Aké boli osudy dcér spurnej kráľovnej?

Publikované : 03.06.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1900

Eleonóra Akvitánska je jednou z najpozoruhodnejších žien stredoveku. Jej dcéry však boli tiež osobnosti so zaujímavými osudmi, hoci o nich pramene nehovoria tak podrobne ako o ich matke (a hoci neviedli taký „škandalózny“ život ako ona).

 

Mária Francúzska, grófka zo Champagne (1145 – 1198)

Najstaršia dcéra Eleonóry Akvitánskej a Ľudovíta VII., francúzskeho kráľa. Po anulovaní ich manželstva zostali dcéry u otca. V roku 1164 sa Mária vydala za grófa Henricha I. Štedrého zo Champagne. V rokoch 1179 – 1181, keď bol jej manžel na púti vo Svätej zemi, vládla ako regentka. V tom období nastúpil na francúzsky trón jej nevlastný brat Filip II., ktorý sa potom oženil s Izabelou z Hainaut, pôvodne snúbenicou Máriinho syna. Preto sa pridala ku skupine odbojnej šľachty. Krátko po návrate zo Svätej zeme zomrel Henrich I. a Mária sa musela postarať nielen o Champagne, ale aj o štyri deti. Zasnúbila sa s Filipom Flanderským, ale z neznámych príčin k sobášu nedošlo. V rokoch 1190 – 1197 znovu vládla ako regentka, kým bol jej najstarší syn Henrich II. na krížovej výprave (nakoniec bol zvolený za jeruzalemského kráľa). Po Henrichovej smrti sa grófom stal mladší syn Teobald a Mária sa utiahla do kláštora Fontaines-les-Nonnes pri Meaux, kde v roku 1198 zomrela. Za života udržiavala úzke kontakty so sestrou Alix aj s nevlastným bratom Richardom (Levie srdce), ktorý jej venoval báseň napísanú v zajatí.

Henrich I. zo Champagne (1127 – 1181) bol najstarším synom Teobalda zo Champagne. Vyrazil na druhú krížovú výpravu s francúzskym kráľom Ľudovítom VII. Niesol odporúčací list od Bernarda z Clairvaux pre byzantského cisára Manuela I. Komnéna. Po otcovej smrti si vybral ako léno Champagne, ďalšie léna (Blois, Chartres, Sancerre a Châteaudun) prenechal mladším bratom. V roku 1179 vyrazil na púť do Svätej zeme, pri návrate cez Malú Áziu bol zajatý seldžuckým sultánom Kilij Arslanom II. Výkupné zaňho zaplatil byzantský cisár.

Champanský dvor v Troyes sa v tom čase stal centrom dvorskej kultúry v prostredí langue d´oil (románske jazyky). Mária zo Champagne bola mecenáškou mnohých trubadúrov – napríklad Chrétiena z Troyes, Andrého le Chapelain či Conona de Béthune.

Mária a Henrich mali spolu štyri deti. Henrich II. zo Champagne (1166 – 1197) odišiel s Filipom II. na krížovú výpravu do Svätej zeme a zostal tam aj po Filipovom odchode. Keď v roku 1192 asasínovia zavraždili jeruzalemského kráľa Konráda z Montferratu, bol Henrich zvolený jeho nástupcom a oženil sa s vdovou po Konrádovi, Izabelou. V roku 1197 zomrel na následky pádu z okna. Scholastique zo Champagne (1172 – 1219) sa vydala za Viliama z Mâconu. Mária zo Champagne (1174 – 1204) sa vydala za Balduina Flanderského a z Hainaut, ktorý sa po dobytí Konštantínopola križiakmi (1204) stal vládcom latinského cisárstva. Zomrela vo Svätej zemi, počas cesty za manželom. Teobald (Thibaut) III. zo Champagne (1179 – 1201) prijal v roku 1199 kríž, ale zomrel skôr, než výprava vyrazila (1202).

