10 najhorších tankov druhej svetovej vojny

Publikované : 03.07.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 27167

Nedávno sme si predstavili 10 najlepších tankov druhej svetovej vojny. Samozrejme, nie všetky obrnence na bojiskách excelovali. Teraz si predstavíme 10 najhorších tankov, ktoré sa do druhej svetovej vojny aktívne zapojili. To znamená, že si nebudeme všímať rôzne nepodarené prototypy, ale tanky, ktoré sa aj napriek zjavným nedostatkom vyrábali v sériách – a to niekedy aj tisícových!

 

1. miesto: T-35

Viacvežové tanky boli v medzivojnovom období v móde. Experimentovali s nimi v Británii, vo Francúzsku, v Japonsku i v Nemecku. Viac veží malo teoreticky poskytovať výhodu pri ostreľovaní niekoľkých cieľov súčasne.

Do „dokonalosti“ túto kategóriu doviedli v Sovietskom zväze, kde sériovo vyrábali trojvežové stredné tanky T-28 a v rokoch 1933 až 1938 postavili 61 päťvežových ťažkých tankov T-35. Boli to skutočné monštrá dlhé takmer 10 metrov, vysoké tri a pol metra a vážiace 52 ton. Výzbroj tvoril krátkohlavňový kanón kalibru 76 mm, dva kanóny kalibru 45 mm a 5 až 7 guľometov.

Silno vyzbrojené kolosy vyzerali na vojenských prehliadkach pred vojnou impozantne. Odborníci však už vtedy tušili, že to s nimi nebude až také ružové...

Koordinácia 11-člennej posádky v zápale boja nebola jednoduchá. Viac veží znamenalo väčšie rozmery. Konštruktéri museli šetriť na hmotnosti, kde sa dalo. Pancier mal preto maximálnu hrúbku 30 mm, na bokoch trupu a hlavnej veže iba 20 mm. Pri veľkých rozmeroch tanku však nepriateľ nemal problém zasiahnuť ho a pri slabom pancierovaní boli účinné aj zbrane menšieho kalibru. Silnejší pancier sa však na T-35 nedal použiť, pretože by to bolo znamenalo nárast hmotnosti, ktorú by už motor nezvládol. Navyše spotreba už bola aj tak povážlivá – 800 litrov na 100 km! Zvýšenie záťaže motora by bolo znamenalo ďalší nárast spotreby a obmedzenie dojazdu. T-35 jednoducho predstavoval klasický začarovaný kruh a asi najväčšiu slepú uličku vo vývoji obrnenej techniky.

To sa plne prejavilo pri skutočnom nasadení. V deň nemeckého útoku 22. júna 1941 mal sovietsky 8. mechanizovaný zbor 49 týchto tankov. Všetky boli stratené do 9. júla, čiže za necelé tri týždne. Šťastím pre sovietske posádky bolo, že väčšinu ešte pred stretnutím s nepriateľom vyradili poruchy, ktorými komplikované stroje často trpeli. V skutočnom boji bolo zničených iba 5 – 6 strojov. Jednotlivé stroje, ktoré boli pred vojnou v opravovniach či slúžili v učilištiach, sa ešte v zime 1941/42 zapojili do obrany Moskvy. Ani tam však nezaznamenali úspech.

 

2. miesto: T-37/38

Začiatkom 30. rokov chcel Sovietsky zväz získať plávajúce ľahké tanky. Podobne ako pri iných typoch, aj tu kúpil vzor vo Veľkej Británii. Sovietski konštruktéri ho však výrazne prepracovali – a rozhodne nie k lepšiemu. Požiadavka zhora totiž znela: zabudovať motor s výkonom 40 koní a ďalšie komponenty z bežného nákladného auta. Rozmerom motora museli prispôsobiť tvar korby a jeho výkonu hmotnosť – čiže hrúbku panciera. Tá nakoniec dosahovala iba smiešnych 6 mm. Dvojčlenná posádka tak bola v bezpečí nanajvýš pred bežným puškovým strelivom. Výzbroj tvoril jediný guľomet.

Obojživelné tanky so slabým motorom sa tiež zle ovládali. Ich brzdy boli málo účinné, a navyše zle uložené. Pri plavbe vo vode navlhli, a potom sa zasekávali. T-37 tak mal tendenciu stočiť sa počas jazdy na súši nečakane a prudko doľava alebo doprava!

Napriek kritike tankistov (ktorú však sovietske vedenie zmietlo zo stola) ich do roku 1936 vyrobili vyše 2600. Potom vyrobili ešte 1300 kusov vylepšeného typu T-38. Ten mal aspoň brzdy uložené vnútri vodotesného trupu, takže pri plavbe nevlhli. Aj hrúbka panciera sa zvýšila na 9 mm, ale stále to bolo málo.

