Aké je náboženstvo Japoncov?

Publikované : 11.04.2018 | Komentárov: 2 | Zobrazení: 4627

Mohli by sme si myslieť, že život moderných Japoncov už nie je spätý s náboženstvom. Opak je však pravdou. Starí i mladí Japonci aj v bežné dni navštevujú svätyne či chrámy, kde prosia božstvá a buddhov o pomoc a ochranu. Na aké božstvá sa to však obracajú?

 

Japonsko je dnes bohatou a vyspelou krajinou s preľudnenými veľkomestami, kde panuje rýchly a rušný život. Japonsko je takisto obchodnou a elektronickou veľmocou. Japonské značky Sony, Mitsubishi a Toyota poznajú ľudia na celom svete. Japonsko je zároveň krajinou, ktorá šokovala celý svet tým, že len 19 rokov po prehre v druhej svetovej vojne spustila prevádzku donedávna najrýchlejších vlakov na svete, svetoznámych šinkansenov. Japonsko sa tiež pýši nádhernou prírodou, ktorá sa považuje za posvätnú a nedotknuteľnú, zároveň je však – okrem dokonalej elektroniky, rýchlych vlakov a majestátnej hory Fudži – spájané aj s pôsobivými drevenými chrámami a starodávnymi svätyňami s karmínovými vstupnými bránami. Životy dnešných Japoncov sú navonok málo späté s náboženstvom. Aspoň tak by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Na druhej strane však Japonci, mladí i starí, aj v bežné dni navštevujú svätyne či chrámy, kde prosia božstvá a buddhov o pomoc a ochranu. Na aké božstvá sa to však obracajú? Čo je v pozadí tých mnohých tradícií, ktoré utvárajú mozaiku japonského náboženstva a ako to, že ich je toľko?

 

Viacero náboženských smerov

V Japonsku spolu v priebehu mnohých storočí koexistovalo niekoľko náboženských tradícií a inak to nie je ani dnes. Tie hlavné náboženské smery sú štyri: pôvodné domáce náboženstvo šintó, ale tiež buddhizmus, konfucianizmus a taoizmus, ktoré sa do Japonska dostali prostredníctvom kórejských kráľovstiev z Číny v priebehu 6. a 7. storočia n. l. Konfucianizmus a taoizmus sa stali súčasťou systematizovaného buddhistického učenia, a preto sú spomedzi všetkých spomínaných tradícií navonok najviac viditeľné len dve: buddhizmus a šintó.

Šintó je pôvodné a domáce japonské náboženstvo, ktoré je založené na viere v prírodné sily a bytosti nazývané kami. Kami sú božstvá prebývajúce v prírode, vo svete obklopujúcom archaického japonského človeka, ktorý bol tejto všemocnej prírode zároveň vydaný napospas a zároveň bol od nej závislý. Japonská príroda a jej elementy determinovali život pôvodných obyvateľov japonských ostrovov natoľko, že Japonci prostredníctvom šintó dodnes uctievajú posvätné kamene, hory, stromy, rieky či vodopády. Šintó je náboženstvo, ktoré vzdáva úctu prírode, živlom a silám pôsobiacich v okolitom svete, a nebyť modernej architektúry či technológií, naďalej by mali dominantné slovo v našich životoch. Božstvá kami a rituály im zasvätené sa preto spájajú s každodennými udalosťami a s bežným plynutím ľudského života; ku kami sa Japonci obracajú s prosbami o pevné zdravie, dobrú úrodu, úspech v práci, škole či pri akýchkoľvek krokoch, ktoré stoja pred človekom ako výzvy. Kami môžu byť tiež nápomocné v partnerských vzťahoch, vo veciach lásky, manželstva či detí. Inými slovami, japonské božstvá kami dohliadajú na každodenný život a jeho radosti i starosti.