 

Alix Francúzska, grófka z Blois (1150 – 1198)

Mladšia dcéra Eleonóry Akvitánskej a Ľudovíta VII. Francúzskeho. V roku 1164 sa vydala za grófa Teobalda V. z Blois (1130 – 1191). Bol bratom Henricha I. zo Champagne. Alix vládla ako regentka počas manželovej neprítomnosti a po jeho smrti v mene neplnoletého syna. Písomné pramene často spomínajú, že štedro obdarovávala rôzne cirkevné inštitúcie, napr. bola patrónkou kláštora Sainct-Lomer de Blois. S manželom sa zúčastnila aj prevozu tela sv. Lomera do nového chrámu Sainct-Lomer de Blois. Pravidelne tiež uvádzajú jej prítomnosť pri právnych transakciách.

Teobald V. z Blois (1130 – 1191) bol synom Teobalda zo Champagne. Stal sa kráľovským senešalom. Po anulovaní manželstva Eleonóry Akvitánskej a Ľudovíta VII. (1152) sa neúspešne pokúsil prinútiť Eleonóru, aby sa za neho vydala. V roku 1171 nechal v Blois upáliť 30 židovských mužov, žien a detí. V roku 1190 sa s Filipom II. vydal na krížovú výpravu, kde zomrel pri obliehaní Akkonu (1191). Mali spolu sedem detí.

Alixin syn Ľudovít I. z Blois (1172 – 1205) sa vydal na štvrtú krížovú výpravu a zúčastnil sa aj známeho obliehania Konštantínopola. Často chorľavel a aj preto nemal podiel priamo na dobytí Konštantínopola. Zahynul v bitke proti Kumánom pri Adrianopole.

Dcéra Margaréta z Blois († 1230) sa vydala trikrát, druhý sobáš uzavrela s Ottom I. Burgundským. Najmladšia dcéra Alix sa stala abatyšou kláštora vo Fontevrault.

 

Matilda Anglická, vojvodkyňa saská a bavorská (1156 – 1189)

Najstaršia dcéra Eleonóry Akvitánskej a Henricha II. Plantageneta. V roku 1165 dohodol Henrich II. s kolínskym arcibiskupom sobáš Matildy s vojvodom Henrichom Levom, spojencom Hohenštaufovcov. Sobáš sa uskutočnil v roku 1168. Matilda vládla v manželovom mene počas jeho cesty do Svätej zeme (1172 – 1173). V dôsledku sporu s cisárom a s ďalšími šľachticmi bol Henrich Lev v roku 1180 zosadený a s celou rodinou odišiel do Normandie.

V Argentane sa Matilda zoznámila s trubadúrom Bertrandom de Born, ktorý jej venoval dve poémy. V roku 1185 sa vďaka rokovaniam Henricha II. s cisárom smeli vrátiť do Saska, vzťahy sa však nezlepšili. Henrich Lev dostal na výber – buď pôjde s cisárom na krížovú výpravu, alebo do exilu. Henrich Lev odišiel od Anglicka, ale Matilda zostala v Braunschweigu a bránila jeho záujmy. O tri mesiace však zomrela. Po jej smrti sa Henrich Lev pomeril s cisárom Henrichom VI.

Henrich Lev (1129 – 1195) pochádzal z rodu Welfovcov, bol vojvodom saským a bavorským. Pôvodne bol spojencom rodu Hohenštaufovcov, podporoval cisárove výboje v Itálii, ale v roku 1180 mu Fridrich I. Barbarossa odobral vládu v Sasku a v Bavorsku ako trest za zradu. Zúčastnil sa bojov proti polabským Slovanom. Po dlhých rokovaniach dostal od cisára aspoň panstvá Lüneburg a Braunschweig (1185). V roku 1188 odmietol odísť s Fridrichom na krížovú výpravu, preto musel znovu odísť do exilu. Po Fridrichovej smrti sa vrátil na svoje majetky, ale nedal si povedať a pokračoval v boji proti cisárovmu synovi Henrichovi VI. Následne po porážke stratil takmer všetky svoje územia. Nakoniec sa však s Henrichom VI. zmieril a smel sa vrátiť do Braunschweigu, kde zomrel.

