Aké boli spomienky Slováka v Napoleonovej armáde?

Publikované : 18.09.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 8119

„Keď sme nemohli prejsť cez most, s husármi z nášho regimentu sme chceli preplávať rieku. Nebolo nám to však možné. Vo vode som dostal ranu, koňa podo mnou zabilo a dostal som sa do rúk nepriateľom. Tretieho mája 1809 vzali ma do zajatia, z ktorého som sa vyslobodil až štrnásteho mája 1814.“

 

Takouto dramatickou udalosťou začína druhá časť memoárov klenovského rodáka Jána Ignatyho. Muža, ktorý sa pre hanbu spôsobovanú slabou znalosťou algebry, rozhodol zanechať štúdium a pridať sa k husárom. Počas dvadsaťšesť rokov trvajúcej vojenskej služby zažil dobrodružstvá hodné filmového scenára a vďaka textu, ktorý po sebe zanechal býva označovaný aj ako uhorský Marcellin de Marbot, keďže jeho pamäte sa v mnohom rovnajú najslávnejším memoárom napoleonského obdobia.

Príslušníci francúzskej ľahkej pechoty

V rakúskych službách a francúzskom zajatí

Syn klenovského notára Andreja Ignatyho, narodený roku 1771, započal vojenskú dráhu 12. januára 1793 v prešporskom hostinci Zelený strom a už počas koaličných vojen sa zúčastnil mnohých významných bojových operácií, napríklad dobývania Mainzu roku 1793 či, naopak, obrany Mantovy roku 1799. Tretia koaličná vojna, prvá vedená už proti cisárovi Napoleonovi, zaviedla Ignatyho jednotku do Talianska, takže drvivú spojeneckú porážku pri Slavkove osobne nezažil. Po štyroch rokoch od osudného 2. decembra 1805 však cisár František I. opäť vyhlásil Napoleonovi vojnu a 8. husársky pluk aj s Jánom Ignatym vyrazil na západ.

Postup vpred však čoskoro vystriedal ústup vzad a hoci úvodné riadky vyznievajú hrozivo, Ignaty mal vlastne šťastie v nešťastí. Bitka pri Ebelsbergu, ktorú 3. mája 1809 zviedol francúzsky maršal André Masséna s rakúskym generálom Johanom von Hillerom, nemala zo strategického hľadiska kľúčový charakter. Uniforma Kienmayerovho 8. husárskeho pluku v ktorom slúžil Ján Ignaty.Hiller bol celkovou situáciou skôr či neskôr nútený ustúpiť smerom na Viedeň, aby mu cestu neodrezal ďalší francúzsky zbor maršala Jeana Lannesa, a Masséna si uvedomoval, že stačí zabezpečiť most cez rieku Traun a čakať. Prchkosť divízneho generála Michela Claparèda však zaviedla Francúzov príliš ďaleko, rovno pod paľbu pripravených delostreleckých batérií a tí už nemali inú možnosť, než zaútočiť plnou silnou. Masséna stratil viac-menej zbytočne 2 400 mužov, Hiller skutočne ustúpil k Viedni a v chaose boja padol do zajatia Ján Ignaty. Prečo možno hovoriť o šťastí v nešťastí? Najmä preto, že francúzski vojaci si hnev z krvavého, a najmä zbytočného boja vybíjali v Ebelsbergu a ku cti im neslúži, že nešetrili ranených, civilistov, ba ani deti.

Zranený husár tak unikol besneniu a stal sa z neho vojnový zajatec, čo v danej chvíli nebola vôbec zlá vyhliadka. „Statočne sa o nás starali, dali nám aj felčiara, ktorý nám rany kuríroval a každý deň ráno o šiestej a večer o piatej obväzy preväzoval,“ toto svedectvo potvrdzuje slušnú úroveň zdravotníckej služby vo francúzskej armáde, ktorá neobchádzala ani ranených zajatých. Celý konvoj zložený zo zajatcov a dezertérov dorazil do Štrasburgu. Tam ich postupne rozdeľovali do jednotlivých departmentov a následne do dedín, kde slúžili u miestnych obyvateľov výmenou za jedlo a ošatenie. „Dostal som sa do dediny Fontenoi (Fontenoy – pozn. O.Z.) k jednému kňazovi, ktorého vo Francúzskej revolúcii za vlády Robespierra prenasledovali... Mojou každodennou prácou bolo doniesť do kuchyne vody, narúbať dreva a opatriť jedného koníka a dve kravy. Tento statočný človek, menoval sa monsier Före, si ma veľmi obľúbil, dobre ma choval, slovom, bolo mi u neho dobre.“ Ignaty spomína na čas strávený na francúzskom vidieku naozaj radostne, lebo ako píše: „Vtedy ešte vo Francúzsku bolo dobre, všetko bolo lacné, chleba a vína hojnosť.“

