Adoptovali deti v stredoveku aj mnísi?

Publikované : 26.03.2015 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3376

Len pred mesiacom sa na  Slovensku konalo referendum, v ktorom sa jedna z otázok týkala možnosti párov a skupín osôb rovnakého pohlavia adoptovať a vychovávať deti. Hoci dnes je katolícka cirkev vnímaná ako jedna z inštitúcií, ktoré sa stavajú proti tejto možnosti, nebolo to tak vždy. V ranom stredoveku sa cirkev dokonca výrazne pričinila o to, že takáto forma  výchovy bola považovaná za normu. V tomto období totiž väčšinu osadenstva kláštorov tvorili práve deti vychované v kláštore mníchmi alebo mníškami – obláti.

 

Slovo oblát pochádza z latinského oblatus, teda „odovzdaný, darovaný“. Ako oblácia bol označovaný akt, pri ktorom rodič odovzdal svoje dieťa mníšskej komunite ako dar Bohu, podobne ako mohol darovať peniaze, dobytok alebo pôdu. Rodičia sa pri oblácii písomne zaviazali, že sa zriekajú nároku na svoje dieťa a že ich potomok stráca nárok na dedičstvo. Dedičský podiel malého obláta zvyčajne získal kláštor, v ktorom bol umiestnený. Peniaze, ktoré takto mníšska komunita získala, slúžili čiastočne na pokrytie nákladov na jeho výchovu, ale obzvlášť deti šľachticov mohli týmto spôsobom priniesť so sebou statky, ktoré mnohonásobne prevyšovali ich budúce potreby a naveky zostali v majetku kláštora. Obláti strávili zvyšok svojho života obvykle v kláštore a po dosiahnutí plnoletosti sa z nich stali mnísi alebo mníšky. Ich „obetovanie“ bolo chápané ako záväzok ich rodičov, ktorý bol nezrušiteľný, podobne ako akákoľvek zmluva, nezávisle na tom, či s nim po dosiahnutí dospelosti oblát súhlasil alebo nie.

 

Kláštorný „boom“

Mníšske komunity vychovávali deti od počiatku svojej existencie, ale v staroveku a v prvých storočiach stredoveku nešlo o príliš rozšírený jav. Navyše nie všetky takto vychovávané deti boli „darmi“ svojich rodičov – mnísi vychovávali napríklad aj siroty a deti rodín z ťažkých podmienok. Situáciu zmenila až rehoľa svätého Benedikta (480 – 543 alebo 547). Benedikt rozlišoval dve formy prijímania členov do mníšskej komunity. Pokiaľ išlo o dospelého muža, mnísi ho mali najprv niekoľko razy odmietnuť, kým mu bolo umožnené vstúpiť na pôdu kláštora. Potom ho čakala skúšobná lehota v podobe ročného noviciátu, počas ktorej mohol kláštor ešte opustiť. Viac razy mu tiež bol predčítaný text Benediktovej rehole, ktorú musel ovládať predtým, než mohol zložiť trojitý sľub chudoby, čistoty a poslušnosti.

Pokiaľ ale išlo o deti, tie sa stávali oblátmi automaticky, na základe sľubu svojich rodičov, bez potreby skúšobnej lehoty či znalosti rehole. Tento odlišný prístup jednak znamenal, že pre rodičov bolo výhodnejšie odovzdať svoje deti do mníšskych rúk, kým boli ešte malé, než čakať pokým dospejú,  jednak viedol k „boomu“ benediktínskych komunít. Holandská historička Mayke de Jong odhaduje, že v karolínskom období (9. storočie), keď benediktínska rehoľa zažívala svoj rozkvet, tvorili väčšinu osadenstva kláštorov práve jednotlivci, ktorí boli vychovaní od útleho detstva ako obláti. Títo „dospelí“ obláti sa sami stali vychovávateľmi nových generácií oblátov a ďalej propagovali kultúru „darovaných detí“.

