Adolf Eichmann a banalita zla

Publikované : 04.11.2016 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2900

Eichmann v Jeruzaleme, kniha, ktorá Arendtovej priniesla najviac pozornosti, vyšla 53 rokov od jej vydania prvýkrát v slovenskom preklade. Oplatí sa ju prečítať.


Mladá Hannah ArendtováHannah Arendtovú (1906 – 1975), nemecko-americkú politologičku a filozofku, netreba obsiahle predstavovať. Mnohým netreba predstavovať ani jej knihu Eichmann v Jeruzaleme. Ide totiž o dielo, o ktorom sa dá tvrdiť, že je jednou z najvýznamnejších kníh 20. storočia. Predalo sa jej približne 300 000 kusov, čo je počet, akým sa môže pochváliť len veľmi málo filozofov. Na Goodreads.com, sociálnej sieti pre knihy, ktorá vznikla 44 rokov po jej prvom vydaní (v roku 2007) má Arendtovej Eichmann v Jeruzaleme vyše 7500 hodnotení (a to len jej anglická verzia), čo svedčí o tom, že o knihu je dodnes ohromný záujem. Nejde však ani tak o predaje a „počty videní“. Len málo kníh sa môže pochváliť tým, že vyvolalo tak ohromnú polemiku a taký počet recenzií (tie najvýznamnejšie texty sú vďaka časopisu Kritika & Kontext dostupné i v slovenčine). Vďaka vydavateľstvu Premedia sme sa v roku 2016 konečne dočkali slovenského prekladu tohto celkom výnimočného diela.

 

Monštrum

Adolf Eichman (1906 – 1962), nacistický funkcionár, vojnový zločinec a jeden z hlavných organizátorov holokaustu, bol vždy považovaný za monštrum, psychopata, sadistu a presvedčeného antisemitu, ktorého k jeho činom hnala hlboká nenávisť k Židom a k všetkému židovskému. Eichman vstúpil do NSDAP v roku 1932 (dostal poradové číslo 899 895), o dva roky neskôr už bol členom SD (Sicherheitsdienst, Bezpečnostná služba) a v marci 1938 ho poslali do Viedne, aby tam dohliadal na zatýkanie a likvidáciu Židov. Koncom toho roka potom pricestoval na Slovensko, kde sa stretol s Alexandrom Machom a Jozefom Tisom,  aby spoločne podpísali nariadenie, na základe ktorého mali začať deportácie Židov aj zo Slovenska. Neskôr pracoval v Protektoráte Čechy a Morava, kde dohliadal na deportácie Židov do Poľska. Po napadnutí Sovietskeho zväzu dokonca Eichmann pri svojej inšpekcii na východ na vlastné oči videl masové vraždenie SS – a urobilo sa mu z toho zle. V lete 1941 prišiel na služobnú cestu do Osvienčimu, kde spolu s veliteľom tábora dospeli k záveru, že najlepším spôsobom na likvidáciu Židov je plynová komora. Prednostne nariadil Eichmann vraždiť židovské deti. V marci 1944 prišiel Eichmann do Maďarska, kde znova dohliadal na likvidáciu Židov a sám nariadil známe „pochody smrti“.

Adolf Eichmann v uniforme SSKoncom roka 1944 ušiel pred Červenou armádou do Álp a v roku 1945 sa vzdal Američanom ako Otto Eckmann, radový príslušník SS. Z väzenia ušiel, v roku 1950 sa mu podarilo dostať do Argentíny, kde žil ako chovateľ zajacov pod menom Ricardo Klement. Po rokoch sa ho však izraelskej tajnej službe Mossad podarilo vystopovať, chytiť, a dokonca dopraviť do Izraela. Vyvolalo to značnú kontroverziu, keďže agenti Mossadu uskutočnili svoju operáciu na území cudzieho štátu a bez súhlasu či vedomia jeho predstaviteľov. 11. apríla 1961 sa začal súdny proces s Eichmannom v Jeruzaleme. Prítomná na ňom bola i reportérka The New Yorker Hannah Arendtová (pôvodne ju do Jeruzalema vedenie novín neplánovalo poslať, išla tam na vlastnú žiadosť). Proces sa skončil 14. augusta 1961. Eichmann dostal za svoje zločiny trest smrti. V roku 1963 potom vyšla Arendtovej kniha ako súbor revidovaných reportáží z tohto procesu.