Druhým spomedzi dvoch dominantných náboženských tradícií Japonska je buddhizmus. Toto náboženstvo sa do krajiny dostalo ako súčasť posolstva z kórejského kráľovského dvora Päkče v polovici 6. storočia n. l. Kórejský kráľ žiadal japonského panovníka o vojenskú pomoc, pričom sa na znak svojho úprimného priateľstva podelil o to, čo on sám považoval za hodnotné a prospešné – o buddhistické učenie. V posolstve kórejského kráľa stálo, že buddhizmus je nadradený všetkým ostatným učeniam, poskytuje nespočetné, nekonečné zásluhy a prináša ovocie, ktoré vedie k dosiahnutiu najvyššieho osvietenia. Vypĺňa všetky túžby a priania a nasledujú ho všetci od Indie až po kórejské kráľovstvá. Keďže sám historický Buddha Šákjamuni predpovedal, že toto učenie sa bude šíriť ďalej na východ, kórejský kráľ ho prostredníctvom posolstva odovzdáva japonskému panovníkovi.

Po prvotných rozkoloch medzi domácim šintó a buddhizmom ako novým náboženstvom sa buddhizmus pevne zakorenil na japonskom cisárskom dvore. V priebehu nasledujúcich storočí sa buddhizmus stal štátnym náboženstvom a tak panovnícky rod, ako aj dvorská šľachta štedro podporovali vznik nových kláštorov, ktoré slúžili nielen ako náboženské inštitúcie, ale aj ako centrá vzdelanosti.

Buddhistickí mnísi boli spolu so vzdelanou aristokraciou jediné spoločenské triedy v krajine, ktoré vedeli čítať a písať, ovládali literárnu čínštinu a tradičné čínske texty, a ktorých znalosti boli všeobecne považované za základ poznania a kultúrnosti. Mnísi zabezpečovali v prvom rade sociálne a spirituálne potreby krajiny. Buddhistické kláštory slúžili ako útočiská pre chorých, nevládnych, opustených, ovdovelých, osirelých či chudobných. Deti, ktoré prišli o obidvoch rodičov, manželky, ktorým zomreli manželia (alebo upadli do nemilosti svojho pána), muži, ktorí ovdoveli – tí, ktorí nemali kam ísť alebo tí, ktorí prišli o všetko, sa mohli obrátiť na buddhistický kláštor, ktorý ich prijal, poskytol im strechu nad hlavou a každodennú misku ryže.

Pre vysokopostavené spoločenské vrstvy v krajine boli kláštory a buddhistické školy spirituálnou oporou: mnísi vykonávali rituály na ochranu panovníka a štátu, slúžili ako poradcovia mocných alebo ako ich učitelia. Učili svojich žiakov a patrónov o buddhistickej dharme – náuke, ktorá prináša nekonečné zásluhy a vedie k osvieteniu a vymaneniu sa z kolobehu utrpenia.

 

Karmické zásluhy

Fenomén zásluh je v kontexte japonského buddhizmu veľmi dôležitý, platilo to v priebehu dejín. Jednou zo základných myšlienok buddhizmu je koncept znovuzrodzovania, tzv. inkarnácie. Podľa tohto presvedčenia sa bytosti rodia do tohto života a tohto tela v závislosti od činov a skutkov vykonaných v minulých životoch, ktoré zodpovedajú tzv. princípu karmy. Princíp karmy je však komplikovaný v tom zmysle, že ľudskú existenciu nedeterminujú len naše konkrétne kroky, činy a skutky, ale aj naše slová a myšlienky, ktoré majú z pohľadu buddhizmu rovnakú váhu ako čokoľvek, čo skutočne vykonáme. Naše myšlienky, slová a konanie sú nielen základným kameňom teórie buddhizmu a karmy, ale je to aj východiskový bod pre ukončenie utrpenia, pre vymanenie sa z kolobehu životov a pre cestu k nirváne. Preto je každá ľudská existencia len prechodným pôsobiskom v kolobehu životov, umieraní a znovuzrodzovaní, ktoré je nekonečné, pokiaľ jednotlivec nepristúpi ku konkrétnym krokom v rámci svojho vlastného správania, reči a myslenia, ktoré majú možnosť zvrátiť neblahé následky karmy a priviesť jednotlivca k poznaniu a prebudeniu.