Matilda a Henrich sídlili v Braunschweigu na hrade Dankwarderode, podporovali výstavbu braunschweiskej katedrály. Matildiným prostredníctvom sa do Nemecka šírila dvorská kultúra. Iniciovali vznik Lucidaria, prvého diela v nemeckom jazyku a iluminovaného evanjeliára Henricha Leva.

Mali spolu štyroch synov a jednu dcéru. Matilda Saská (1172 – 1209/1210) zostala v Anglicku aj po návrate jej rodičov do Saska. Vydala sa za Geoffreya III. z Perche a neskôr za Enguerranda III. z Coucy. Syn Henrich V. (1173/1174 – 1227) sa vďaka sobášu stal rýnskym falcgrófom. Lothar Bavorský zomrel mladý (1174/1175 – 1190). Otto IV. (1175/1176 – 1218) bol švábskym vojvodom a rímskonemeckým cisárom (v roku 1215 musel abdikovať). Najmladší syn Viliam (1184 – 1213) vládol Lüneburgu a založil dynastiu vojvodov z Braunschweig-Lüneburgu.

 

Eleonóra Anglická, kráľovná kastílska (1162 – 1214)

Eleonóra bola druhou dcérou Eleonóry Akvitánskej a Henricha II. Plantageneta. Narodila sa v roku 1162 na normanskom hrade Domfront. Jej detstvo sa nieslo v znamení cestovania. Vo veku troch rokov bola sľúbená Fridrichovi, synovi rímskonemeckého cisára Fridricha Barbarossu. Následkom zmeny plantagenetovskej politiky sa Henrich II. rozhodol využiť Eleonórin sobáš na uzavretie iného spojenectva. Snažil sa rozšíriť svoj vplyv za Pyreneje a zároveň zabrániť Francúzsku, aby sa spojilo s Kastíliou. Zasnúbil Eleonóru s kastílskym kráľom Alfonzom VIII. Ako veno mala dostať Gaskonsko, ale až po smrti svojej matky. Podľa sobášnej zmluvy mala právo spravovať svoje pozemky, mestá a hrady. Sobáš bol uzavretý v roku 1177 v burgoskej katedrále.

Alfonz VIII. Kastílsky (1155 – 1214), zvaný Vznešený, bol kráľom Kastílie a Toleda. Jeho otcom bol Sancho III. Kastílsky. Keďže nastúpil na trón vo veku dvoch rokov (1158), vypukli spory a boje medzi jednotlivými šľachtickými rodmi.  O regentstvo bojovali rody Lara a Castro, ale aj Alfonzov strýko Ferdinand II. z Leónu. Alfonzovým regentom sa stal Manrique Pérez de Lara. Vo veku 15 rokov sa Alfonz konečne ujal vlády. Spojením s Plantagenetovcami získal výraznú podporu, ktorá mu pomohla získať späť pohraničné územia obsadené Sanchom VI. Navarrským. Alfonz bol jednou z výrazných osobností reconquisty a podieľal sa na páde almohadského kalifátu. Po porážke pri Alarcose viedol koalíciu kresťanských princov z Navarry, z Leónu, z Aragónska a z Portugalska a zahraničných križiakov, ktorá porazila Maurov v bitke pri Las Navas de Tolosa (1212). Založil prvú španielsku univerzitu v Palencii, ktorá ho však neprežila.

Zdá sa, že manželstvo Eleonóry a Alfonza bolo spokojné a šťastné. Mladšia Eleonóra bola patrónkou mnohých trubadúrov a priniesla dvorskú kultúru z Akvitánie do Kastílie. Zároveň udržiavala diplomatické kontakty medzi svojím manželom a svojimi bratmi. Mala takmer rovnakú moc ako Alfonz – ten v testamente uviedol, že v prípade jeho smrti má Eleonóra vládnuť po boku ich syna. Po smrti Eleonóry Akvitánskej (staršej) musel Alfonz obsadiť veno svojej ženy (Gaskonsko) násilím, pretože Ján Bezzemok sa ho nechcel vzdať. Alfonz zomrel 6. októbra 1214. Eleonóra sa stala regentkou syna Henricha I. Kráľovná však natoľko žialila za manželom, že nebola schopná dozerať na manželov pohreb a zomrela už tri týždne po ňom. Obaja sú pochovaní v opátstve Las Huelgas (Santa María la Real de Las Huelgas).