 

Banalita zla

Zatiaľ čo celý svet očakával, kedy Eichmann ponesie za svoje činy zodpovednosť a bude odsúdený na smrť, Arendtová sa snažila ísť vo svojich reportážach do hĺbky a pochopiť, prečo konal tak, ako konal. Podtitul jej knihy je „Správa o banalite zla“. Tento podtitul v princípe vystihuje celý obsah knihy. A je to práve toto tvrdenie, ktoré vyvolalo toľko kontroverzií. Arendtová totiž Eichmanna nevykreslila ako besné krvilačné monštrum. Nespozorovala u neho patologickú chuť zabíjať ani krvilačný antisemitizmus či psychopatiu.

Podľa nej to bol obyčajný, priemerný človek. Arendtovú dokonca fascinovalo, aký priemerný až Eichmann bol. Napriek všetkým hrozným činom, ktoré vykoval, nebol žiadnym krutým vrahom, ale obyčajným, nenápadným otcom rodiny. Bol jedným z tých ľudí, ktorí z obyčajnej bezmyšlienkovitosti a neschopnosti predstaviť si následky svojich činov a utrpenie, ktoré spôsobia, páchali tie najväčšie zločiny. Ešte pred súdom poslala izraelská vláda šesť psychológov, aby vyšetrili Eichmanna . Všetci sa zhodli na tom, že na ňom nebadať žiadne známky psychopatie. Naopak – podľa nich vykazoval známky toho, že je omnoho „normálnejší“ než priemerný človek.

Adolf Eichmann na súdnom proceseJeho zlo podľa Arendtovej nevyvieralo z ničoho extrémneho či démonického, ale skôr z  vnútorne nijako nemotivovaného konania. Eichmann plnil rozkazy bez akejkoľvek vnútornej sebareflexie. Arendtová hovorila o „absencii myslenia“. Podľa nej bol Eichmann veľmi výkonný úradník. A práve takto videl sám seba i on – ako úradníka, ktorého úlohou je do bodky plniť rozkazy. Bez rozmýšľania, bez protestov. Odvolával sa pritom na Kantov kategorický imperatív, ktorý ale celkom zrejme vôbec nepochopil.

Arendtová bola ohromená tým, že Eichmann sa ako úradník úplne zriekol svojho svedomia i morálnej autonómie. Zúčastnil sa i konferencie vo Wannsee. Keď on, obyčajný obchodný zástupca bez vyššieho vzdelania videl, ako vysokopostavení, vzdelaní a rešpektovaní členovia nemeckej vládnucej elity, prosto všetci schvaľujú Heydrichov návrh na „konečné riešenie židovskej otázky“, cítil, že on nemá právo vôbec namietať a duševne ho to upokojilo. Prestal mať výčitky. Prestal pochybovať. Prestal premýšľať. Jednoducho počúval rozkazy. Za svoje zlyhania považoval len udalosti, pri ktorých nestihol popraviť Židov načas alebo ak mu nejakí z transportov ušli. Za najväčšiu krivdu považoval, že ho nepovýšili.

 

Kritika a polemiky

Opis Eichmanna a závery, ktoré Arendtová zo svojich pozorovaní vyvodila, vyvolali ohromné kontroverzie. Zvlášť tvrdenie, že Eichmannovo konanie nebolo vyvolané antisemitizmom, ale že jednoducho plnil rozkazy, bolo v akademických, ale i v laických kruhoch neprijateľné. Zaujímavé je, že Arendtová nikde v knihe nenapísala, že by Eichmann „len jednoducho“ plnil rozkazy. Okrem iného by z toho totiž vyplývalo, že ak by bol dostal za úlohu Židov zachrániť, bol by to urobil. O to však Arendtovej nešlo. Skôr písala o tom, že si privlastnil nacistické klišé a nasledoval ho. Chcela poukázať na to, čo nazvala „banalitou zla“, teda na to, že v zločineckom režime dokáže človek konať zločiny aj bez toho, aby bol o správnosti svojich činov presvedčený. Nemusí nenávidieť.