 

Rekordmani a rekordmanky: do kláštora vstupovali aj dojčatá

V akom veku mohli deti byť rodičmi „darované“ kláštoru? Máme si predstaviť batoľatá, ktoré vyrastali celý život v klauzúre bez možnosti, že by ju niekedy opustili? Alebo adolescentov, pre ktorých oddelenie od rodičov nebolo až také srdcervúce? O tom sa dozvedáme z dvoch zdrojov. Rôzne právne dokumenty stanovujú, v akom veku bol mladý človek dospelý, a teda kedy už nebolo možné urobiť z neho obláta. Sám Benedikt sa prikláňal k vekovej hranici 15 rokov. V Anglicku platila hranica 15 rokov iba pre chlapcov, dievčatá mohli byť poslané do kláštora až do veku 16 alebo 17 rokov. Vo Franskej ríši bola veková hranica dospelosti iba 12 a v Španielsku dokonca iba 10 rokov. Väčšina oblátov žijúcich v kláštoroch v ranom stredoveku boli teda deti pred dovŕšením puberty, a mnohí museli byť omnoho mladší.

O veku, v ktorom boli deti odovzdávané Bohu, nás informujú tiež životopisy svätcov. Svätý Willibald, ktorý sa podieľal na christianizácii dnešného Nemecka, sa stal oblátom vo veku piatich rokov. Svätý Bonifác bol darovaný kláštoru v anglickom Exeteri, keď mal štyri alebo päť rokov, a Alkuin, ktorý sa stal neskôr významným učencom a opátom kláštora v Tours, žil podľa vlastných slov v komunite v anglickom Yorku, odkedy ho odložila jeho matka od prsníka. Opát Euthymius Veľký (†477) vyrastal v kláštore od veku troch rokov a podobne aj sýrsky mních Heliodorus vstúpil do kláštora ako trojročný, takže, ako dodáva jeho životopisec, keď o mnoho rokov neskôr uvidel prvý raz prasa a kohúta, nevedel, čo sú to za zvieratá. Rekord ale drží anglická princezná Aelffled, ktorú daroval kláštoru jej otec, kráľ Oswiu, vo veku jeden rok ako prejav vďaky za víťazstvo v bitke.

 

Mohli byť obláti šťastní?

Odovzdanie vlastných detí do opatery mníchov alebo mníšok bez možnosti, že by kláštor mohli niekedy opustiť, k tomu patriaca úplná sexuálna zdržanlivosť, zotrvanie na jednom mieste do konca života, a samozrejme, život v spoločenstve ľudí jediného pohlavia: takéto zaobchádzanie s deťmi nám na základe dnešných hodnotových kritérií môže pripadať necitlivé a pomýlené. Musíme si však uvedomiť, že v ranom stredoveku mali ľudia odlišné predstavy o tom, čo je pre človeka a pre deti prospešné.

Väčšina rodičov, ktorí v ranom stredoveku „obetovali“ svoje dieťa, si pravdepodobne myslela, že sa samým sebe aj svojmu potomkovi postará o lepšiu budúcnosť – nielen tu na zemi, ale hlavne vo večnosti. Tým, že svoje dieťa „predurčili“ na život v kláštore, postarali sa o to, že sa vyhlo pokušeniam, ktoré na človeka číhali vo svete. Vďaka výnimočnému postaveniu obláta mali jeho modlitby navyše vysokú váhu a mohli slúžiť na príhovor za duše jeho rodiny. Oblácia tak bola „rozumnou investíciou“, aj keď rodičia mali iba málo detí alebo bol oblát ich jediným dieťaťom.

Ďalším dôvodom, prečo sa rodičia vzdávali svojich detí, bola možnosť zabezpečiť im nadštandardné vzdelanie. V karolínskom období boli práve kláštory centrami vzdelanosti, kde bolo možné naučiť sa po latinsky a získať znalosti v oblastiach hudby, kaligrafie, matematiky, astronómie, práva alebo medicíny. Z dobových prameňov vieme, že vzdelaniu oblátov bola venovaná veľká pozornosť. Každý kláštor, v ktorom boli vychovávaní obláti, mal svoju školu. Vzdelanie tiež otváralo oblátom cestu k spoločenskému vzostupu, predovšetkým pokiaľ nepochádzali zo vznešených pomerov. Aj tí, ktorí sa narodili ako synovia sluhov alebo nevoľníkov, mohli na základe svojich schopností dosiahnuť najvyššie cirkevné hodnosti alebo priazeň cisára.