Sedem ich detí sa dožilo dospelosti. Najstarší syn Ferdinand zomrel ešte pred svoji rodičmi na horúčku v roku 1209 alebo 1211. Henrich I. nastúpil na trón vo veku 10 rokov, ale zomrel už v roku 1217, keď mu na hlavu spadla uvoľnená škridla zo strechy. Najstaršia dcéra Berenguela sa vydala za leonského kráľa Alfonza IX. a po smrti rodičov sa stala regentkou svojho brata Henricha I. Po bratovej smrti sa stala vládnucou kráľovnou Kastílska. Jej manželstvo bolo pápežom anulované z dôvodu blízkeho príbuzenstva, ich deti však boli uznané za legitímne. Krátko po nástupe na trón abdikovala v prospech svojho syna Ferdinanda III., no naďalej mu vo vládnych záležitostiach radila. Druhá dcéra Urraca sa pôvodne mala stať manželkou francúzskeho princa Ľudovíta (VIII.). Eleonóra Akvitánska (staršia), ktorá navštívila Kastíliu, však rozhodla, že vhodnejšou nevestou bude Blanka. Niektorí historici a pramene tvrdia, že problémom bola nepreložiteľnosť mena Urraca do francúzštiny. Urraca sa v roku 1206 vydala za budúceho portugalského kráľa Alfonza II. Dcéra Eleonóra sa vydala za aragónskeho kráľa Jakuba I., ale v roku 1229 sa rozviedli. Dcéra Konštancia vstúpila do kláštora a pravdepodobne sa stala abatyšou cisterciánskeho kláštora v Las Huelgas, ktorý založili jej rodičia v roku 1187.

Kastílsky básnik Ramon Vidal opísal Eleonóru: „Kráľovná Eleonóra zdržanlivo odetá do rúcha z drahocennej červenej látky so strieborným lemom, zdobenej zlatými levmi.“ Trubadúr Pierre Vidal ju opísal ako elegantnú a pôvabnú.

 

Jana Anglická, kráľovná sicílska (1165 – 1199)

Jana bola najmladšou dcérou Eleonóry Akvitánskej a Henricha II. Plantageneta, narodila sa na hrade Angers. Detstvo trávila striedavo na dvoroch vo Winchestri a v Poitiers. V roku 1176 požiadali vyslanci sicílskeho kráľa Viliama II. o jej ruku. Vo februári 1177 Jana pristála na Sicílii a bola korunovaná sicílskou kráľovnou. Manželstvo s Viliamom bolo bezdetné (možno sa narodilo jedno mŕtve dieťa).

Viliam II. Sicílsky (1155 – 1189) sa stal kráľom v 11 rokoch, až do jeho dospelosti vládla jeho matka Margaréta Navarrská. Podpísal dohody s Janovom a s Benátkami, v roku 1177 uzavrel s cisárom „Benátsky pakt“, ktorý potvrdil sobáš jeho tety Konštancie Sicílskej s cisárovým synom Henrichom (VI.). Zároveň sľúbil, že ak zomrie bez potomkov, zdedí sicílske kráľovstvo Konštancia. Zaútočil na Egypt, ale vodca moslimov Saladin ho prinútil k ústupu. Po smrti byzantského cisára Manuela I. Komnéna využil situáciu a obsadil Iónske ostrovy Korfu, Kefaloniu, Ithaku a Zakynthos. Vojsko pokračovalo na Konštantínopol, ale nový cisár Izák II. Angelos ho porazil a Viliam stratil všetky dobyté územia.

Keď Viliam v novembri 1189 zomrel, vlády sa ujal jeho nelegitímny bratanec Tankred z Lecce, musel však o trón bojovať s Henrichom VI. Hohenštaufom, ktorý sa oženil s Viliamovou sestrou Konštanciou. Tankred odmietol Jane odovzdať panstvá, ktoré mali byť podľa manželskej dohody jej vdovským lénom. Cestou do Svätej zeme sa na Sicílii zastavil Janin brat Richard Levie srdce a požadoval o vyplatenie Janinho vena. Keď Tankred váhal, Richard obsadil kláštor a hrad La Bagnara, neskôr obsadil aj Messinu. Nakoniec sa Tankred podvolil a Janu vyplatil.