Z tejto krátkej teórie sú pre japonský buddhizmus dôležité dva body: prvým je z podstaty veci daná nekonečnosť ľudských existencií a zdanlivý nespočet ďalších znovuzrodení. Druhým bodom je spomínaná karma, v  ktorej kontexte platí, že to, čo urobíme dnes – prípadne to, čo povieme dnes, alebo to, na čo dnes pomyslíme – prinesie svoje ovocie v nejakom bode v budúcnosti, či už v tomto alebo v niektorom z ďalších životov. Spojením týchto dvoch prístupov v japonskom buddhizme je potom dôležitá odovzdanosť aktuálnemu osudu a akceptácia podmienok, ktoré človeku tento život prináša na jednej strane, a na druhej strane sa zároveň objavuje snaha o zabezpečenie lepších podmienok v budúcom živote či budúcej existencii.

Japonci preto prijímajú to, čo im život prináša, súčasne sa však snažia o to, aby ich aktuálne prejavy – tie neviditeľné v mysli, ale, samozrejme, najmä tie badateľné v ich správaní či slovách – boli také, aby prinášali lepšie podmienky, lepší a šťastnejší život v budúcnosti. V súvislosti s buddhistickou karmou im ešte nahráva jeden zásadný detail: karmické zásluhy je možné darovať alebo posúvať ďalej, venovať niekomu ďalšiemu. Táto jednoduchá myšlienka stojí v pozadí veľkého množstva buddhistických rituálov, ktoré môžu byť venované – zasvätené – inému človeku, či už žijúcemu, alebo zosnulému.

Karmické zásluhy, ktoré týmito rituálmi vytvárali mnísi, boli tak smerované buddhom s tým, aby prospeli a priniesli úžitok osobe, za ktorú boli vykonávané. Japonskí mnísi v priebehu dejín vykonávali rituály a ceremónie, ktoré mali uzmieriť nepokojnú dušu toho či onoho, zabezpečiť mier a vyrovnanosť zosnulému vojakovi či zavraždenému členovi rodiny alebo priniesť harmóniu do niečoho, čo bolo rozhnevané či narušené nepokojom a agresiou. Jednoduchým príkladom môže byť napríklad prepisovanie či predčítavanie sútier – posvätných buddhistických textov – zásluhy z tejto činnosti mohli byť venované konkrétnej osobe, žijúcej či zosnulej. Členovia japonského cisárskeho rodu dávali v minulosti prepisovať aj predčítavať sútry pri dôležitej politickej udalosti, akou mohol byť nástup nového cisára na trón. Ak napríklad ochorel cisár alebo cisárova manželka, mnísi po celej krajine sa ihneď pustili do ochranných rituálov a výsledky ich činnosti, zásluhy vyplývajúce z ich viery a oddanosti, boli spolu s modlitbami adresované buddhom a ochranným božstvám s prosbou o pomoc pre danú konkrétnu osobu. Dnes môžeme, oslavujúc víťazstvo racionálneho rozumu, nad takýmito praktikami neveriacky krútiť hlavou, pred príchodom modernej medicíny mal však človek málo spôsobov, ako sa vyrovnať napríklad s chorobou alebo s iným fenoménom, ktorého význam či súvislosti preňho ostávali skryté.

 

Šintó či buddhizmus?