O deti bolo v kláštoroch relatívne dobre postarané aj po fyzickej stránke. Hildemar z Cividale, ktorý pôsobil ako vychovávateľ oblátov, odporúčal vo svojom komentári k Benediktovej reholi, aby na skupinu desiatich malých mníšikov pripadali traja až štyria dospelí mnísi. Hoci Benediktova rehoľa kázala mníchom zdržovať sa mäsitých pokrmov a pravidelne sa postiť, Hildemar výslovne trval na tom, že deti majú mať na tanieroch vždy dostatok mäsa, rýb a vajíčok, ako to vyžaduje ich vek.

Napriek všetkým týmto pozitívam nie je možné povedať, či pre deti, ktoré prešli obláciou, nebola táto skúsenosť traumatická a či nemala vplyv na ich ďalší emočný vývoj. O tom nás, žiaľ, dobové pramene neinformujú. Včasnostredoveké doklady sú vo všeobecnosti skúpe na zmienky o pocitoch alebo o osobnej skúsenosti. Je pravdepodobné, že na rôznych jednotlivcov mala oblácia odlišný vplyv a podpísala sa na nich odlišným spôsobom, a preto medzi nimi boli takí, ktorí prežili zvyšok svojho života spokojní s voľbou svojich rodičov, aj takí, ktorí boli do konca svojho života nešťastní. To naznačujú aj tie vzácne zmienky o detstve oblátov, ktoré nám sami zanechali ako dospelí.

 

Niekoľko osudov stredovekých oblátov

Už zmienený Alkuin spomínal vo svojich listoch na detstvo prežité v Yorku a na svoju tamojšiu rodinu s láskou. Podobne láskavo sa vyjadruje neznámy odosielateľ listu pre Lulla z Mainzu o ich spoločnom „otcovi“, opátovi Eabovi z Malmesbury. Ďalším spokojným oblátom bol Beda Ctihodný, ktorý žil od svojho 7. roku v kláštore. Hoci svoj domov nikdy neopustil, stal sa z neho význačný historik, teológ, vedec a pedagóg.

Opačnú skúsenosť mal Guibert z Nogentu, ktorý žil o niekoľko storočí neskôr vo Francúzsku. Guibertovo dielo De vita sua (O vlastnom živote) obsahuje autobiografické informácie o jeho detstve a rodine. Vieme tak, že Guibertova matka sa po smrti jeho otca rozhodla vstúpiť do kláštora a 12-ročného Guiberta odovzdala do neďalekého kláštora v Saint-Germer. Guibert ju už nikdy viac nevidel, ale navždy sa mu vryla do pamäti a k jej rozhodnutiu sa neustále vracia vo svojej autobiografií. V tomto prípade sa zdá, že matkino rozhodnutie poznačilo obláta negatívne.

Len zriedkavo sa stalo, že sa deti proti rozhodnutiu svojich rodičov vzbúrili a rozhodli sa kláštor opustiť. Výnimočným v tomto ohľade bol Gottšalk z Orbais, ktorý v roku 829 spôsobil škandál v kláštore Fulda, keď spochybnil právoplatnosť svojej oblácie, žiadal o prepustenie z mníšskeho stavu a navrátenie svojho dedičstva. Opát Fuldy Hraban Maur jeho žiadosť zamietol, čím sa začal neobvyklý súdny proces. Gottšalk, ktorý mohol mať v tom čase okolo 20 rokov a bol Hrabanovým najšikovnejším a najobľúbenejším žiakom, nakoniec uspel a mohol kláštor opustiť, majetok mu však vrátený nebol. Stal sa z neho jeden z najoriginálnejších, ale tiež najsvojhlavejších mysliteľov 9. storočia. Zomrel v domácom väzení v kláštore v Hautvilliers, kde bol uväznený za hlásanie radikálnych doktrinálnych myšlienok. Jeho bývalý majster a „otec“ Hraban Maur mu nikdy neodpustil. Bol jedným z tých, ktorý sa zasadili o jeho uväznenie.