Nebol to len novátorský prístup k „zlu“, čo „preslávilo“ túto knihu a spôsobilo ohromné kontroverzie v akademickej obci (predovšetkým v USA a v Izraeli). Arendtová vo svojej práci otvorene hovorila o podiele židovských rád (Judenräte) na likvidácii európskych Židov.

Stránky popredných časopisov zaplavili neprajné a odsudzujúce recenzie jej knihy s množstvom osobných útokov a invektív. Často nezmyselných. A ich autori ich neskôr  mnoho ráz oľutovali. Často bolo zrejmé, že recenzenti knihu buď nečítali, alebo ju nečítali poriadne, alebo ju vôbec nepochopili. Arendtová napríklad nikdy netvrdila, že Eichmann nebol antisemita, ani to, že nebol plne zodpovedný za všetky svoje činy. Tvrdila však, že to bolo druhoradé. V prvom rade viedla jeho konanie jeho výnimočná poslušnosť a hlúposť.

Adolf Eichmann v JeruzalemeKritika jej knihy sa objavuje dodnes. Ešte v roku 2006, 31 rokov po Arendtovej smrti, vydal britský historik a špecialista na holokaust David Cesarani knihu Becoming Eichmann : Rethinking the Life, Crimes and Trial of a „Desk Murderer“. V nej obvinil Arendtovú, že bola prítomná len na časti súdneho procesu a že pri hodnotení Eichmanna nebola objektívna. Podľa Cesaraniho bol Eichmann presvedčený antisemita a práve jeho nenávisť k Židom mala byť podľa Cesaraniho motivátorom jeho činov. Nie oddanosť Hitlerovi, hlúposť či snaha o kariérny rast, ako tvrdila Arendtová. Sám Cesarani si za svoju prácu vyslúžil množstvo (celkom zdrvujúcej) kritiky.

Proces s Eichmannom mal ohlas i v Československu. (Česko)slovenský novinár a spisovateľ Ladislav Mňačko sa ho dokonca zúčastnil a posielal o ňom domov reportáže. Tie potom súhrnne vyšli v knihe Ja, Adolf Eichmann... Eichmannovi sa Mňačko venuje i v ďalších svojich esejách a textoch. Mňačkov a Arendtovej pohľad na Eichmanna majú veľa spoločného. V podstate nám Mňačko Arendtovej verziu potvrdzuje. Eichmanna charakterizuje ako absolútne submisívneho človeka, ktorý „len“ vykonával rozkazy a nikdy sa necítil vinný v zmysle obhajoby. Chápal, čo vykonal, i prečo ho Židia súdia. Necítil sa ale vinný.

Vzhľadom na všetky kontroverzie, ktoré Arendtovej kniha vyvolala a vlastne stále vyvoláva, sa mi zdá zaradenie textu „Exkomunikácia Hannah Arendtovej“ od Amosa Elona ako výborný krok vydavateľa. Tento izraelský novinár veľmi trefne a citlivo opísal patálie, ktorými si Arendtová musela po vydaní knihy prejsť. Čitateľovi, ktorý nepozná Arendtovej dielo, umožní tento „úvod“ pochopiť strastiplnú evolúciu vnímania jej práce, čitateľovi znalému problematiky  zas poskytne pohľad z pera popredného izraelského intelektuála.

Arendtovej kniha po 52 rokoch konečne v slovenčineAko sa nakoniec ukázalo, Arendtová sa mýlila. Eichamann koordinoval vyvražďovanie Židov nielen preto, že plnil rozkazy, ale i z vlastného presvedčenia. Arendtová uverila jeho obhajobe (podobne sa obhajovali prakticky všetci súdení nacisti) a urobila z neho poslušného úradníka. Bolo to jednak preto, že na jeho príklade chcela ukázať platnosť svojich filozofických tvrdení a jednak preto, že nepoznala – a ani nemohla poznať – množstvo textov a dokumentačného materiálu, ktorý po sebe Eichmann zanechal (antisemitizmus ďalej šíril i po vojne). Arendtovej omyl však neuberá jej práci na kvalite ani na potenciále. V čom sa nemýlila, bolo, že zlo môže byť skutočne banálne, že ho môže konať človek i bez presvedčenia o jeho správnosti či bez ideológie, ktorá by ho ospravedlnila.