V kontexte japonských náboženstiev sú dôležité tri otázky: ako sa Japonci historicky vyrovnali s buddhizmom a šintó, čo obe tradície zastupovali a ako je to dnes. Odpovede na tieto otázky spolu našťastie súvisia: japonská religiozita je pozoruhodná v tom, že Japonci v priebehu dejín vyznávali rovnako šintó, ako aj buddhizmus. Pri zbežnom pohľade na obe tradície si zároveň uvedomíme rozdiely medzi nimi: šintó je každodenné, spojené s oslavami úrody, zdravia, plodnosti, života a začiatkov. Stará sa viac o narodenie ako o smrť, dohliada viac na konkrétne a hmatateľné udalosti ľudského života než na duchovno a filozofiu, čo sú, naopak, oblasti, ktoré „má v réžii“ buddhizmus.Šintó božstvá sú božstvá prírody, ktoré ochraňujú človeka v tomto živote a tomto svete, dohliadajú na jeho zdravie, šťastie, radosť, bohatstvo a bezpečie. Buddhizmus sa na druhej strane obracia na božstvá – buddhov – ktoré majú človeka ochraňovať nielen v tomto živote, ale najmä po jeho smrti a v ďalších životoch, ktoré v závislosti od jeho karmy budú nasledovať v niektorej z jeho budúcich existencií. Buddhizmus sa preto málo dotýka záležitostí tohto sveta, to akoby prenechával šintó.

Buddhistické učenie síce spomína záležitostí morálky a etiky v tomto hmotnom svete, ale tieto sú preň dôležité z toho pohľadu, akú „karmickú stopu“ zanechávajú do ďalšej existencie človeka. Jednoducho povedané, šintó spravuje tento život a túto existenciu, buddhizmus spravuje záležitosti spojené so smrťou a s ďalšími existenciami, ktoré budú nasledovať po tomto živote. Z tohto je jasné aj to, že šintó a buddhizmus si vzájomne neodporujú, obe tradície zabezpečujú iné duchovné potreby obyvateľstva, a tak sa navzájom dopĺňajú.

Ako sa Japonci historicky vyrovnali s buddhizmom voči šintó? Od najstarších čias bolo bežné, že pred výstavbou buddhistického chrámu v určitej oblasti sa najprv vykonali rituály pre božstvá kami, ktoré mali určiť, či je vôbec k stavbe možné pristúpiť a či sú kami ochotné akceptovať prítomnosť buddhistických božstiev na danom mieste. V priebehu storočí bola súčasťou väčšiny buddhistických chrámov či kláštorov aspoň jedna svätyňa zasvätená božstvám šintó, aby tu kňazi mohli vykonávať rituály na ochranu daného priestoru, adresované božstvám kami. Platilo to však aj naopak: v komplexe šintó svätyne mohol byť postavený buddhistický chrám, aby mnísi tohto chrámu predspievavali pred kami buddhistické rituály, ktoré mali božstvá priviesť k poznaniu a osvieteniu. Tak ako boli niektoré rituály zasvätené žijúcim alebo zosnulým predkom, rovnako boli rituály týchto mníchov zasvätené božstvám šintó, aby im prinášali zásluhy a možnosť prebudenia v niektorej z ďalších existencií.

A do tretice, aký je vzťah medzi buddhizmom a šintó dnes? Japonci medzi obidvoma tradíciami príliš nerozlišujú a ani im nevenujú prehnanú pozornosť. Vedia, čo majú v chrámoch robiť, ako sa majú modliť k božstvám vo svätyniach, ale robia to bez analyzovania súvislostí alebo vzťahov medzi nimi. Bežní Japonci sa nechodia každý týždeň pomodliť; väčšinou zájdu do svätyne počas komunitných slávností, ktoré sa odohrávajú v priebehu roka a sú často dané lunárnym kalendárom. Japonská religiozita je známa označením, že Japonci sa rodia do domácej tradície šintó a umierajú ako buddhisti. Toto je jednoducho preto, že šintó spravuje záležitosti života, buddhizmus záležitosti smrti. Neznamená to však, že jedno je na úkor druhého alebo jedno je viac či menej dôležité než to druhé. Šintó aj buddhizmus sú tradície, ktoré spolu v priebehu dejín existovali a aj dnes existujú bok po boku.