Obliehanie Mantovy, ktorého sa na strane obrancov zúčastnil aj Ján Ignaty

Z husára orlom

Jedným z bodov francúzsko-rakúskej mierovej zmluvy zo Schönbrunnu, podpísanej 14. októbra 1809, bol i návrat zajatcov z oboch strán barikády domov. Ignatymu sa ešte pred odchodom dostalo milého prekvapenia, keď mu kňaz nakúpil nové oblečenie, vyplatil 5 toliarov a dal požehnanie k šťastnej ceste domov. V Auxerre (v Ignatyho rukopise Aóser – pozn. O.Z.) sa znovu stretol s kamarátmi z 8. husárskeho pluku a 20. decembra spoločne dorazili do Štrasburgu. Po príchode zistili, že peniaze na cestu domov si majú prísť vyzdvihnúť na ďalší deň pred magistrát mesta. „Prišli sme síce pred magistrát pre peniaze, ale celý deň sme nič nedostali. Obstúpili nás však francúzski verbovači, brngotali peniazmi a nahovárali nás do francúzskej služby na šesť rokov.“ Mnohí hladní a premrznutí muži neváhali a okamžite prijali ponuku. Pozornosť zasluhuje fakt, že verbovači sa zháňali najmä po vojakoch slovanských národností: „Zvlášť vyhľadávali Poliakov, Čechov, Moravanov a Slovákov, tých všetkých zapisovali za Poliakov, zaraďovali do poľských légií a posielali do vojny proti Španielom.“

Uniformy Poľských légií v ktorých najpravdepodobnejšie bojoval aj Ján Ignaty počas vojny v ŠpanielskuTak sa stalo, že po troch dňoch sa sedemdesiatčlenná skupinka zmenšila na pätnásť ľudí. „Stretol som sa s kamarátom Františkom Urim, ktorý ako kadet slúžil pri infantérii, a rozprávame sa o tých nešťastných udalostiach... Rozmýšľame, čo máme robiť. Vrátiť sa do vlasti bude hanba, lebo každý nám na oči bude vyhadzovať, že sme planí vojaci... Rozhodli sme sa navštíviť našich kamarátov, ktorí prijali francúzsku službu a odobrať sa od nich. Prídeme do kasární a nájdeme ich všetkých veselých, hrali, spievali, tancovali, jedným slovom mali dobrú vôľu a chystali sa proti Španielom. Pri rozlúčke rozveselili sme sa i my s nimi a na mnohé prehováranie zverbovali sme sa obaja do 19. jágerského regimentu.“

Tak sa rázom z uhorského husára stal francúzsky orol. Určite však neslúžil v 19. jágerskom regimente, keďže jáger bolo v nemecky hovoriacich krajinách označenie ľahkého pešiaka a v decembri 1809 francúzska armáda 19. ľahký pluk nemala. Ignatymu je nutné tento omyl odpustiť, svoj životný príbeh sa rozhodol spísať až po dvoch dekádach od tohto okamihu a to už si pamäť skôr vybaví dramatické okamihy než presné detaily. Prechádzajúca výpoveď o tom, že Francúzi zaraďovali všetky slovanské národnosti strednej Európy do Poľských légií ako i to, že po zverbovaní cestoval do Sedanu, kde mali sklady práve poľské pluky, svedčí o pravdepodobnosti zaradenia k poľským jednotkám. Ani toto tvrdenie však nemožno vnímať stopercentne, keďže jednoznačné dôkazy dosiaľ chýbajú. Podobných nezrovnalostí je v Ignatyho výpovedi určite viac, ale pri memoárovej literatúre ide o bežný problém a čitateľ musí rátať s faktom, že spomienky jednotlivca nie sú objektívne a často nemusia byť ani úplne pravdivé.