Väčšina T-37 a T-38 bola stratená už v bojoch v roku 1941.

 

3. miesto: Renault FT-17

Tento tank bol počas prvej svetovej vojny revolučnou konštrukciou. Áno, čítate správne, je z prvej svetovej vojny. V tomto rebríčku je preto, že aj napriek zjavnej zastaranosti ich veľké množstvo slúžilo aj v druhej svetovej vojne.

V roku 1917 bol prvým sériovým tankom s výzbrojou v plne otočnej veži. Vďaka tomu mohol mať menšie rozmery a poskytoval menší cieľ. Jeho rýchlosť sa vtedy zdala dostatočná na sprevádzanie pechoty na bojisku.

Po vojne s ním Francúzi slávili veľké exportné úspechy a ešte v roku 1939 bolo mnoho malých Renaultov vo výzbroji viacerých armád. To však už boli príliš slabé (trup mal pancier iba 8 mm hrubý, veža 22 mm) a pomalé (7 km/h).

Napriek tomu mali Francúzi v čase nemeckého útoku v službe stále 1500 týchto tankov. Časť niesla pôvodný, málo účinný 37 mm kanón s krátkou hlavňou, časť dostala nový guľomet a nové označenie FT-31. Ďalších tisíc tankov tohto typu mali Francúzi v skladoch bez výzbroje. Po katastrofe pri Dunkerque ich vytiahli zo skladov a s improvizovanou výzbrojou (často len pechotná zbraň v diere vo veži) poslali do boja aj tie. Zúfalo totiž potrebovali každé obrnené vozidlo v márnej snahe zastaviť nemecký nápor.

Okrem Francúzska nasadilo FT-17 v boji vo väčšom počte aj Poľsko v roku 1939 a Juhoslávia v roku 1941. Veľké množstvo ich ukoristili Nemci, ktorí im konečne dali rolu, na ktorú stačili. Slúžili na výcvik alebo nanajvýš v strážnych útvaroch, ktoré chránili napríklad letiská pred výsadkármi či partizánmi.

 

4. miesto: Light Tank Mk VI

V medzivojnovom období postavila firma Vickers pre britskú armádu sériu ľahkých tankov. Všetky boli malé, slabo pancierované a vyzbrojené iba guľometmi. Podľa ideálnej predstavy velenia mali slúžiť na prieskum a na boj s pechotou.

Tento typ bol šiesty v poradí a z koncepcie svojich predchodcov sa nijak nevymykal. Pancier mal maximálnu hrúbku 14 mm a výzbroj tvoril jeden ľahký a jeden ťažký guľomet kalibru 12,7 mm. Proti nepriateľskej obrnenej technike by však potrebovali kanón.

Do roku 1940 ich vyrobili takmer 1700. Pretože ťažšie tanky britská armáda v čase mieru veľmi nechcela pre ich vyššiu cenu, tvorili stroje Light Tank Mk VI na začiatku vojny skoro 90 percent britských tankových síl. V rámci Britského expedičného zboru poslali okolo 400 kusov do Francúzska. Po ústupe a evakuácii vojakov cez Dunkerque ostali všetky tanky na kontinente. Zlé jazyky potom hovorili, že prenechať ich Nemcom bolo to najlepšie, čo sa s nimi dalo urobiť...

Nasadili ich potom ešte v Afrike proti Talianom, kde si viedli celkom dobre (pokiaľ nezapadli v mäkkom teréne) a v Grécku v roku 1941, kde boli proti Nemcom opäť bez šance. Neskôr už slúžili len na výcvik.

 

5. miesto: PzKpfw I

Prvý nemecký masovo produkovaný tank mal pôvodne slúžiť iba na výcvik, kým sa neobjavia lepšie tanky. Na tento účel bol ideálny – malý a nenáročný na výrobu. Tú nenáročnosť mal vďaka slabému pancieru (max. 13 mm) a výzbroji (dva guľomety). V rokoch 1934 až 1937 ich vzniklo spolu okolo 1500.

Lenže zavádzanie nových typov nešlo tak rýchlo, ako bolo treba, a tak musel aj PzKpfw I na front. A tam sa jeho nenáročnosť zmenila na obrovskú nevýhodu.

Nasadili ho už v občianskej vojne v Španielsku na strane nacionalistov. Republikáni však mali sovietske tanky T-26 vyzbrojené kanónom kalibru 45 mm a PzKpfw I pre ne predstavoval nanajvýš cvičný terč. Napriek tomu ich vo veľkom nasadili aj v Poľsku v roku 1939 a vo Francúzsku v roku 1940. Labutiu pieseň pre ne predstavovala operácia Barbarossa v roku 1941. Nasadenie nových sovietskych tankov jasne ukázalo, že PzKpfw I už nemá v prvej línii čo hľadať. Užitočnejšie boli vozidlá na jeho podvozku – veliteľský tank či stíhač tankov so 47 mm kanónom.