Na záver tohto textu som chcel napísať pár viet o tom, ako sa naozaj oplatí túto knihu čítať. Namiesto toho ho ale uzavriem nasledujúcim konštatovaním: Hannah Arendtová je jedným z najvýznamnejších intelektuálov 20. storočia. Sú po nej pomenované ulice, námestia, divadelné hry, vlaková linka, školy, katedry, budovy i asteroid. Bol o nej natočený životopisný film. Kniha Eichmann v Jeruzaleme je jednou z jej najvýznamnejších prác. Teraz je k dispozícii po prvý raz v slovenčine.

 

Jakub Drábik (Historyweb.sk, Historický ústav SAV)

 

Hannah Arendtová: Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla. Bratislava : Premedia 2016. 376 strán. ISBN 987-80-8159-413-7


Ukážku z knihy si môžete prečítať tu.

 

Ďalšie názory

Miroslav Tížik (Sociologický ústav SAV): Kniha je predovšetkým príspevkom k rozvoju politickej a právnej teórie, postavenom na množstve historických analýz a údajov zozbieraných ako podklady k súdnemu procesu s Adolfom Eichmannom v Jeruzaleme v roku 1961. Ide o reflexiu charakteru a priebehu tohto súdneho procesu a práve z tejto stránky je kniha inšpiratívna dodnes a svojím prenikavým a výrazne nestranným  pohľadom na politický a mediálny rozmer súdneho procesu je stále provokatívna. Práve vysoká miera nestrannosti a lojality princípom európskej a kantovskej tradícii práva a spravodlivosti je jedným z dôvodov, prečo autorka bola a stále v istých kruhoch je označovaná za tú, čo sa nevysporiadala so svojou židovskou identitou.  Kniha však napriek obrovskému množstvu údajov, porovnaní so spôsobom „konečného riešenia“ v rôznych európskych krajinách nemôže byť primárnym zdrojom pre historikov. Tí, najmä vďaka podrobnému historickému výskumu, prišli medzitým s množstvom nových a podrobnejších údajov. Pre Arendtovú nebol zdrojom informácií samostatný historický výskum, ale len dostupné podklady z procesu, a práve ten – aj s mnohými nepresnosťami a chybami – podrobila analýze.  Jej závery sa však stali odrazovým mostíkom k ďalšej reflexii holokaustu, napríklad v knihách u nás už pomerne známeho historika Timothyho Snydera (Krvavé územie) alebo sociológa Zygmunta Baumana (Modernosť a holokaust).

Branislav Kovár (Historyweb.sk, Archeologický ústav SAV): Nezaoberám sa dejinami holokaustu, preto sa nemôžem objektívne vyjadriť k historickej stránke knihy Hannah Arendtovej Eichman v Jeruzaleme. Môžem však opísať emócie, ktoré vo mne vyvoláva. Kniha je hlavne opisom zla, ktoré však nie je dokonalým antihrdinom z holywoodských akčných filmov. Zlo je v skutočnosti až trápne jednoduché a banálne. Môže sa vynoriť kedykoľvek a kdekoľvek. Môže mu podľahnúť ktorýkoľvek človek, diabol dodá len kulisy. Eichman,  ambiciózny, neschopný a zakomplexovaný ľudský červík, v ktorom veľmi ľahko zvíťazí temnota. Arendtovej knihu musíme čítať, aby sme poznali zlo ukryté v nás.

 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Swingom proti nacizmu

Swingom proti nacizmu

Swingová hudba sa pre značnú časť českej mládeže stala nielen generačným výrazom, ale tiež príležitosťou demonštrovať nesúhlas s nacistickou ideológiou a politikou. celý článok

Vlk a dýka – notár Barbarič na stope zločinu

Vlk a dýka – notár Barbarič na stope zločinu

„,Pán notár! Môžem na slovíčko?ʻ Zamrzol som s nohou na prvom schode a vyletel túžobným pohľadom ku dverám radnice. Čo ako mi bolo nebárs po kartárskom večere a nasledujúcej oslave (patričnej živelnej)... celý článok

Príbeh muža, ktorého nezlomili

Príbeh muža, ktorého nezlomili

Silvester Krčméry, lekár a človek svojej doby. Človek, ktorý celý svoj život veril v pravdu a v spravodlivosť. V tú pravdu a spravodlivosť, bez ktorej nemôže existovať zdravá ľudská spoločnosť. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.