 

Krvou zaliate španielske slnko

Nech teda rodák z Klenovca slúžil v akomkoľvek pluku, čoskoro sa ocitol pod horúcim španielskym slnkom a krajina na Pyrenejskom polostrove ho veru neočarila. „Prešli sme španielsku hranicu... A tu sa začalo naše nešťastie. Na jednej strane nás morili veľké horúčosti, na druhej strane nikde sme nemali nijakého oddychu... potkanov tu bolo také množstvo, že všade cupkali ako malé kurence. Keď človek musel ísť na potrebu, obával sa, že mu odhryznú prirodzenie.“ Počas napoleonských vojen nebolo krutejšej a hrôzostrašnejšej udalosti, hádam ešte s výnimkou ruského ťaženia, ako bola polostrovná vojna. Tu neprebiehal regulárny boj armád, ale zápas na život a na smrť, ktorého účastníkmi boli všetci prítomní. Krutosti sa oplácali krutosťami a Ján Ignaty si úprimne povzdychol: „Tu som si povedal sám sebe, ak by si mal aj sto duší, nikdy viac neuvidíš rodné Slovensko, v tejto zemi bude tvoj hrob.“ Spomína aj príklad vzájomných zverstiev, akých boli stovky, ak nie tisíce. Keď raz na hliadke neďaleko Pamplony našli na lipách obesených francúzskych vojakov, maršal Masséna rozkázal vziať dvadsať najvýznamnejších zajatých španielskych vojakov a na druhý deň ich na tom mieste zastreliť.

Na Pyrenejskom polostrove sa Ignaty prvýkrát na bojisku stretol aj s Britmi, pričom ho Wellingtonova armáda dokonca vzala do zajatiaNa španielskych bojiskách sa prvýkrát stretol aj s britskými červenými kabátmi. Tí ho zajali pri Valencii a na britskej lodi následne precestoval ostrovy Stredozemného mora, ako Elba, Sicília, Malta, až sa 13. septembra 1810 doplavili to Tunisu. Tam všetkých tridsiatich dvoch väzňov odkúpil francúzsky konzul a po krátkom odpočinku smerovali späť do Európy. Rozkazy zneli jasne, naspäť do Španielska.

Zvyšok roka 1811 prežil Ignaty bez väčších osobných problémov, hoci ťažko možno hovoriť o bezproblémovom živote počas akejkoľvek vojny, nieto ešte počas tej guerillovej, ktorú viedlo domáce obyvateľstvo. Skutočná katastrofa však nastala v momente, keď bol Napoleon nútený ustúpiť z Ruska: „Vtedy povstalo proti nám celé Španielsko, pripojila sa k nim anglická a portugalská armáda a dali nám pocítiť svoju moc... Na odpor sme sa postavili v meste Victorii (Vitorii – pozn. O.Z.), ale nadarmo, lebo v trojdňovej bitke nás spojené vojská Španielov, Angličanov a Portugalcov tak zbili, že sotva niektoré regimenty s holými životmi mohli ujsť... Podo mnou tiež koňa zastrelili a dostal som ranu od guľky, ktorú až dodnes na mojom hrdle môžeš vidieť.“  

Obálka knižného vydania Ignatyho pamätí z roku 2006Vitoria bola poslednou veľkou bitkou, v ktorej Ján Ignaty bojoval. Od novembra 1812 až do začiatku roka 1814 jeho oddiel mašíroval hore-dole západnou hranicou Francúzska, ale nikde sa nezapojil do výraznejšej akcie. Ako sám hovorí, všade ich napádal nepriateľ a nebolo miesta ani času na opevnenie, takže vojaci boli neustále v pohybe. Tak ušli cez Luxemburg a Namur až do Antverp a odtiaľ severom do Calais. To sa už nad Francúzskom stiahli mračná koaličných vojsk a Ignatyho služba v Grande Armée skončila: „Na druhý deň prišla pruská armáda, zaujala mesto a nám zobrala kone a zbroj... Pätnásteho apríla 1814 som podal svoju demisiu v Arase“ (Arrase – pozn. O.Z.).