 

6. miesto: Ha-Go

Keď v polovici 30. rokov vznikal japonský Typ 2595 Ha-Go, nebol o nič horší (ale ani lepší) od iných ľahkých tankov tej doby. Pancier mal hrubý len 12 mm, ale pri bojoch proti pechote v Číne to neprekážalo. Výzbroj 37 mm kanónom a dvomi guľometmi tiež postačovala a bola vtedy v podstate štandardom.

Postupne sa ukazovali nevýhody malej jednomiestnej veže. Veliteľ tanku musel pozorovať okolie, rozhodovať sa a dávať povely zvyšným dvom členom posádky a popri tom nabíjať, mieriť a strieľať z kanóna – a to všetko vo veľmi stiesnených podmienkach.

Ha-Go sa vyrábali až do roku 1943 a vzniklo ich okolo 2300. V tom čase už na európskych bojiskách ľahkým tankom odzvonilo. Japonská konštrukčná škola však bola dosť pozadu a tých pár novších a lepších tankov, čo dokázali vyrobiť, si Japonci šetrili na obranu materských ostrovov. Po bombardovaní Hirošimy a Nagasaki však k očakávanej invázii nedošlo.

Ľahké tanky Ha-Go tak až do konca vojny museli brániť tichomorské ostrovčeky, ktoré Američania obsadzovali jeden za druhým. Ich pancier pritom dokázal preraziť aj ťažký guľomet kalibru 12,7 mm. Proti stredným tankom Sherman sa zmohli nanajvýš na posledný samovražedný protiútok v štýle radšej zomrieť za cisára, ako sa nechať zajať.

 

7. miesto: Fiat M11/39

Podobne ako japonská, aj talianska konštrukčná škola zaostávala za svetovou špičkou. Najlepšie o tom svedčí fakt, že tanky, ktoré označovali ako „stredné“, mali parametre skôr ľahkých, a keď konečne v roku 1943 po dlhom vývoji vyrobili pár kusov svojho „ťažkého“ tanku P26/40, boli jeho parametre horšie ako pri stredných tankoch PzKpfw IV či T-34.

Vráťme sa však k talianskym „stredným“ tankom, konkrétne k prvému z nich. Fiat M11/39 bol vyzbrojený kanónom kalibru 37 mm. Ten však nebol umiestnený vo veži, ale v trupe. V malej vežičke bola len dvojica guľometov. Výhodou malo byť ušetrenie hmotnosti, pretože nebolo treba takú veľkú vežu, a tiež lepšie ťažisko, pretože kanón bol umiestnený nižšie. Hlavná zbraň však vďaka tomu mala veľmi obmedzené pole streľby a tank sa pri mierení musel celý natáčať. Prvé boje v Afrike ukázali, že tank je tiež relatívne pomalý (32 km/h na ceste, v teréne ešte menej), poruchový a jeho pancier (max. 30 mm) neodolá vtedajším bežným britským 40 mm kanónom. Preto ich postavili iba 100 kusov a výroba prešla na vylepšený typ M13/40 so silnejším pancierom a 47 mm kanónom vo veži.

 

8. miesto: T-60

Ľahké tanky T-26 a BT vznikli pred vojnou v ZSSR v tisícových sériách. V roku 1941 sa však ich výroba zastavila a hľadal sa vhodný nástupca. Po nemeckom útoku začali straty naberať hrozivé tempo a na vytvorenie nového tanku začal tlačiť čas. Aby sa mohol vyrábať čo najrýchlejšie, konštruktéri pripravili zjednodušenú verziu obojživelného tanku T-40 s využitím viacerých komponentov z nákladných automobilov (napríklad motory a prevodovky). Potom čo projekt odkleplo najvyššie vedenie vrátane Stalina, pripravili za 14 dní výkresovú dokumentáciu a mohla sa začať výroba. Prvý sériový tank T-60 vyrobili v septembri 1941 a do konca roku 1942 ich vzniklo okolo 6000.

Ako to už pri rýchlokvasených projektoch býva, T-60 mal ďaleko k dokonalosti. Vo väčšine ohľadov bol dokonca horší ako T-26 či BT-7, ktoré nahrádzal. To už je priam na cenu pre najlepšieho manažéra štátneho podniku.

Poďme si ich porovnať. BT-7 mal pancier hrubý 22 mm, T-60 mal 20 mm. Výzbroj BT-7 tvoril 45 mm kanón, T-60 mal iba 20 mm kanón. BT-7 mal dvojmiestnu vežu, T-60 iba malú jednomiestnu so všetkými nevýhodami, ktoré to pre veliteľa tanku prinášalo. BT-7 mal kvalitný 450-koňový motor, T-60 mal iba 70 koní.