Jana sa pripojila k Richardovi na krížovú výpravu. Počas plavby bolo loďstvo rozohnané búrkou a loď, na ktorej sa plavili Jana a Richardova snúbenica Berengaria, sa ocitla pri pobreží Cypru. Samozvaný cyperský cisár Isaakios Komnénos sa ich pokúsil zajať, avšak zvyšok Richardovho loďstva sa objavil práve včas. Po dobytí Cypru pokračoval Richard so sprievodom do Svätej zeme. Jana sa zúčastnila obliehania Akkonu, po jeho dobytí tam žila, kým Richard pokračoval v bojoch. V rámci mierových rokovaní ju Richard ponúkol Saladinovmu bratovi  al-Ádilovi za ženu s tým, že by spoločne vládli Jeruzalemskému kráľovstvu. Saladin sa tomuto návrhu nebránil, ale Jana a cirkev ho odmietli. Po ukončení Richardovej výpravy odplávala spolu s Berengariou späť do Európy.

V roku 1196 dohodol Richard jej sobáš s Raymondom VI., grófom z Toulouse, ktorý mal upevniť mier medzi Plantagenetovcami a grófmi z Toulouse. Ako veno dostala Agenois a Quercy. Manželovi porodila následníka a dediča Raymonda VII. a dcéru Janu. V čase tretieho tehotenstva musela riešiť problémy s odbojnými vazalmi, pričom manžel ju nepodporoval, preto vyrazila do Akvitánie požiadať o pomoc brata Richarda. Cestou sa dozvedela o jeho smrti a požiadala o prijatie v kláštore Fontevrault. Tam pri pôrode zomrela a bola pochovaná.

Dcéra Jana  (*1198) sa vydala za Bernarda II. de la Tour. Syn Raymond VII. z Toulouse (1197 – 1249) bol aj narbonským vojvodom a od roku 1222 markgrófom z Provence. Oženil sa dva razy – so Sanchou Aragonskou a s Margarétou z Lusignanu. Po druhom (!) rozvode sa chcel oženiť s Beatrice z Provence a zabezpečiť si tak provensálske grófstvo. Blanka Kastílska ju však vydala za svojho syna Karola z Anjou. Už za vlády jeho otca vyhlásil pápež krížovú výpravu proti albigenským kacírom. Raymond VI. bol podozrievaný z kacírstva a stratil mnohé panstvá. Od roku 1216 pomáhal Raymond VII. otcovi v znovuzískaní väčšiny územia. Podľa parížskej dohody si síce udržal toulouské grófstvo, no jeho dedička Jana sa mala vydať za francúzskeho princa Alfonza. Ak by nesplodil iného dediča, stalo by sa Toulouse po jeho smrti súčasťou francúzskeho kráľovstva. Keďže Jana a Alfonz zomreli bezdetní, v roku 1271 pripadlo toulouské grófstvo francúzskej korune.

 

Mgr. Terézia Vangľová vyštudovala odbor archeológia na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Vo voľnom čase sa zaujíma o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.

 

Použitá literatúra

Flori, J.: Eleonora Akvitánská. Vzpurná královna. Argo 2014.

Flori, J.: Richard Lví srdce. Král a rytíř. Argo 2016.

 

Internetové odkazy:

a) https://historytheinterestingbits.com/2016/03/13/eleanor-of-england-queen-leonor-of-castile/

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.sk

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Obchodovali veľkomoravské kniežatá s otrokmi?

Obchodovali veľkomoravské kniežatá s otrokmi?

Mojmírovský mocenský útvar zanechal počas svojho relatívne krátkeho trvania pomerne výraznú stopu v stredoeurópskych dejinách. Začiatkom 10. storočia Veľká Morava síce mizne z politickej mapy včasnostredovekej Európy... celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.