a Krištof Okoličáni sa v roku 1707 zúčastnili povstaleckého snemu v Onóde, kde tvrdo vystúpili proti plateniu daní. Za to boli zajatí, popravení a celá stolica bola rozpustená. O dva roky neskôr po ústupe povstalcov bola stolica obnovená a na znak hrdinskej smrti jej predstaviteľov sa do obnoveného stoličného erbu dostali aj rodové erby jej dvoch zabitých zástupcov. Tak sa stoličný erb stal aj vizuálnym pamätníkom na pohnuté časy povstania Františka II. Rákociho.

 

Erbové legendy

V rámci významu symboliky erbov sú osobitnou témou erbové legendy. Hoci objasňujú príčinu použitia konkrétnych symbolov, v skutočnosti je ich výpovedná hodnota veľmi malá. Zásadne vznikali oveľa neskôr, než sa začal konkrétny erb používať. Je z nich cítiť romantickú snahu dokazovať dôležitú udalosť v živote predkov, ich hrdinstvo alebo boží zázrak ovplyvňujúci ich osudy. Sú to rozprávania síce pôvabné, ale v podstate anachronické a o skutočných motívoch  voľby erbového znamenia nám nič zásadné nepovedia. Do rovnakej kategórie patria aj rôzne dodatočné vysvetlenia erbovej symboliky, ako sú tri vrchy v  kráľovskom (štátnom) erbe, symbolizujúce vrchy Tatra, Matra a Fatra, alebo zvlnené brvná, ktoré zasa mali symbolizovať štyri rieky kráľovstva (Dunaj, Tisa, Dráva a Sáva). Platí o nich to isté, čo o ahistorických erbových legendách.

Nech už bola dobová móda akákoľvek, snaha dodržiavať určité pravidlá a zákonitosti v heraldike boli vždy. Predovšetkým o novoveku sa niekedy hovorí ako o všeobecnom období úpadku heraldiky. Argumentuje sa faktami, že erby už neboli tvorené podľa prísnych pravidiel gotickej heraldiky, heraldika stratila spätosť s vojenstvom a stala sa už len prostriedkom reprezentácie akoby „na papieri“. Od toho sa odvodzuje aj jej označenie papierová heraldika. Takéto súdy sú však až príliš tvrdé. Aby sme pochopili význam erbu pre jeho majiteľa, treba k nemu pristupovať s určitým citom. Keď poznáme pozadie vzniku, spoločenské, kultúrne a umelecké ovzdušie, oveľa viac sa priblížme aj k samotnej výpovedi tvorcov a majiteľov skrz erb. Mnohé erby spĺňali striktné pravidlá len s prižmúrením očí. Napriek tomu môžu byť vzácnymi prameňmi pre poznanie človeka. Zaujímavé sú napríklad pečatné erbové prstene kňazov z 15. storočia. Ich odtlačky sa nachádzajú na mnohých písomnostiach. Mnohokrát nie sú príliš nápadné, ani umelecky excelentné. Obsahujú ale symboly vybrané samotnými majiteľmi. Preferencia symbolu konkrétneho svätca, osobného patróna, vlastného mena alebo  jednoduchšej schémy či skôr bohatej umeleckej výbavy, to všetko nám môže povedať mnoho zaujímavého o skúmanom človeku. V mnohých prípadoch ide o jediný prameň na zistenie svetonázoru, zbožnosti (či sekulárnosti), umeleckého vkusu (či nevkusu) majiteľa. Takéto bádanie je tým dôležitejšie a aj vzrušujúcejšie, čím viac písomné pramene o konkrétnom človeku a jeho vnútornom svete mlčia.

 

Doc. PhDr. Ing. Miroslav Glejtek, PhD., pôsobí na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde prednáša pomocné vedy historické, cirkevné dejiny, dejiny správy, interpretáciu dejín Slovenska a paleografiu. V roku 2008 bol menovaný za heraldického konzultora Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru Konferencie biskupov Slovenska s právom posudzovať a schvaľovať cirkevné erby. Je tiež členom výboru Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti a členom vedeckej rady Kysuckého múzea v Čadci. Od roku 2017 je členom Heraldickej komisie Ministerstva vnútra SR. Okrem toho pôsobí v redakčných a vedeckých radách viacerých časopisov. Vo výskumnej činnosti sa zaoberá stredovekými cirkevnými dejinami, pomocnými vedami historickými, osobitne heraldikou a sfragistikou, a kresťanskou ikonografiou. Venuje sa tiež živej heraldike – navrhovaniu erbov, pečiatok, zástav a exlibrisov cirkevných ustanovizní, hodnostárov, ako aj občianskej (rodovej) heraldike.

 

Použitá literatúra

Dvořáková, D.: Erbové a nobilitačné listiny ako prameň výskumu sociálnej mobility v Uhorsku za vlády Žigmunda Luxemburského. In: V. Rábik (ed.). Litteris ac moribus. Studiahistorica Tyrnaviensia XVI. Trnava – Kraków 2014,  204 – 214.

Federmayer, F.: Heraldická móda a uhorské rodové erby v ranom novoveku. Genealogicko-heraldický hlas 27/1-2, 2017, 27 – 36.

Glejtek, M.: Niekoľko poznámok k vzťahu medzi cirkevnou heraldikou a sfragistikou.  Genealogicko-heraldický hlas 27/1-2, 2017, 15 – 26.

Glejtek, M.: Heraldika. Úvod do štúdia erbov. Čadca 2013.

Glejtek, M.: Stredoveká cirkevná pečať – prameň kresťanskej ikonografie. Hradec Králové 2013.

Glejtek, M.: Pečate nižšieho duchovenstva (farárov) v 18. a 19. storočí ako prameň heraldiky a kresťanskej ikonografie. Genealogicko-heraldický hlas 23/1-2, 2013,  34 – 43.

Novák, J.: Mestské a obecné erby. Bratislava 1967 (Martin 1972).

Sokolovský, L.: Pečate a znaky stolíc na Slovensku. Bratislava 2010.

Obrazová príloha: archív autora

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Odkiaľ máme erby a o čom svedčia?

Odkiaľ máme erby a o čom svedčia?

Erby nájdeme na stĺpoch, stenách, pohrebných doskách, na obrazoch, nábytku, ba dokonca aj na predmetoch dennej potreby – pohároch, príboroch a podobne. Vedecká disciplína, ktorá ich skúma, sa nazýva heraldika. Ako a prečo vôbec vznikla a akými pravidlami sa riadi? celý článok

Redakčný výber 2016

Redakčný výber 2016

Aké boli najlepšie články na Historyweb.sk podľa členov redakcie? Už sme dali priestor čitateľom, teraz by sme radi uverejnili rebríček textov, ktoré zaujali nás. celý článok

Čo sa ukrýva za Svätým alebo Jubilejným rokom?

Čo sa ukrýva za Svätým alebo Jubilejným rokom?

„Otvorte mi brány spravodlivosti“ („Aperite mihi portas Justitiae“), týmito slovami otvoril pápež František Svätú bránu Baziliky sv. Petra v Ríme. Jej otvorením sa tradične začína pre kresťanov svätý alebo jubilejný rok. Pri príležitosti končiaceho svätého roka – Roka milosrdenstva – sa pozrieme na celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.