Napoleonov príbeh sa odchodom na Elbu neuzavrel a rovnako tak nebolo konca peripetiám Jána Ignatyho. V Paríži sa osobne stretol s vrchným veliteľom spojeneckých armád kniežaťom Schwarzenbergom, ktorý mu udelil generálsky pardon a miesto väzenia sa mohol pobrať do Viedne. „Po príchode do Viedne stretol som od nášho regimentu kapitána Podubinského a kaprála Andríšeka. Akonáhle ma uvidel, padol mi okolo hrdla, pobozkali sme sa a horko sme plakali.“ K Waterloo sa Ignaty, rovnako ako celá rakúska armáda, nedostal, avšak počas menšej potýčky kdesi v Alsasku ho do nohy zasiahla guľka a záver vojny tak strávil v lazarete.

V peštianskej vojenskej nemocnici sa pre Klenovčana Jána Ignatyho skončila životná etapa nezvratne spätá s menom Napoleona Bonaparta. Oboch čakali rozdielne a zároveň tak podobné cesty – bývalý cisár smeroval do vyhnanstva a jeho bývalý vojak po návrate domov rýchlo zistil, že tam, kde bol kedysi milovaným, je teraz vyhnancom.

Ako sa s danou situáciou charizmatický svetobežník vyrovnal a rovnako i opis mnohých iných príbehov, na ktoré v tomto článku nezostalo miesto, si už musí zvedavý čitateľ dohľadať sám. Našťastie však preto nemusí cestovať do Archívu Slovenskej národnej knižnice v Martine a študovať rukopis. Ignatyho spomienky totiž vyšli pod názvom Vojak v poli aj knižne.

 

Poznámka autora: Všetky citáty pochádzajú z druhého vydania memoárov Jána Ignatyho, ktoré v roku 2006 vydalo Vydavateľstvo Matice Slovenskej.

Mgr. Oliver Zajac

 


Mgr. Oliver Zajac, vyštudoval odbor história – výchova k občianstvu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach a v súčasnosti pôsobí ako doktorand na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Je členom Československej napoleonskej spoločnosti. Pre viac podrobností pozri jeho profil na academia.edu.

 

Memoáre

Ignaty, J.: Vojak v poli. Martin 2006.

 

Použitá literatúra

Bruce, R. et al.: Bojové techniky období napoleonských válek 1792 – 1815. Praha 2008.

Chandler, D.: The Campaigns of Napoleon. New York 1996.

Esdaile, Ch.: Fighting Napoleon: Guerillas, Bandits & Adventurers in Spain, 1808-1814. Yale 2004.

Kovařík, J.: Napoleonova prohra 1810 – 1814. Třebíč 2010.

Kovařík, J.: Orlové Napoleonovy armády. Třebíč 1999.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kto pomohol vytvoriť Spojené štáty?

Kto pomohol vytvoriť Spojené štáty?

Dodnes sa často tvrdí, že vo vojne o nezávislosť porazili mocné britské impérium obyčajní americkí domobranci a vlastenci. Prvú iskru bojov naozaj zapálila domobrana, ale už onedlho miestna rebélia prerástla do svetového konfliktu. celý článok

Opitý garbiar záhadne zmizol v nočnom Dunaji

Opitý garbiar záhadne zmizol v nočnom Dunaji

In vino veritas, in aqua sanitas. Vo víne je pravda, vo vode je zdravie. Tento citát nemusí tak celkom platiť, najmä keď sa spojí nadmerná konzumácia vína s tečúcou vodou. A práve o tom je tento článok, ktorý vychádza z archívnych dokumentov uložených v Archíve mesta Bratislavy. Zároveň je aj mierny celý článok

Ako sa Darwin nestal farárom a zmenil náš svet

Ako sa Darwin nestal farárom a zmenil náš svet

Rovnako ako Mikuláš Koperník a Galileo Galilei otriasli predstavami o polohe Zeme vo vesmíre, Isaac Newton chápaním Zeme a nebeskej oblohy, tak aj Charles Darwin zalomcoval zaužívanými teóriami o vývoji zvierat a rastlín. celý článok

Napoleonov pád sa začal pri Bailéne

Napoleonov pád sa začal pri Bailéne

Joseph Bonaparte bol v nezávideniahodnej situácii. Vstupoval do hlavného mesta krajiny, v ktorej bol kráľom i klaunom zároveň, a možno v kútiku duše veril, že bratova neporaziteľná armáda dokáže situáciu stabilizovať a Španieli si na kráľa José I. navyknú. To však ešte netušil, že onedlho dostane sp celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.