 

Mgr. Zuzana Kubovčáková, MA, Ph.D., vyštudovala odbor japonský jazyk a medzikultúrna komunikáciu na Univerzite Komenského v Bratislave, odkiaľ jej ďalšie kroky viedli na ročnú stáž na Osaka University of Foreign Studies a následne na School of Oriental and African Studies na University of London, kde získala titul Master of Arts v odbore Japanese Religions. Doktorát v odbore religionistika na Masarykovej univerzite v Brne bol zameraný na najstaršie japonské kroniky a systematizáciu pôvodnej tradície domáceho šintó. Ďalší výskum autorky sa venuje stredovekému japonskému buddhizmu, menovite zenovej škole Sótó a textom majstra Dógena, zakladateľa tejto školy.

 

Použitá literatúra

Bowring, R.: The Religious Traditions of Japan, 500-1600. Cambridge 2005.

Barry, T. de/Keene, D./Tanabe, G./Varley, P.: Sources of Japanese Traditions: From Earliest Times to 1600. New York 2001.

Collcutt, M./Jansen, M./Kumakura, I.: Svět Japonska: Kulturní atlas. Praha 1977.

Earhart, B.: Náboženství Japonska: Mnoho tradic na jedné svaté cestě. Praha 1998.

Löwensteinová, M./Winkelhöferová, V.: Encyklopedie mytologie Japonska a Koreje. Praha 2012.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Prečo viažu Japonci laná na stromy?

Prečo viažu Japonci laná na stromy?

V Japonsku existuje niekoľko náboženských tradícií, ktoré v priebehu dejín spolunažívali bok po boku a inak to nie je ani dnes. Japonskú religiozitu primárne definujú dominantné náboženské smery, akými sú šintó a buddhizmus, sekundárne tu pôsobia tiež konfucianizmus a taoizmus. V článku by som chcel celý článok

Námorné bitky, ktoré zmenili dejiny

Námorné bitky, ktoré zmenili dejiny

Kto vládne moriam, vládne svetu. Zdá sa vám toto tvrdenie prehnané? Moria tvoria väčšinu povrchu našej planéty, takže z tohto hľadiska to zaiste až také prehnané nie je. Ale nielen preto je to tak. celý článok

Zenoví majstri boli v učení prísni a neúprosní

Zenoví majstri boli v učení prísni a neúprosní

Buddhistické učenie je bohatý systém myšlienok, textov a interpretácií. Je to smer, ktorý môže byť zároveň filozofiou, spiritualitou, etikou, psychológiou a umením, a v žiadnom z týchto aspektov si nemusí odporovať. celý článok

Keby to len Kristus videl...

Keby to len Kristus videl...

Čo je protestantizmus? V čom sa líši od katolicizmu? Dá sa vôbec definovať? Je vskutku veľmi zložité nájsť dobrú definíciu, aby nebola príliš plytká. celý článok

Diskusia (2)

pridať

  • #491 | PeterKo | 11.04.2018 19:50

    Doporucujem precitat aj tuto knihu, v ktorej velka cast je venovana prave nabozenstvu:

    Kakuzo Okakura: Ideals of the East, The Spirit of Japanese Art (1904)(ISBN-13: 978-0-486-44024-8)

    Reagovať
  • #492 | Wyrdal | 12.04.2018 14:21

    Je naozaj fascinujuce ako budhizmus splyva s mnohymi vychodnymi nabozenstvami. Sinto a budhizmus su v Japonsku vseobecne videne ako jedno velke nabozenstvo a ludia si z neho vyberaju tu cast, ktora sa im prave najviac hodi. Vacsina chramov ma dokonca malu svatynu pre to druhe nabozenstvo. Napriklad je celkom zvycakne najst budhisticky chram so svatynou pre Inari, sintoisticke bozstvo. Na porovnanie, u nas sa o priestor v kostole nepodelia ani dve odvetvia toho isteho nabozenstva.

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.