 

Nie všetci s ňou súhlasili

Napriek tomu, že výchova detí mníšskymi komunitami bola v ranom stredoveku tolerovaná, z tohto obdobia sa nám dochovali tiež hlasy, ktoré ju považovali za neprijateľnú. Kritikov pritom netrápili zištné motívy kláštorov, ktoré deti prijímali spolu s bohatými darmi, ani to, že deti vyrastali bez svojich otcov a mám. Problém im robila absencia súhlasu oblátov so vstupom do kláštora. Hoci zákon priznával rodičom právo venovať svoje dieťa Bohu, pokiaľ sa tak rozhodli, cirkevné právo výslovne zakazovalo, aby bol hocikto prinútený prijať tonzúru (ak bol muž) alebo závoj (ak bola žena).

Zástancovia oblácie argumentovali tým, že pokiaľ je dieťa komunitou vychované správne, samo si dokáže zvoliť život v kláštore po dovŕšení plnoletosti. Skutočne, trvalý sľub chudoby, čistoty a poslušnosti musel zložiť oblát sám, keď dovŕšil plnoletosť. Počas tohto obradu však, ako sa zdá, nikto nepočítal s tým, že by sa oblát mohol rozhodnúť inak, než si zvoliť zasvätený život. Práve preto Gottšalk, ktorý sa vzbúril proti tejto voľbe, spôsobil taký škandál a jeho prípad je výnimkou. Treba si uvedomiť, že obláti boli od útleho veku vychovávaní k tomu, aby si zvolili mníšsky život a počas svojho dospievania mali obmedzenú možnosť zažiť život mimo kláštora. Je pochopiteľné, že si slobodne vyberali tú cestu, ktorú pre nich pripravili ich biologickí aj „náhradní“ rodičia.

Odporcovia oblácie nakoniec prevážili nad jej zástancami. V 12. storočí, po takmer šiestich storočiach jej existencie, pápeži Klement III. (1187 – 1191) a Celestín III. (1191 – 1198) definitívne rozhodli, že súhlas oblátov má prednosť pred vôľou ich rodičov. K zániku praxe oblácie v tomto storočí prispel tiež vznik univerzít a katedrálnych škôl, ktoré nahradili kláštory ako centrá vzdelanosti. V neposlednom rade možno tiež badať zmeny vo vyznávaných hodnotách: väčší dôraz na osobnú slobodu spôsobil, že pre ľudí v 12. storočí už bolo neprípustné, aby o ich voľbe duchovného povolania rozhodovala rodina. Táto voľba bola vnímaná ako osobné rozhodnutie, podobne ako dnes.

 

Na záver: čo z toho vyplýva pre dnešok?

Môže nám historický príklad detskej oblácie pomôcť urobiť si názor o  problematike adopcie detí osobami rovnakého pohlavia a o referendovej otázke? Môžeme z toho napríklad vyvodiť, že zdravý psychický vývoj detí, ktoré po stáročia vychovávali mnísi a mníšky v kláštoroch, teda nielen skupina osôb rovnakého pohlavia, ale navyše v prostredí, kde mali len obmedzený kontakt s opačným pohlavím a boli ukrátené o svojich otcov a mamy, bol ohrozený? Alebo, naopak, môžeme z tých niekoľkých zdrojov, ktoré sú prevažne pozitívne, usudzovať, že obláti neboli nijako ukrátení a že ich detstvo bolo šťastné a vyrovnané, možno kvalitnejšie oproti ich súrodencom, ktorí vyrastali mimo kláštorov? Boli opáti ako Hraban Maur manipulátori, ktorí indoktrinovali svojich zverencov? A máme vnímať zmeny v 12. storočí ako triumf individualizmu a slobody nad predošlou diktatúrou?