Tankisti ich priam neznášali. V ťažšom teréne (v blate a snehu) sa so svojím slabým motorom ledva pohybovali. Odolnosť panciera a účinnosť výzbroje bola mizivá. Nečudo, že ich prezývali BM-2, čiže bratskaja mogila na dvojich – bratský hrob pre dvoch.

 

9. miesto: PzKpfw II

Mal podobný osud ako PzKpfw I, ktorý sme tu už spomínali. Pôvodne vznikol v roku 1935 ako prechodné bojové vozidlo, kým sa zavedú silnejšie typy. Tankov PzKpfw III a IV však bolo na začiatku vojny len veľmi málo, a tak bol v čase útoku na Poľsko a aj na Francúzsko najpočetnejším nemeckým tankom.

Jeho výzbroj bola pritom veľmi slabá, tvoril ju iba 20 mm kanón a jeden guľomet. Stále to však bolo viac, ako mal PzKpfw I. Na rozdiel od neho mal PzKpfw aj dvojmiestnu vežu s veliteľom/strelcom a nabíjačom. Mal tiež silnejší motor. Pancier mal spočiatku maximálne 14,5 mm, neskôr jeho hrúbku zvýšili na 30 mm – a to aj spätne, dodatočným pancierom pre staršie verzie.

Napriek všetkému úsiliu o vylepšenie však PzKpfw II nestačil držať krok. Pokusy o namontovanie silnejšej výzbroje boli neúspešné, a tak sa výroba na začiatku roku 1943 zastavila po dokončení 1850 kusov. Treba len pripomenúť, že sovietsky T-60 s ešte mizernejšími parametrami sa začal vyrábať až o šesť rokov neskôr ako jeho nemecký konkurent.

 

10. miesto: Chi-Ha

Zrejme najhorším stredným tankom druhej svetovej vojny bol japonský Typ 2597 Chi-Ha. Vo svojej kategórii bol suverénne najľahší, vážil iba 9,8 tony. Pri typických stredných tankoch sa hmotnosť pohybovala medzi 20 – 30 tonami.

Ako sa japonským konštruktérom podarilo urobiť takú odtučňovaciu kúru? V prvom rade šetrili na pancieri, ktorý mal maximálnu hrúbku 25 mm. Podobne ako pri ľahkom Ha-Go, v Číne proti pešiakom to stačilo. Rovnako proti čínskej pechote stačila aj výzbroj, ktorej základom bol krátkohlavňový kanón kalibru 57 mm. Ten stačil na streľbu výbušnými granátmi, prierazné vlastnosti mal však biedne. Kanón mal tiež nekvalitný zameriavač.

Keď nastala potreba bojovať proti spojeneckým tankom, bol Chi-Ha prakticky deklasovaný. Ani kapacity japonského priemyslu neboli práve najlepšie, spolu ich v rokoch 1938 až 1943 dokázali vyrobiť iba necelých 1500.

Vo väčšine literatúry prirovnávajú japonský stredný tank Chi-Ha a jeho parametre skôr k americkému ľahkému tanku Stuart alebo sovietskemu BT.

 

 

Mgr. Miroslav Barič, absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.

 

Obrazová príloha: M. Barič, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Československé tanky

Československé tanky

Väčšina odbornej literatúry o histórii a vývoji obrnenej techniky sa zaoberá obdobím druhej svetovej vojny, prípadne sa venuje vzniku tankov v období prvej svetovej vojny. celý článok

Ako zastaviť tanky?

Ako zastaviť tanky?

V dnešnej dobe tvoria tanky a obrnené vozidlá veľmi dôležitú časť asi každej armády na svete. Koncept tanku v sebe kombinuje mobilitu, odolnosť aj palebnú silu, čo z neho robí veľmi hodnotnú zbraň. celý článok

Povstalecké stíhače tankov v SNP

Povstalecké stíhače tankov v SNP

Slovenské národné povstanie má v našich dejinách nezastupiteľnú úlohu a patrí k pomerne diskutovaným témam. Povstalecké sily, ktoré sa postavili na odpor postupujúcim okupačným jednotkám pritom tvorili rôzne zložky. Jednou z nich bola obrnená technika. celý článok

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

Vojenská technika prešla počas druhej svetovej vojny obrovským skokom vo vývoji. Nevyhol sa ani tankom, ktoré získali nezastupiteľné miesto na bojisku. Ktoré z nich však boli tie skutočne najlepšie? Na túto otázku zrejme neexistuje úplne objektívna odpoveď. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.