Myslím, že takéto úvahy sú scestné a anachronické. Akokoľvek by sme si to mohli priať, historický príklad detskej oblácie nemôžeme podriadiť moderným predstavám ani ideologickým záujmom. Musíme sa uspokojiť s konštatovaním, že vo včasnom stredoveku bolo v Európe úplne prijateľné zverovať deti a ich výchovu do rúk mníchov a mníšok, podobne ako sa to historicky dialo aj v iných kultúrach a historických dobách. Naše obmedzené znalosti o ranom stredoveku a o živote oblátov nám neumožňujú robiť závery o tom, či bol život detí v kláštoroch a ich vývoj touto skúsenosťou nejako pozitívne alebo negatívne poznačený. Naše moderné pohľady by boli pre ľudí tohto obdobia pravdepodobne cudzie, podobne ako sú pre väčšinu z nás nepochopiteľné ich postoje.

Z príbehu detskej oblácie sa môžeme napriek tomu poučiť o tom, že žiadna norma nie je nemenná. Zatiaľ čo v rannom stredoveku sa nikto nepozastavoval nad myšlienkou, že dieťa môže slúžiť ako dar, podobne ako peniaze alebo iný hmotný majetok, už o niekoľko storočí bol takýto postoj neprijateľný. Aj naše súčasné spoločenské normy nie sú nemenné. Sú súčasťou historických procesov, ktoré obvykle nedokážeme vnímať a len zriedkavo ich vieme predvídať. Je pravdepodobné, že o našich súčasných spoločenských problémoch, akými sú registrované partnerstvá alebo adopcia detí rovnopohlavnými pármi, už o pár storočí nikto ako o problémoch uvažovať nebude.

 

Mgr. Evina Steinová vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Od roku 2011 je pracovníčkou Kráľovskej holandskej akadémie vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen), kde dokončuje doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii.

 

Použitá literatúra

Contreni, J. J.: The Carolingian Renaissance: education and literary culture. In: R. McKitterick (Ed.): The New Cambridge Medieval History II. Cambridge 1995, 709 – 757.

Jong, M. de: Samuel’s Image: Child Oblation in the Early Medieval West. Leiden 1995.

Jong, M. de: Carolingian monasticism: the power of prayer. In: R. McKitterick (Ed.): The New Cambridge Medieval History II. Cambridge 1995, 622 – 653.

The Autobiography of Guibert, Abbot of Nogent-sous-Coucy. Transl. by Swinton Bland C. C. London 1925. Dostupné na internete: http://legacy.fordham.edu/halsall/basis/guibert-vita.asp.

 

Obrazová príloha: Staatsbibliothek Preussischer (Berlin), Österreichische Nationalbibliothek (Wien), wallpaperswide.com, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Objavili najstarší dôkaz existencie dvojičiek

Objavili najstarší dôkaz existencie dvojičiek

Na pravekých pohrebiskách najčastejšie nachádzame kostrové pozostatky dospelých jedincov a málokedy sa podarí zachytiť drobné a krehké kosti detí. Na neolitickom pohrebisku lovcov a zberačov v ruskom Irkutsku objavili v roku 1997 unikátny ženský hrob, ktorý nedávno preskúmali detailnejšie. celý článok

TOP 5 objavov histórie v roku 2014

TOP 5 objavov histórie v roku 2014

Nielen vo svete archeológie, ale aj v iných historických disciplínach sa v rokoch 2013 a 2014 vyrojilo niekoľko významných objavov. Môžu sa z nich radovať predovšetkým výskumníci, ktorí sa venujú histórii písomnej kultúry (paleografi, kodikológovia, filológovia, muzikológovia a ďalší). celý článok

Hry a hračky v stredoveku

Hry a hračky v stredoveku

Hra sprevádza človeka od počiatku. V živote každého človeka sa hra hrá a patrí k nemu od kolísky do smrti, je to proces v ktorom sa človek učí poznávať svet a rozumieť mu. Aby bola hra hrou – treba do nej vstúpiť... celý článok

Debakel na Níle

Debakel na Níle

V polovici 13. storočia vyrazil francúzsky kráľ Ľudovít IX. (neskôr známy pod prídomkom Svätý) na svoju prvú križiacku výpravu. Hnaný neskrývanou zbožnosťou, zmyslom pre povinnosť, ale i mocenskými ambíciami, stavil všetko na jednu kartu. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.